V istý jesenný večer na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov devätnásteho storočia bola jedna z parížskych spoločenských sál plná ľudí. Na pódiu sa striedali rečníci, ktorí nepríliš záživne komentovali problém nízkeho ohodnotenia ženskej práce. Nuda by sa dala krájať, až dokým pred poslucháčov nepredstúpil Louis Alfred Briosne, remeselný umelec v strednom veku, ktorý sa živil výrobou umelých kvetín a rastlinných dekorácií. Tri slová, ktorými začal svoj prejav, mali za následok nielen prepuknutie sály v nadšený potlesk, ale stali sa aj jedným z najpamätnejších míľnikov na ceste k sedemdesiatim dvom dňom, ktoré na jar 1871 otriasli svetom. Jeden z príbehov Parížskej komúny sa začína zvolaním: „Občianky a občania!“
Francúzsko je známe svojou bohatou revolučnou históriou, ale tá má ďaleko od spojitosti: desaťročia medzi revolučnými udalosťami francúzskych dejín, ktoré by sa dali zjednodušujúco a reduktívne ohraničiť Francúzskou revolúciou z konca osemnásteho storočia a študentským hnutím z roku 1968, sú vyplnené útlmom revolučnej aktivity, vládou reakcie a pozvoľnou prípravou na nové občianske vzopätie. Civilné oslovenie hľadiska namiesto zvyčajného „Dámy a páni!“ pôsobilo vo Francúzsku zmietanom vojnou proti Prusku ako rozbuška preto, lebo v kolektívnej pamäti prebudilo revolučné vedomie z rokov 1789 a 1848. Naprieč celou krajinou, zvlášť vo väčších mestách, sa v kluboch začali schádzať robotnícke výbory, ktoré sa v priebehu necelých troch rokov zradikalizovali tak prudko, že hoci heslá proti kráľovi boli z moci štátu naďalej zakázané, plamene boja proti súkromnému majetku a za vyhlásenie komún(y) sa už podzemnými koreňmi ľudových zhromaždení nezastaviteľne šírili. Len čo bola 18. marca 1871 vyhlásená Parížska komúna (a krátko potom ďalšie v iných mestách), európska buržoázia sa zhrozila: nad prominentnou metropolou najprv feudálneho a neskôr ranokapitalistického Západu zaviali červené vlajky.
Dva a pol mesiaca trvania Komúny je v kontexte iných komunistických experimentov neveľa (napríklad v porovnaní so Sovietskym zväzom, ktorý trval viac ako sedemdesiat rokov), na druhej strane dvaapolmesačná defenzíva Paríža obkľúčeného zo všetkých strán predstavuje obdivuhodnú vytrvalosť. V závislosti od perspektívy krátke či dlhé dejiny Komúny sú dnes už zmapované takmer deň po dni a k dispozícii je množstvo štatistík, archívnych dokumentov a iného historického materiálu, na základe ktorých je možné si o parížskej jari roku 1871 utvoriť pomerne konkrétny obraz. Čo však vieme o ľuďoch, ktorí Komúnu tvorili? Ako premýšľali, aký bol ideový obsah radikálneho spoločenského experimentu, aké teoretické odpovede poskytovali na problémy vyvstávajúce z revolučnej praxe? Americká profesorka porovnávacej literatúry Kristin Ross postrehla túto medzeru v poznaní Komúny a podujala sa vyplniť ju svojou knihou Communal Luxury s podtitulom The Political Imaginary of the Paris Commune (Komunálny prepych. Politická imaginácia Parížskej komúny).
Zo srdca Francúzska do federácie národov
Hoci obal publikácie sľubuje priblíženie „myšlienok a kultúry povstania komunardov z r. 1871“, kniha má bližšie k zborníku štúdií než ucelenej monografii. Piatim od seba relatívne nezávislým kapitolám predchádza úvod, v ktorom autorka predstavuje nielen svoje chápanie Komúny, ale aj to, na čo knihou ašpiruje (priblížiť ideový obsah povstania na konkrétnom historickom materiáli) a čomu sa usiluje vyhnúť (zhodnotenie Komúny a jej dôsledkov a možnej relevancie pre súčasnosť). Kristin Ross sa úsilie komunardov nepokúša integrovať do nijakej „veľkej“ historickej paradigmy, ako sa o to snažila historiografia Sovietskeho zväzu a jeho satelitov či francúzsky národný naratív, ale neobchádza isté paralely so súčasnosťou či spôsob, akým sa dodneška dedičstvo komunardov nevyhnutne premieta. Pozorovanie a skúsenosť súčasného prekarizovaného života autorku oprávňujú vysloviť motiváciu k štúdiu stopäťdesiat rokov starej histórie Parížskej komúny: „svet komunardov je nám [totiž] v skutočnosti omnoho bližší než svet našich rodičov.“ (s. 3).
Vychádzajúc z ani nie poldruha stostranového rozsahu knihy by sa mohlo zdať, že v nej nemôže byť pokrytých ani necelých dva a pol mesiaca, počas ktorých Komúna odolávala náporu francúzskej vlády, nemeckej armády a vidieckej maloburžoázie a roľníctva. Opak je pravdou: autorka časový kontext povstania rozširuje v jednom smere do čias robotníckych zhromaždení v kluboch predchádzajúcich vznik Komúny a v druhom smere sa zaoberá reflexiou Komúny v zahraničí a exile niektorých jej významných predstaviteľov. Ťažiskovými menami sú tu zvlášť Peter Kropotkin, William Morris a Étienne Reclus, z diela ktorých Kristin Ross obsiahlo cituje a dokumentuje tak nielen bezprostredne zažívanú realitu povstania komunardov, ale aj jeho zhodnotenie z časového aj geografického odstupu. Tri národnosti v pozadí troch mien nie sú anomáliou, ale skôr typickou črtou Komúny. Ako sa vyjadril maliar Gustave Courbet, ktorý sa parížskej jari roku 1871 osobne zúčastnil, „Paríž odmietol byť hlavným mestom Francúzska“ (s. 4), a deklaroval sa za „autonómny kolektív v rámci univerzálnej federácie národov“ (s. 12). Kým dnes sa niektorí samozvaní predstavitelia ľavice bratajú väčšmi s národnou výlučnosťou než všeľudskou univerzálnosťou, pre komunardov nebol internacionalizmus len demonštratívnym heslom či abstraktným princípom, ale praxou barikád, na ktorých bok po boku stáli Francúzi, Poliaci, Prusi aj Taliani. V súdobom antikomunardistickom slovníku bol cudzinec definovaný ako „ten, kto tvorí väčšinu parížskych povstalcov“ a pozitivistický filozof Hyppolite Taine počet vzbúrencov odhadoval na stotisíc, z ktorých údajne až polovicu tvorili cudzinci. Podľa spisovateľa a ďalšieho komunarda Arthura Arnoulda sa Komúna dištancovala od národnej minulosti monarchie aj oligarchickej republiky, a namiesto nich nad mestom vztýčila vlajku „celkom nového a priliehavého programu“: Univerzálnej republiky (s. 21).
Všeobecnejšie vzdelanie je lepšie vzdelanie
Pokiaľ sa zdá, že priamych svedectiev umelcov z Komúny je akosi neobyčajne veľa, nie je to tak len preto, že umelci svoje skúsenosti a poznanie z titulu svojej práce špecificky zaznamenávajú. Parížska sekcia Internacionály, ktorá sa s Komúnou prelínala tak úzko, až sa v dôsledku potlačenia barikád rozpadla (Kristin Ross upriamuje pozornosť na túto príčinnú spojitosť na pozadí tradičného zdôvodňovania rozpadu Internacionály marxisticko-anarchistickým sporom), mala pod svojím ustanovujúcim textom viac než tretinu podpisov od umelcov a tí spolu s remeselníkmi tvorili aj významnú časť samotných kádrov Komúny. Kapitola Communal Luxury, ktorá najviac zodpovedá avízu na obale a názov prepožičala celej knihe, sa venuje práve kultúrnemu a vzdelávaciemu mysleniu Komúny a možno ju označiť za symbolicky aj hodnotovo ústrednú. Pomyselné heslo „spojiť, čo kapitalizmus rozdelil“ by sa dalo vztiahnuť ako na integrálne vzdelávanie v revoltujúcom Paríži, tak i na vzťah medzi umením a remeslom. Za povstania komunardov nebola len zavedená všeobecná školská dochádzka, ale aj založená sieť jaslí a škôlok, ktorá sa stala základom vo Francúzsku dodnes fungujúceho systému predškolskej výchovy. Týmito krokmi sa plány rebelov nevyčerpali: cieľom integrálnej výučby bolo deti nielen dostať z dosahu cirkevného školstva, ale ich aj naučiť palete poznatkov, schopností a zručností. Povedané inak: škola mala zrušiť rozdiel nielen medzi vedou a umením, ale aj medzi prácou rukami a hlavou. Ambícia všeobecného vzdelania nemala za cieľ u detí zabstraktniť vzťah ku skutočnosti, ale poskytnúť im čo najúplnejšie poznanie zodpovedajúce svojej dobe. Ideál komunardov bol teda protikladom túžob súčasných žiakov a študentov (dokonca gymnazistov či poslucháčov univerzít), ktorí majú výhrady voči všeobecnosti a teoretickosti svojej výučby a v súlade so záujmami technokapitálu požadujú viac špecializácie a praxe.
Revolúcia komunardov v oblasti kultúry či umenia nespočívala v konkrétnom estetickom programe alebo avantgardnom manifeste, ale, ako zdôrazňuje autorka, „v rozšírení počtu tých, ktorí sa vnímajú ako umelci.“ (s. 58). Obuvníci, drevári či kvetinári: tí všetci začali pociťovať spolunáležitosť nielen k remeselníkom, ale aj umeleckým tvorcom. „Ak práca oduševňuje a prináša radosť, stáva sa z nádenníka umelec,“ píše v texte Umenie a ľud Étienne Reclus. A naopak: zámerom Komúny bolo dostať maliarov či sochárov zo súkromných salónov do ulíc a urobiť umenie súčasťou každodenného života – nevyhnutnou tak ako chlieb či topánky. Pôsobisko umelca sa malo vymaniť zo svojej obmedzenosti štyrmi stenami galérie či ateliéru podobne ako robotník z reťazí námezdnej práce a rozšíriť sa nielen na mestské verejné priestory, ale dokonca na polia a ďalšie prírodné scenérie. Záhrady a lesy už nemali byť pracoviskami len roľníkov a lesníkov, ale aj krajinných architektov alebo hudobníkov. Kľúčovými princípmi novej organizácie kultúry a umenia sa mali stať nezávislosť od zištnej podpory štátu a súkromných mecénov, hospodárska samospráva, sloboda umeleckého vyjadrenia a zrušenie umeleckých cien podporujúcich súťaživosť namiesto spolupráce.
Kráľ je nahý
Tak ako Marx označil za najdôležitejší aspekt Komúny „jej samotnú funkčnú existenciu“, nemali by sme ani my povstanie komunardov pomeriavať „načrtnutými víziami, prijatými zákonmi alebo založenými inštitúciami,“ ale „schopnosťami uvedenými do pohybu.“ (s. 50). Ak by sme revolučný výbuch z marca až mája 1871 poňali ako spoločenský experiment, potom sa na ani nie štvrť roka stal Paríž jeho najväčším laboratóriom – a ostal ním na takmer ďalšie polstoročie až do októbra 1917. Ako každý pokus, aj tento mal svoje mylné predpoklady či chybné alebo kontroverzné postupy (pod náporom reakcie a po odmietnutí vyjednávaní dal komunard Théophile Ferré popraviť šiestich rukojemníkov), napriek tomu neostal bez výsledkov v podobe politickej imaginácie. Na rozdiel od mnohých vedeckých výstupov súčasnosti, táto predstavivosť nie je chránená patentom a jej význam a hodnota sú tým väčšie, čím väčší je okruh ľudí, ktorí si ju osvoja.
Povážme, aký podvratný potenciál sa ukrýva v tejto stati Étienna Reclusa, s akou prostotou dieťaťa dnes ešte viac než vo svojej dobe na rebríčkoch HDP a štatistikách ekonomického rastu ukazuje, že kráľ je nahý: „Množstvo komerčných transakcií sa dnes na celom svete chápe ako známka prosperity, ale logickejší je opak: čím lepšie svoju krajinu ľudia využívajú, tým menšia je nutnosť prepravy tovaru na veľké vzdialenosti, tým praktickejšia je činnosť tovární, tým menej sa obchoduje.“ (s. 141). Kacírske slová v čase, kedy je na nevyhnutnosti rastu obchodnej výmeny, zvyšovaní produktivity a predlžovaní času stráveného v práci (pracovný deň sa síce neskrátil už vyše sto rokov, zato vek odchodu do dôchodku sa zvyšuje neustále) všeobecná zhoda, len už nikto netuší prečo.
Kristin Ross aj vo svojej ostatnej knihe venovanej Parížskej komúne preukazuje sústredenú zaujatosť témou revolúcie, pri ktorej sa ako prvé pálili gilotíny, aby sa nezopakoval teror minulých revolt, a pritom napokon sama skončila utopená v krvi. Sympatický ponor autorky do témy so sebou prináša aj množstvo neobjasnených francúzskych termínov alebo mien, ktorým chýba predstavenie a kontextualizácia, zámerom knihy však nie je uvedenie do problematiky Komúny, ani jej koherentný výklad, ale preskúmanie menej známych aspektov povstania komunardov: od jeho internacionalizmu cez konceptualizáciu vzdelávania a kultúry v nových podmienkach, reakcie na revolučný čin od súdobých teoretikov robotníckeho hnutia (Marxa nevynímajúc), exil komunardov v Spojenom kráľovstve a Švajčiarsku až po filozofiu solidarity a víziu federácie komún pod zástavou všeľudskej Univerzálnej republiky. Kristin Ross si mohla dovoliť zdržať sa komentára k relevantnosti myšlienok Komúny pre súčasnosť, pretože história v tomto prípade sama vstupuje do dialógu so súčasnosťou a vypovedá za obe dejinné obdobia.
Necelých desať rokov po zborení poslednej parížskej barikády neúnavný Étienne Reclus vyzval svojich čitateľov, aby sa nenechali ovládať strachom a prihlásili sa k identite, no najmä hodnotám a cieľom komunistov. Pojem komunizmu sa z trosiek Komúny podarilo zachrániť, ale knokaut za tzv. reálno-socialistických režimov a pri ich páde už neprežil. Čo jeho obsah? Stopäťdesiat rokov po Komúne sa situácia obrátila: kritika vládnucej vrstvy je možná, ale program zrušenia súkromného majetku by ani nemusel byť protiústavný na to, aby sa z perspektívy kapitalistického realizmu javil absurdnejšie ako čakanie na Godota. Platnosť zákazu nočnej práce, odpustenia nájomného za bývanie či zrušenia ozbrojených zložiek sa skončila 28. mája 1871 pri Stene komunardov. Poslední obrancovia Paríža, ktorý sa zriekol svojej domovskej krajiny a povstal za lepší svet, môžu odpočívať v pokoji: žijeme predsa v najlepšom z možných svetov.
Kristin Ross: Communal Luxury. Verso, 2016.
Autor je poslucháčom slovenského jazyka a literatúry na FF PU v Prešove
