2020 11 AutonómiaSeriálový KapitálKeď už megalomanské gestá v telke neuspokojujú

Roberta Tóthová9. novembra 2020234

Vychovaný vlkmi je podľa niektorých zahraničných médií seriálová bomba. Bol to azda najočakávanejší seriál z produkcie HBO tejto jesene a koproducent a režisér prvých dvoch dielov Ridley Scott dúfa v jeho pokračovanie. Bystrejší filmoví kritici oň však po zverejnení jeho celej nádhery zvláštny záujem neprejavujú. Nový seriál zastrešený „značkou“ slávneho režiséra je totiž po scenáristickej stránke taký blud, až sa vzpiera pokusom ho analyzovať. Podelím sa o dojmy, veď o tie ide produktom kvalitnej televízie v konečnom dôsledku primárne.

Seriálu som sa rozhodla venovať z prostého dôvodu, ponúka priestor problematizovať kvality vysokoprofilovej telky aj tie mainstreamové – kedysi okrajové – žánre, ako sci-fi či horor a zasadiť to všetko do kontextu vývoja premýšľania o neistej budúcnosti človeka. Sci-fi je na špekulovanie o budúcnosti – číhajúcej za rohom aj tej vzdialenejšej, keď nás Zem zosadí z trónu – azda najvďačnejším žánrom. Môže sa pýtať aj si alternatívne odpovedať, hrať sa na vizionára a vykladať karty osudu.

Autor námetu Aaron Guzikowski je však skôr nemotorný bájkar. Jeho projekt nevyužil potenciál načrtnutých úvah o tom, čo zostane z ľudstva, ako sa budú pod náporom hraničnej situácie na pokraji vyhynutia vyvíjať rodinné či milenecké vzťahy. V slepej uličke zostali aj jeho predstavy o umelej inteligencii, schopnosťami predčiacej tú ľudskú. Sklame každého, kto má takéto očakávania. Čo je ešte horšie, podceňuje aj diváka, ktorý chce „značkovú“ žánrovku s nálepkou Ridley Scott – na inak esteticky veľmi efektne nablýskanom obale.

Potenciál námetu, ktorý sa v prvých dvoch dieloch javí ako pomerne dobre a zaujímavo „nastrelený“, zabíjajú extrémne prihlúple zápletky. Spoliehanie sa na nadužívané scenáristické barličky, kŕčovitý vývoj postáv a s tým ruka v ruke i vzťahov, ktoré chceli byť v tomto príbehu nosné. Ony nosné aj sú, nič iné tam totiž nie je, no vnímavého pozorovateľa, aj keď sa príbehu naivne citovo odovzdá, čo vonkoncom nie je problém, neoklamú. Núti však premýšľať o tom, čo, ako a prečo sa to deje s tzv. quality TV. V spojitosti so sériou Vychovaný vlkmi sa totiž stráca pravý význam tohto pojmu. Akoby sa zabúdalo na to, že prvoradým kritériom kvality nie sú efekty, estetika a postproducia zvládnuté na kino úrovni, ale predovšetkým scenáristika, posolstvo a príbeh, ktorý má hlavu a pätu. Ten je pri seriálovom rozprávaní kľúčový, veď zainteresovaného diváka v očakávaní ukracuje o hodiny a hodiny času.

Ridley si to s radosťou označkoval

Keď som zadala názov seriálu do internetového vyhľadávača, vyskočili na mňa oslavné, prinajhoršom zhovievavé recenzie (akoby bolo kritikom povolené Ridleyho Scotta iba jemne potľapkať po pleci, aj to len s jeho zvolením). To, že Ridley Scott a sci-fi sú zaručenou kombináciou overenou časom, podobne ako špagety s kečupom, nikto nespochybňuje. No pozor na vec, režíroval len prvé dve časti z desiatich. Headliner projektu je Aaron Guzikowski a výplod jeho scenáristickej izby vraj Ridleyho omráčil natoľko, že mu projekt okrem iného aj koprodukoval. Ani jedno, ani druhé meno pri uvažovaní o tomto seriáli napokon nie je dôležité. Značkovať podpriemerný televízny produkt menom režiséra, ktorý si v sci-fi žánri filmami Votrelec (1979) či Blade Runner (1982) vyslúžil nielen postavenie, ale aj zápis do histórie kinematografie, je bežnou praxou, lebo predáva. Netreba však za tým naivne hľadať záruku kvality. Ja som tú chybu urobila a vyžrala som si to desiatimi stratenými hodinami.

V Google feede som sa zbrklo dočítala, že je to najlepšie sci-fi Ridleyho Scotta od čias Votrelca, ohromujúca a brutálna sága. Toľko k nepríčetnej mediálnej propagande. No tak, kámo, videli sme ten istý seriál? Posledné štyri diely som pozerala rad-radom a ak si smiem dovoliť nemiestnu dojmologickú poznámku, bol to fyzicky náročný husársky kúsok. Vychovaný vlkmi osciluje medzi dvomi emocionálnymi škálami, jednou je strach (o postavy alebo z neznámych síl náhodne sa objavujúcich takmer každých desať minút) a druhou prirodzene smútok (za Matkou, za Otcom, za mŕtvymi súrodencami aj za zmyslom toho celého, čo sa im deje). Týmto spôsobom je prakticky od začiatku – odkedy začnú robotickým rodičom porade hynúť deti, čo marí ich misiu – kŕčovito zdôrazňované utrpenie. Pozornosť znásilňujú výstrely z náhodne sa objavujúcich „pušiek“, ktoré sa nikto neunúva v príbehu pripraviť na použitie. Tiež ma v istých momentoch dostali na kolená, aj napriek tomu, že som sa zubami-nechtami držala v zákopoch. Nič to nemení na tom, že Vychovaný vlkmi je najhoršie napísaný seriál, akému som kedy dala šancu, a to nemám na mysli seriály typu Akty X. Hovorím o produkciách zo škatule quality TV, kde sa tvorcovia cítia ako autori, umelci a profesionáli v jednom.

Poďte bližšie, ale nič tu neuvidíte

Spočiatku sa Vychovaný vlkmi tvári ako lákavý „hermetický spis“, po zalistovaní to však nie je žiadna alchýmia. Mysticky ladený príbeh je v skratke o tom, ako sa na novej, zatiaľ neprebádanej planéte snažia o zachovanie človeka posledné dva tábory ľudí — ateisti a veriaci. Pár rokov pred tým spoločnou vojnou rozbili Zem. Samozrejme, všetky nezmysly sa dejú na vysokej estetickej úrovni. Ťažiskom inšpirácie jednoduchej výtvarnej kombinatoriky (kulisy, kostýmy, rekvizity) sú primitívne umenia a futuristický dizajn postapokalyptického sveta. Pri retrospektívnych návratoch na Zem figurujú stroskotanci v provizóriu zúriacej vojny, ktorá je už zrejme posledným štádiom postapokalypsy. Matka a Otec prinesú na novú planétu embryá, spoločnými silami ich porodia, no v nehostinných podmienkach prežije len jedno z nich. Samozrejme to, ktorému sa takmer nepodarí ani narodiť. Aj keď sa jednostaj zdôrazňuje, že Campion je výnimočný, táto postava by v príbehu pokojne nemusela byť. Potom by sme však boli ukrátení o vzťahové drámy medzi dieťaťom a rodičmi, ktorí sa prú pri jeho výchove. A tiež polemiku o tom, či je Matka nebezpečná aj bez očí alebo nie, či náhodou ona neza… Nebudem príbeh prezrádzať, aj napriek tomu, že jeho rozkrytie je pri tvrdení, že je seriál primitívne napísaný, argumentačným ťažiskom.

Skúsim to inak. Náhoda je dobrý služobník, no zlý pán, a to aj vo fantazijnom filmovom svete, kde je divák prieskumníkom spolu s postavami. Ani tu nie je povolené všetko, v ponuke je však tisíc a jedna možnosť, ako s našou pozornosťou pri objavovaní jeho „gravitačných zákonov“, súvislostí a tajomstiev pracovať. Namiesto toho, aby sme s každou záhadou vstúpili hlbšie do úvah, hoci aj abstraktných a asociatívnych, sledujeme bezduché divadlo afektov bez poriadne vykopaných základov. Aby to bolo dobré béčko, ktoré sa s hrdosťou hlási k pátosu a gýču, museli by mať tvorcovia tento ciel vytýčený. Dojem smiešnosti a klišé sa vo Vychovaný vlkmi deje mimovoľne a nechcene. Hodiny dramatických zvratov tu naozaj chceli dávať zmysel. Príkro prešpekulované vzťahy, spoliehanie sa na deus ex machina a nastrčené postavičky (napríklad väzeň, ktorému ako prvému našepkával boh z budúcnosti Sol) tvoria s ideologickými žvástami o viere a neviere mišmaš floskúl a zbytočností naťahujúcich čas.

Autori sa pri tom všetkom tvária, že sa s nami púšťajú do podnetného dialógu o človeku a jeho možnostiach mimo ľudstva i Zeme. Do tohto vymysleného sveta však odvšadiaľ ťahá. Hrdinovia sa takmer okamžite prezradia ako nesvojprávni a od toho sa odvíja aj herectvo. Najprv to chcem pripísať mojej neskúsenosti s umelou inteligenciou, ktorá má inú perspektívu pri konštruovaní názorov a reakcií, no ukáže sa, že nosný charakter a psychológia chýbajú aj postavám z mäsa a kostí. Tie tvoria jednoliatu masu na šachovnici. Chcela som im odpustiť zmätočnosť, veď na planétu cestovali dlhé roky v umelom spánku a ich mozgy bdeli vo virtuálnej realite. Pri prvej príležitosti, keď sa na scéne príbehu objavia ďalší preživší, mi ukázali, že je to odo mňa hlúpe.

Pritom hra na mačku a myš ambivalentných hlavných hrdinov s vojnovou minulosťou i prítomnosťou má dobrý základ, no pri každej príležitosti cizelovať charakter postavy a odhaľovať jej výnimočnosť urobia autori so svojou figúrkou radšej salto mortale. Emócie z nás pri tom žmýkajú nerozvážne a nevyvážene, bolestivo vždy na tých istých miestach. Až kým sa z nich nestanú krvné podliatiny a opakujúcimi sa postupmi vyšúchané pľuzgiere, ktoré už nevládzu ani bolieť.

O tom, že kráska s umelou inteligenciou sa dokáže zamilovať do svojho tvorcu a vie byť aj poriadne nebezpečná, vieme už z minimalistického sci-fi Ex Machina (2014). Vieme aj to, že vesmír je nevyspytateľný a keďže dovolil človeku, aby jednu planétu zhumpľoval, vo fantázii je vysoko pravdepodobným riešením, že naňho zošle vyššie zlo. Áno, zrodí sa aj tu a evidentne odkazuje na Scottovho slávneho Votrelca. Asi aby sme na Ridleyho nezabudli ani ku koncu seriálu. Rozuzlenie príbehu, kde bojujú androidi a sektári o záchranu detí, vrcholí práve takouto tupou pointou – namiesto toho, aby došlo k priamemu vyhroteniu konfliktu, k argumentácii medzi tábormi a k dotiahnutiu aspoň jednej myšlienky, nad ktorou by bolo možné uvažovať.

Vychovaný vlkmi má dobrý soundtrack, tiež podpísaný slávnym menom Bena Frosta, a chytá za srdce, veď je to v konečnom dôsledku rodinný príbeh. Z toho prirodzene vyplýva chamtivosť po našich slzách, no scenáristická vypočítavosť zabije autenticitu skôr ako by sme sa chceli s čímkoľvek stotožniť. Vychovaný vlkmi nie je ani poctivé žánrové béčko, ani podarený pokus o vykročenie z konvencií a stereotypov, je to skrátka mačkopes, akých sú v telke stovky.

Vychovaný vlkmi (Raised by Wolves), réžia: Ridley Scott a ďalší. USA, 2020. 10-dielny TV seriál.

Autorka je filmová scenáristka a kritička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia