Niektoré veci sa pre výčitky ťažko píšu

Jana Kapelová11. apríla 2019990

Výber z denníkových záznamov Jany Kapelovej adresovaných umelcovi Michalovi Moravčíkovi. Krátke myšlienky, spomienky a zážitky si začala zapisovať po jeho smrti a opakovane ich prepisovala a upravovala tak, aby sa spomienky a každodenná realita zbavili emocionálneho náboja, aby neťažili, ale už iba všedne zapadli medzi tie ostatné.

  1. 1. 2017

Pár dní po tom, ako si zomrel, mi pri vystupovaní z auta spadol do rúk zub – malá biela stolička. Automaticky som si prešla tie svoje jazykom, no žiaden nechýbal.

Sny so zubami sú predzvesťou smrti, vraveli mi v detstve. Aj sa mi zvyklo občas snívať o chrupe presypanom do dlaní, pľutí zuba za zubom, ale posolstvo sa nenapĺňalo.

Keď sa mi pred dvomi rokmi v New Yorku odlomilo zo zuba, nebolel. Bol už dávno mŕtvy, ale aj tak – ten nepríjemný pocit vlastnej pominuteľnosti. Ani som ti o tom nepovedala. Prišlo mi to nejak symbolické, a tak som ten malý úlomok priviezla domov.

Keď si sa začal na jar zle cítiť a prebdel niekoľko bezsenných nocí, mne sa zrkadlovo k newyorskému úlomku zapálila ľavá spodná šestka. Na pohotovosti jej pomohli odumrieť a potom mi ju ešte niekoľkokrát bolestivo zachraňovali.

Celé sa to skončilo pár dní po pristátí mliečneho kúska v mojich rukách.

Pozerala som si psychosomatické významy zubov, premýšľala o kvalite zdedeného chrupu, posolstvách mojich snov, ale vlastne – zostali mi len tie dva biele kúsky, akoby jeden odlomený od druhého.

  1. 2. 2017

V noci chodím venčiť Ota v tvojich topánkach a vetrovke.

  1. 2. 2017

Obávala som sa toho, ako budeš prežívať Otovu smrť, on tvoju neprítomnosť nepostrehol.

  1. 3. 2017

Odstrihla som ti vlasy, už si o tom nevedel. Mohli v priemere ešte tri roky žiť a potom, ako zvyčajne, vypadnúť. Tri roky, tak dlho – ako si žiadal.

Všetci naliehali, aby som Kozmíkovi skrátila prvé vlásky, vraj mu idú do očí. Počkala som, kým boli dosť dlhé a dali sa zviazať červenou niťou.

Spojila som ňou tvoje, jeho, ešte svoje si musím odstrihnúť.

  1. 3. 2017

Zabúdam čím ďalej, tým viac pozerať tvoj e-mail.

Chodia doň len hromadné maily a spamy.

Na Facebooku ťa ktosi žiada o priateľstvo.

Nereagujem, iba cezeň šmírujem.

Internetbanking oznámil, že na účte máš cca 200 eur.

Kartičku som ti založila naspäť do peňaženky.

  1. 5. 2017

Ráno ma neskutočne bolel prst pod obrúčkou,

celý pod ňou sčervenel.

Samozrejme, nabehla interpretácia, že nastal čas – dať ju dole.

Ale nakoniec to bol len uviaznutý modrý kúsok plastelíny.

Modrý – ako tvoja vetrovka či gate.

Vyšpárala som ju narýchlo nožom.

Ešte nejde dolu.

  1. 5. 2017

Mám šťastie na ženy, ktorým zomrel manžel.

Zdôverujú sa mi s mojím životom.

  1. 5. 2017

Ešte aj v posledných chvíľach,

pri pohľade na tvoje chĺpky,

som po tebe zatúžila.

  1. 6. 2017

Práve sa rozpršalo.

Občas opäť tajne fajčím.

Vyzerám na balkóne tvoj príchod z Berlína.

  1. 6. 2017

Vystrihla som si fotku iného muža.

Cítila som sa ako pubertiačka a uvažovala, kde ju skryť, aby ju nik nenašiel.

Tú tvoju nenosím.

Opäť rozumiem Rozhovorom o láske.

Pokúšam sa byť voči sebe úprimná, byť so sebou v spojení,

ale vlastne iba odbieham, do práce, k synovi, k zmenám.

Chcem, aby niekto nosil moju fotku,

robil mi kávu do postele.

Chcem, aby to celé prešlo, aby už bola budúcnosť.

  1. 9. 2017

Kozmík mi dal dolu obrúčku.

Len tak, akoby o nič nešlo.

  1. 10. 2017

A je to.

Pred rokom si zomrel.

Spomienky sú jednovrstvové, ľahšie na spomínanie.

  1. 10. 2017

Na obed som zmätene hľadala obrúčku. Bála som sa, že mi skĺzla z prsta.

Ležala doma, odložená v kúpeľni.

Ráno som na ňu jednoducho zabudla.

  1. 10. 2017

Tvoja mama naliehala na kúpu svetlého obleku. Vraj nepôjdeš na vlastnú svadbu v tom, ktorý si Piaček požičiaval na pohreby.

Nechápala, že na tom nezáleží.

Sústrastne sa zoznamovala s ľuďmi.

Narcistická empatia.

Svadbou prestrihnutá pupočná šnúra.

Na tvojom pohrebe mal Piaček nový oblek. Vraj „toho už bude pribúdať“.

  1. 10. 2017

Stále ťa ľúbim.

  1. 11. 2017

Zomieral si a ani sme si to s Piačekom nevšimli.
Položili sme ťa a ty si už iba vydychoval.
Len tak, akoby mimochodom.
Ležala som vedľa teba a tvoja ruka chladla.
Žitá scéna z filmu.

A potom vecne, pragmaticky obvolať a zvestovať smrť.
Lekár ťa obracal ako fošňu. Tomáš pohladil a Dalibor pobozkal na čelo.
Obhliadač mŕtvol zapísal C258, chybnú Fibonacciho postupnosť.

Previedla som peniaze na môj účet, ak by ten tvoj zablokovali.
Prázdno, úľava.
Päť fáz balansu predo mnou.

  1. 11. 2017

Vyhodila som tvoje pyžamá do Humany.

Zrazu – po roku – boli neznesiteľne cítiť chorobou.

Vetrovky s Otovými sáčkami, mincami a skrčenými vreckovkami vo vreckách visia v skrini.

Občas k tebe privoniavam.

Vyvetrali.

  1. 10. 2017

Kozmas už tri dni mrnčí.
A ja sa hnevám na teba, že tu nie si.

  1. 11. 2017

Miesto plaču sa opíjam a potom dlho plačem.

  1. 11. 2017

Predávam tvoje dielo.
Dnes som ho nainštalovala a vlastne i videla prvýkrát.
Nechápem, ako som si mohla myslieť, že nie je až také dobré.

Keď poň prišli, otec mi povedal, aby som si niečo nechala aj na pamiatku.
Odvetila som, že je toho ešte plná pivnica.

Poskladala som ho v suteréne GMB, pred radiátorom.
Asi by si s tým nesúhlasil. Najmä s GMB.
Sväťo s Tomášom povedali, že tu už nie si, nevieme, ako by si reagoval, a vedenie galérie sa časom zmení.
Takže to nevadí?

  1. 12. 2017

Každý deň šmátram jazykom prázdno.
Chýba mi ten odumretý vytrhnutý zub.
Leží na poličke v kúpeľni v liehovom náleve.
Viem, mala by som si dať implantovať náhradu.
No veď časom, keď sa začnem hrdelne smiať.

  1. 12. 2017

V chladničke je odložená injekcia na podporu imunity s inštruktážou od sestričky na jej aplikáciu, kombucha z nášho posledného výletu, ľanový olej, ostropestrecový olej, niekoľko krémov.

V kúpeľni v poličke dva boxy s injekciami a ihlami.

Na dreze neotvorený nápoj s aloe vera.

Pomaly nám dôjde tvoj kokosový olej.

Dojedla som za teba zelený jačmeň, chlorelu, zinok, magnézium, vitamín D, vitamín C, vitamín B12, selén, jód, železo, omega 3…

V tvojej taške s liekmi som našla vysušené jablko.

Zmrzlinu z nápoja na priberanie som vyhodila.

Zvyšné igelitky plné liekov som vrátila na Klenovú pár dní po tom, ako si zomrel. Primárka mi súcitne povedala – dievčatko.

  1. 12. 2017

Vieš o tom, že sme mali iba jedny spoločné Vianoce.

Snažím sa myslieť pozitívne – aspoň sa budú ľahšie pamätať.

  1. 1. 2018

Niektoré veci sa kvôli výčitkám ťažko píšu.

  1. 2. 2018

„… či by ste ako dedička autorských práv s tým súhlasili a nevadilo by vám…“

  1. 4. 2018

Sedeli sme s Ďurčekom na zakrytej fontáne oproti Mediu
a mne sa opäť vybavila myšlienka,
či by si v starobe vyzeral ako on.
Môže fyziognómia predurčovať priateľstvá?

  1. 4. 2018

Niekedy mám chuť, tak ako teraz, zakričať na celý autobus, že si zomrel.

Posadiť sa a akoby nič pokračovať v jazde.

  1. 6. 2018

Už sa na mňa nepozeráš do zrkadla, keď si umývam zuby,
ani mi nevstúpiš do kúpeľne, keď sa kúpem.
V kuchyni ti neprekáža spôsob, akým umývam riad.

Nechodíš frustrovaný z práce s nejapnými poznámkami.

Ani sa neobzrieš vonku na schodoch, či sa dívam za tebou cez okno.
V noci sa v spánku nedržíme za ruky.

Prší a ja už nepremýšľam, či je ti pod zemou chladno.

Už neplačem.

Už len občas myslím na teba.

  1. 8. 2018

Kozmík by už vzal za tatíka ktoréhokoľvek z mojich známych.

  1. 9. 2018

„Nie, ja nechcem ísť na cintorín.“

  1. 10. 2018

Budeš dva roky mŕtvy.

Dala som ti vyrobiť menovku na kríž,

aby si to mohli vypočítať aj ostatní.

Povzdychnúť si – taký mladý človek.

  1. 10. 2018

Ako by si ma vnímal o dva roky staršiu?

  1. 11. 2018

Nedá sa to odkladať donekonečna.

Musím otvoriť zatvorené krabice.

Hľadať foldre.

Vidieť fotky, videá s tebou.

Musím, či chcem, alebo nechcem.

  1. 11. 2018

Vedel si, že existuje Svetový deň rakoviny pankreasu?

Most SNP dnes svietil fialovo.

Nič z príznakov nesedelo na to, že ju máš.

  1. 12. 2018

Mirka nesúhlasí, Oto tvoju smrť zaregistroval.

Začal chradnúť, potom čo si zomrel.

Riešime, kam ho pochovať.

K tvojim nohám – len ako tam tajne vykopať v zime jamu?

Musí vydržať so životom do jari.

  1. 1. 2019

Otík dnes zrejme zomrie.

Bola som sa s ním rozlúčiť. Hladili sme ho s Mirkou a on v kľude ležal.

Mirka vravela, že sa stretnete.

Hej, žartovala som, že naň zapískaš typickým hvizdom.

Tľapneš rukou o nohu a on k tebe dobehne.

Smiali sme sa a klasicky na chvíľu odmlčali.

  1. 1. 2019

Začiatok.

Ležala som doma na posteli a vzlykala do vankúša.

Ty si ležal v nemocnici a pýtal sa ma, kedy už tie zlé správy prestanú.

Nevedela som si predstaviť dnešnú prítomnosť.

  1. 2. 2019

Odlomilo sa mi zo zuba.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: