2019 04 Audre LordeVizuálny KapitálS odstupom času bez pomoci času

Roman Gajdoš11. apríla 2019223

Je marec v roku 2004 a ja prichádzam do expozície výstavy bratislavského CikCak centra na samostatnú výstavu Michala Moravčíka s názvom Internal Affairs 3/Closed Society. Pri vstupných dverách je na zemi nainštalovaná fotografia, ktorá v životnej veľkosti zobrazuje telo muža v márnici, prikryté bielou plachtou (samotný autor), s názvom I Am Hungry. Ak chcem vstúpiť do priestoru a pokračovať v prehliadke výstavy, nezostáva mi iné ako prekážku vyzývajúcu k pošliapaniu akceptovať. Rovnako ako väčšina prítomných však Moravčíkovo telo na samolepiacej fólii váhavo prekračujem.

 

Je to pretrvávajúca úcta k aure umeleckého diela alebo tiché potvrdzovanie našej humánnosti, ktorá nás učí, že po tele (a hlavne tom ľudskom) sa šliapať nemá? So štítkom z márnice na zápästí s maďarským nápisom „NEM! NEM! SOHA!“ („NIE! NIE! NIKDY!“ – historické heslo maďarského odporu proti Trianonskej zmluve) odkazuje nehybná autorova figúra na mŕtvoly politických myšlienok, ktoré čakajú na svoje zmŕtvychvstanie a triumfálny návrat. Toto dielo obsahuje v sebe prvky, ktoré sa v Moravčíkovej, prevažne sochárskej tvorbe budú objavovať ešte často – spoločenskú metaforu, kritiku nacionalizmu a prehodnotenie pamäti – spojené s možnosťou zásahu do diela a previazané s osobnou diváckou skúsenosťou.

 

Opakovanie vždy inak

 

Píše sa rok 2017 a na výstave Príbehy (o) smrti, ktorú pre Nitriansku galériu pripravila Ľudmila Kasaj Poláčková, mám znova možnosť prejsť po obraze Moravčíkovho tela. A je to úplne iný pocit. Kolektívna výstava tematizuje v rámci troch okruhov rôzne podoby vizualizovania smrti, vyrovnávania sa s ňou a snahu o jej pochopenie. Akákoľvek politická metafora, ktorá sprevádzala Moravčíkovu prácu v roku 2004, je preč. Väčšina diel, ktoré na tejto výstave obklopujú jeho vystretú postavu, sú záznamami straty a trúchlenia a vystavali pre ňu celkom nový kontext. A kontext tvorí význam.

 

V októbri 2016 dostávam textovú správu o jeho smrti. Práve s manželkou opúšťame obchodné centrum IKEA (ktoré bolo pre Moravčíka znakom súčasnej unifikácie a neustálym predmetom kritiky) a ona musí na chvíľu odparkovať v odstavnom pruhu, aby správu spracovala. Kým sa naše auto znova pohne, ticho pozeráme každý zo svojho okna.

 

  1. februára 2019 v prítmí Novej synagógy v Žiline číta Jana Kapelová v rámci sprievodného programu Moravčíkovej retrospektívnej výstavy denníkové záznamy, ktoré pre neho a o ňom píše po jeho smrti. Postupne zaznamenané mikropríbehy predstavujú odkazy a spomienky, ktoré prítomným v chronologickom poradí hovoria o každodennom vyrovnávaní sa so stratou blízkeho človeka. Opakované čítanie dátumov na začiatku každého záznamu znie v priestore synagógy duto a neosobne a evokuje dielo One Million Years japonského umelca Ona Kawaru. Niektoré texty majú charakter haiku, iné znejú odmerane ako dopad kusov umelej hmoty na dlážku.

 

V roku 2017 na nitrianskej výstave Príbehy (o) smrti čítam niektoré z nich vpísané do stolového kalendára, ktorý tvorí súčasť Kapelovej inštalácie. V priebehu dvoch rokov neustálym prepisovaním a upravovaním tieto texty podľahli racionalizácii, zbavili sa emočného náboja, stali sa odosobnenými. Čas existuje preto, aby sa všetko neudialo naraz, hovorí sa v citáte pripisovanom Albertovi Einsteinovi.

 

V roku 2019 preto už môžu byť tieto upratané spomienky čítané verejnosti.

 

V roku 2020 ich Jana Kapelová už možno nechá čítať niekoho iného. Treba pripomenúť, že ako autorka má skúsenosti s podobným formátom – v roku 2016 do podobne performatívneho charakteru čítania posunula svoju performanciu s názvom Situace se mění, aniž nastala v galérii OFF/FORMAT v Brne a niekoľko rokov predtým podľa grafických inštrukcií svojej matky čítala životopisný text v diele Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli. Napriek tomu je náročnejšie, keď sa obklopená niekoľkými poslucháčmi v Žiline v roku 2019 snaží, aby jej hlas znel neutrálne.

 

Na konci roka 2018 sa v rozpätí jedného týždňa otvárajú v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a v Novej synagóge v Žiline dve samostatné výstavy Michala Moravčíka. Dva veľké priestory ponúkajú reprezentatívny súbor Moravčíkových tém a prístupov. Kurátorka Mira Keratová prizýva k účasti autorových priateľov, ktorých rôzne intervencie do jednotlivých prác odkrývajú, prípadne spoluvytvárajú nové významové vrstvy Moravčíkovho diela. Martin Piaček napríklad otáča dielo s názvom Stredoeurópska didaktická pomôcka (pozostávajúce z časti skrine, do ktorej sú vyryté mapy Maďarska a Veľkého Maďarska) nápisom „Lebensraum“ k stene, aby tak zmiernil jeho ostrý politický kritický náboj. František Demeter vytvára oceľovo-sklenenú konštrukciu ako archívny priestor pre Moravčíkove zápisky a zošity, Lucia Nimcová triedi a prezentuje jeho fotografický archív. V žilinskej expozícii s názvom DIVIDED WE FALL po dĺžke celej synagógy vytvára Dalibor Bača náhradnú stenu, ktorá má dopomôcť k autentickému pôsobeniu diela UNIVERSAL. Táto, asi najznámejšia Moravčíkova práca je zostavou z nábytkovej steny poukladanej do skladby pripomínajúcej víťazný oblúk, popod ktorý autor v byte počas svojho detstva dennodenne prechádzal.

 

Pocit, ktorý sa snaží Bača navodiť úpravou spočívajúcou vo vytvorení úzkeho priechodu v stene, odkazujúc tak na vstup do izby v panelákovom byte, potom môže byť pocitom kolektívnym. Spomínanie a pamäť sú takmer neoddeliteľnou súčasťou Moravčíkových prác a nikdy v nich nešlo o lacnú fascináciu retro estetikou. Sociologický rozmer jeho nábytkových sôch hovorí o kolektívne zdieľanej skúsenosti. Moravčík do nábytkovej zostavy pripomínajúcej víťazný oblúk pridal schody, aby sme tak mohli vidieť svoje okolie (históriu a súkromie) zhora a snáď menej zaujato, s príležitosťou na jej prehodnotenie.

 

V roku 2012 na výstave v bratislavskom Dome umenia vystupuje autor po schodoch a po chvíli rozhliadania sa vyplazí jazyk do namiereného fotografického objektívu.

 

Prítomnosť aj v neprítomnosti

 

Michal Moravčík začínal ako figuralista. Vyrovnávanie sa s figurálnou sochou ho priviedlo k jej postupnej absencii a nahradeniu diváckym subjektom, prípadne prázdnym miestom zachovávajúcim mierku figúry. Nábytok, ktorý Moravčík používa ako ready-made, obsahuje skrytý predpoklad figurálnej prítomnosti – možno práve z tohto dôvodu pôsobí väčšina jeho diel pokojne a umiernene. Ján Mančuška vo svojom známom texte v antológii České umění 1980–2010 hovorí o chýbaní, ktoré odkazuje na neuskutočnenú prítomnosť vecí, na to, čo by tam malo byť. Chýbanie, ktoré sa tak stáva okolím obsahu.

 

V roku 2004 stojím s Michalom Moravčíkom na výstave Hot Destination / Marginal Destiny III. pri jeho diele s názvom Verejné gesto a on mi pomaly opisuje materiály interiérového zariadenia školy, zamestnania a domova, z ktorých je vytvorený priestor nabádajúci k skoku do prázdna.

 

V roku 2019 toto dielo v Žiline stále čaká na prítomnosť ľudského prvku a ja sa pokúšam presvedčiť sám seba, že prázdnejšie pôsobí len vďaka sliepňavo osvetlenému priestoru synagógy.

 

Aktuálnosť Moravčíkových tém je v dnešnom spoločenskom priestore nepopierateľná. Minulosť sa premietla do prítomnosti, premiešala sa s ňou a vytvorila konzistentnú neprehľadnú hmotu. Retro vizuál sa stáva trendom a mŕtvoly politických myšlienok, o ktorých sme si boli takmer istí, že sú zakopané dostatočne hlboko, sa vracajú.

 

Obe retrospektívne Moravčíkove výstavy ukazujú, že s odstupom času je možné jeho diela rekonštruovať a katalogizovať, s odstupom času je vôbec možné o nich a o ich autorovi hovoriť bez emocionálneho vypätia, ktoré by deformovalo jeho prínos pre svet umenia, prípadne by doňho vnášalo zbytočný pátos. „S odstupom času“ je zvláštne slovné spojenie. Vzťahuje sa k našej racionálnej túžbe pozorovať veci z nadhľadu, z výhodného bodu. Podobne, ako sa rozhliadame, keď vystúpime po schodoch víťazného oblúka UNIVERSAL.

 

Možno by sa dalo polemizovať, nakoľko je, napriek názvu banskobystrickej časti výstavy UNITED WE STAND, miera zásahov jednotlivých autorov do už uzavretého diela adekvátna. Možno by sa dalo viac hovoriť o tom, či nie sú Kapelovej značne terapeutické záznamy neprenosné na menej zainteresované publikum. Možno by tomuto textu prospelo, keby bol napísaný viac analyticky, ale namiesto toho mi v hlave znejú iba vety Michala Moravčíka, ktorý sa v mojom často sa opakujúcom sne ku mne na ulici otočí a so strhanou tvárou povie: „Je to v poriadku, Roman. Všetko je v poriadku.“

 

 

Autor je výtvarník a vysokoškolský pedagóg

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *