Som tu, aby som sa vyhla ďalšiemu znásilneniu

Barbora Nemčeková9. novembra 2020653

Vetu vystihujúcu diskurz sexuálneho násilia, v ktorom zodpovednosť za predchádzanie takémuto násiliu spočíva na pleciach ľudí, ktorí sexuálne násilie zažili, vysloví Arabella (Michaela Coel – autorka a zároveň predstaviteľka hlavnej postavy) počas svojej prvej podpornej skupiny pre ženy, ktoré zažili sexuálne násilie. Skupinu však vedie (biela) žena, ktorá na strednej škole krivo obvinila svojho (čierneho) spolužiaka zo znásilnenia. Mrazivé priznania žien a kolektívna empatia podpornej skupiny v kontraste so zneužitím privilégia rasy na krivé obvinenie sú dokonalou synekdochou ambivalentnosti situácií a tém rezonujúcich v súčasnom svete aj ich reprezentácií v seriáli I May Destroy You.

I May Destroy You je dvanásťdielny autorský seriál Michaely Coel, režisérky, scenáristky a herečky, ktorá po autorstve úspešného komediálneho seriálu Chewing Gum (2017) odmietla ponuku Netflixu, pretože tá by limitovala jej autorské práva, a seriál I May Destroy You nakoniec vznikol v produkčnej spoločnosti samotnej Coel pre britskú BBC One.

V priebehu dvanástich dvadsaťminútových epizód, ktoré Coel napísala, spolurežírovala a stvárnila v nich hlavnú postavu, načrtáva a rozvíja celé spektrum tém. Jej metódu by bolo možné nazvať civilným chaosom. Vyhýba sa explicitnej postulácii stanovísk, vyhodnotenie situácie je na postave a následne (aj) na samotnom divákovi/diváčke, Coel iba poskytuje informácie prostredníctvom fokusovania narácie na niektorú z postáv a ich vzájomných interakcií.

Tie sú v priebehu epizód konštruované spôsobom, ktorý ide proti tradičnej dichotómii sympatie a antipatie. Napriek tomu, že je Arabella hlavnou protagonistkou a preživšou sexuálneho násilia, postavou centralizujúcou naratív o traume, vo viacerých momentoch aj ona sama skĺzava do spasiteľskej polohy hrdinky, ktorá cez sociálne siete – pre okruh svojich najbližších, ale aj divákov a diváčky – iritujúcim spôsobom zdieľa momenty zo svojho života, posilnená hnevom z nespravodlivosti a akútnou potrebou angažovaného správania v boji proti kultúre sexuálneho násilia. Kamera a strih prostredníctvom snímania pred smartfónom performujúcej Arabelly v polocelku ulice zľahka zosmiešňujú jej konanie, a tým nás podnecujú k prehodnocovaniu vlastností hlavnej postavy. Arabella je totiž na začiatku rámcovaná ako mladá žena, spisovateľka, ktorú neznámy muž zdrogoval a znásilnil. Úvodná séria udalostí stanovuje silnú mieru empatizovania s protagonistkou, no jej charakter sa ďalej vyvíja, prechádza polohami, v ktorých už nie je jednoduché empatizovať a jej správanie nesúdiť. Práve toto je jeden z aspektov, v ktorých je seriál I May Destroy You brilantný – z fráz o komplexných autentických postavách sa už stalo klišé, no Coel vnáša ambivalenciu do svojich postáv nielen prostredníctvom ich konania a verbálneho prejavu, ale aj snímania. Divák/diváčka sa v dôsledku toho nemôže stotožniť s vyobrazením alebo názorom autorky, keďže tá jasný postoj či názor na postavu a jej ne/etické konanie sama neponúka. Vyvoláva však produktívny nepokoj. Premýšľať nad hranicami ne/súhlasu a tým, kde začína znásilnenie, je proces, s ktorým sa v post-MeToo dobe stretávame a budeme stretávať často. Michaela Coel subtílne vedie nuansy celej škály vážnosti prešľapov a chýb voči priateľom a priateľkám, partnerovi či partnerke, a prostredníctvom zobrazenia vtipných, ale aj mimoriadne nepríjemných situácií nastoľuje otázky úlohy rasy vo vzťahu k sexuálnemu násiliu, systémového rasizmu (v školstve) či klimatickej kríze (environmentálnemu rasizmu).

Bez súhlasu

Coel nazýva princíp, s ktorým operuje niekoľko postáv v jej seriáli, theft of consent – krádež súhlasu. Ide o momenty, ktoré sa zdajú z etického hľadiska ako ambivalentné nielen v rámci fikčného sveta (priatelia neschvaľujú konkrétne konanie postavy), ale aj pri pohľade zvonku. Coel hovorí, že sú to situácie, keď sa sex javí ako konsenzuálny, no jedna zo strán zámerne zatají informáciu, kvôli ktorej by druhá strana so sexom pravdepodobne od začiatku nesúhlasila.

Scéna Arabellinho jediného konsenzuálneho sexu vyčnieva z množiny reprezentácií heterosexuálneho styku pozitívnym zobrazením menštruácie: krvavého tampónu a krvnej zrazeniny na plachte, pričom oboje je zo strany Arabellinho sexuálneho partnera prijaté kladne, s až komickou fascináciou.

Coel odvážne konštruuje svoju protagonistku nezapadajúcu do tradičného naratívu „slušnej obete“, a to nielen preto, že ju neznámy muž znásilní po tom, čo s kamarátmi pila v bare – a tým pádom „si o to koledovala“, ako píše Josef Chuchma na webe ČT art –, ale aj prostredníctvom dokumentovania procesu spracovávania ťažkej traumy. Arabelle okrem okruhu najbližších priateľov pomáha terapia, podporná skupina, ale aj zverejnenie svojej skúsenosti na sociálnej sieti. Chvíľková posadnutosť zdieľaním a spasiteľský komplex môže pri prvotnom vnímaní pobúriť ako dehonestujúca reprezentácia traumy sexuálneho násilia, no je to práve „zlyhanie“, ktoré ju robí komplexnou ľudskou skúsenosťou a nie sterilným tabu – Coel prostredníctvom svojej postavy zobrazuje, ako jednoducho môžu človeka prežívajúceho traumu zo sexuálneho násilia (obzvlášť v digitálnej dobe) zaplaviť pocity osamelosti a hnevu pretavujúce sa do angažovanosti, ktorá môže smerovať k seba-idealizovaniu a strate kontroly nad týmto mechanizmom spracovania traumy.

Zdieľanie svojich zážitkov na sociálnej sieti a s ním prichádzajúce ohromné množstvo osobných výpovedí ďalších žien o sexuálnom násilí je to, čo Arabelle pomôže prestať plakať v izolácii svojej postele a izby, ale zároveň je aj tým, čo ju vzďaľuje od najbližších priateľov.

Reprezentácia traumy zo sexuálneho násilia

Amanda Spallaci vo svojom texte Representing Rape Trauma in Film: Moving beyond the Event píše, že „na to, aby audiovizuálne zobrazenia znásilnenia mohli meniť populárne diskurzy o znásilnení, je potrebné, aby fungovali rétoricky – rozširovali kultúrne chápanie traumy zo znásilnenia nad rámec udalosti a ukazovali, že traumu (zo) znásilnenia je potrebné chápať ako súčasť osobného, nevedomého, kultúrneho a vizuálneho sprostredkovania traumatických spomienok a pamäte“.

I May Destroy You pôsobí prenikavo vďaka svojej ambivalentnosti, neprvoplánovo vtipným momentom a podpore mozaikovitou naráciou, ktorá je pre reprezentáciu najdôležitejších tém a motívov kľúčová. Štruktúra rozprávania zadržiavajúca informácie je navyše dokonalou metaforou prežívania traumy. V retrospektívnej epizóde orientovanej na Arabellinu najbližšiu rodinu zaznieva z úst jej brata, že Arabella si z detstva takmer nič nepamätá a ona pritakáva, hovorí, že má jednoducho „ľahkú pamäť“. Mozaika čiastkových spomienok a nezodpovedaných otázok z útleho detstva do seba zapadá až o desaťročia neskôr. Obrazy vyžadujú divácku všímavosť, neustálu obozretnosť a cit pre detail, vďaka ktorým začne byť jasnejšie, že Arabellino vytesnenie spomienok z detstva je taktiež dôsledkom traumy prežitej v detstve.

Mimoriadne silná je krajne subjektivizovaná záverečná časť seriálu, pri ktorej je nutná divácka akceptácia repetície (a transformácie) hypotetických dejových línií ako následku traumy a spôsobu vyrovnávania sa s ňou u preživšej sexuálneho násilia. Scéna predchádzajúca hypotetickým záverom sa opakuje, rovnako ako sa Arabelle vracajú obrazy tváre násilníka, miesta a ďalšieho množstva zmyslových asociácií. Pôsobivosť spočíva v uvedomení si, že to, čo nás – divákov a diváčky – môže iritovať, je každodennou realitou človeka, ktorý sexuálne násilie zažil.

Coel vo svojom autorskom seriáli I May Destroy You komplexne, s naliehavosťou hraničiacou s nepokojom, reprezentuje stav ženy-autorky, ktorá zažila sexuálne násilie a snaží sa vyrovnať nielen so samotným aktom znásilnenia, ale aj s traumou a životom s ňou. Zároveň sa medzi témami a motívmi objavuje otázka prepájajúca traumu a umeleckú tvorbu/písanie: potrebuje Arabella uzavrieť príbeh (znásilnenia), aby mohla dopísať knihu, alebo potrebuje dopísať knihu, aby mohla uzavrieť v sebe traumatickú udalosť znásilnenia?

Empatia kapitalizmu

Najfrustrujúcejší a najtragickejší moment nastáva, keď si pri sledovaní seriálu uvedomíme, že Arabelline hypotetické konce pomsty (variujúce od zabitia cez terapeutický rozhovor s násilníkom až po extenzívne podaný konsenzuálny sexuálny styk s ním) sú fikciou vo fikcii; že Arabellin prípad zostane s veľkou pravdepodobnosťou – rovnako ako mnohé iné prípady sexuálneho násilia – nedoriešený a (súdne) nepotrestaný. Zhodná DNA sa nenašla, prípad je uzavretý a jediné, čo preživšej zostáva, je nastolenie spravodlivosť vo vlastných predstavách.

I May Destroy You zároveň exemplifikuje paradox zdanlivej systémovej zmeny postoja voči sexuálnemu násiliu, ktorá je iba lesklým obalom odrážajúcim potenciálnu kritiku. V Arabellinom vydavateľstve vedia o znásilnení, a aj o tom, že ju sexuálne zneužil jeden z ich zamestnancov, no v praxi od nej cynicky vyžadujú ďalšie pokračovanie textu. Sú schopní ju verbálne poľutovať a následne sa snažiť vyťažiť z jej prežitej „autentickej“ skutočnosti kapitál; zachovať produktivitu namiesto empatického prístupu, založeného na uznaní traumy ako relevantnej skutočnosti, ktorá bráni „normatívnemu“ prežívaniu a zachovávaniu produktívnosti v kapitalistickej spoločnosti.

I May Destroy You s ohľadom na rast tzv. quality TV posledných rokov nemá potrebu vynikať svojou dobrou prácou s kamerou, dynamickým strihom, či kvalitne zostaveným a použitým soundtrackom, ale jedinečným spôsobom reprezentácie traumy a otvárania diskusií o formách sexuálneho násilia, prežívania a vyrovnávania sa s ním každý ďalší deň.

I May Destroy You (Môžem ťa zničiť), réžia: Michaela Coel a Sam Miller. UK, 2020. 12-dielny TV seriál.

Autorka je filmová kritička, študuje filmovú vedu na VŠMU

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: