Mobilizačný potenciál prípadu Pussy Riot sa ukázal ako nesmierne silný: keď zadáte do googlu „Pussy Riot“, vyhľadávač vychrlí viac ako sto miliónov výsledkov. Na Západe, kde si všimli, že udalosť bola výborne kalibrovaná na západný mediálny trh, sa jej význam chápe cez prizmu politiky (sloboda slova, boj s režimom) a feminizmu (girl power!). Na rozdiel od západnej interpretácie, vo východnej časti sveta komentátori píšu viac o antiputinovských, náboženských (cirkevné inštitúcie a viera) a právnych (nezávislosť a kompetentnosť súdov) aspektoch. Umenovedci zas diskutujú o umeleckej stránke akčného umenia. Feministická komunita, ktorá pokladá trest za nespravodlivý a neúmerný vzhľadom na to, čoho sa Pussy Riot dopustili, sa vo veľkej väčšine dištancuje od samotného aktu, pričom značná časť publika, ktorá nepovažuje sexualitu za politickú kategóriu, nechápe, čo má s tým všetkým do činenia feminizmus (konkrétne problémy LGBT). Je očividné, že udalosť sa stala hranicou, pozdĺž ktorej nastáva stratifikácia spoločnosti, a dotkla sa niečoho veľmi kľúčového – vieme však čoho?
Predstavenie v kostole a divadlo v sieti
Keby Hérostratos svojho času nepodpálil chrám, ale chliev, nezapísal by sa do histórie. Intrigy okolo performancie Pussy Riot sa netýkajú ani tak toho, čo sa stalo (nebolo to prvýkrát, čo skupina vystúpila s antiputinovskými kupletmi), ako toho kde. Umelkyne využili sociálny kapitál inštitúcie, ktorá disponuje vysokou prestížou a symbolickou mocou, keď svojou akciou porušili jej konvencie a verejne sparodovali jej fundamentálne obsahy (pritom akt publikovali na sociálnych sieťach, čím z neho urobili maximálne verejnú udalosť). Týmto spôsobom dochádza vo východiskovom bode k stretu dvoch aspektov, a to samotnej performancie a správy o nej.
Tým, že svoje predstavenie preniesli za múry divadla či múzea, Pussy Riot nadviazali na intelektuálnu tradíciu, ktorej začiatky sa spájajú s talianskymi futuristami zo začiatku 20. storočia a ktorej pokračovateľmi boli dadaisti, divadlo Bertolda Brechta, americké povojnové hnutie yuppie, európska Situacionistická internacionála, postsovietske akčné umenie a tak ďalej. Hoci je akčné umenie dávno súčasťou západnej mestskej kultúry, spory o jeho podstate, či ide o chuligánstvo, žart, umenie, sociálne experimentovanie alebo politický protest, sa vedú už od čias futurizmu. Niektoré z performancií revoluční agitátori naozaj chápali ako politické akcie: predstavenie premiestňovali do verejného priestoru, využívali „partizánsku taktiku“, nečakane sa objavovali a rýchlo mizli, snažili sa zlikvidovať hranicu medzi umením a politikou. V ideálnom prípade mali akcie vyústiť do revolúcie, v priebehu ktorej by sociálne najslabšia vrstva (underclass), hnaná povstaním, vzburou, pogromom (veď to sa v angličtine chápe pod slovom riot), vyšla do ulíc. Áno, práve takto: vzbura, pogrom a revolta. „Netreba sa báť tohto slova,“ povedala Nadežda Tolokonnikovová v rozhovore s vyšetrovateľom (uverejnenom na internete), v ktorom potvrdzuje objednávku na spojenie umeleckého radikalizmu a politického protestu.
Súčasné performancie, nevynímajúc flashmob, sa od tých predchádzajúcich odlišujú tým, že vznikajú v kontexte „postmateriálneho sveta“. Súčasné akcie: kolektívne pojedanie zmrzliny, vankúšová bitka, politická demonštrácia, hoci aj vo forme kolektívneho ničnerobenia, ako to bolo napr. v Minsku počas leta 2011 (čo bieloruská vláda jednoznačne vyhodnotila ako prejav antagonizmu), sa vďaka sociálnym sieťam stávajú celosvetovo sledovanými. V informačnom svete sa časť ľudského konania premiestňuje do virtuálneho priestoru, kde ľudia svojou aktivitou nevytvárajú materiálne predmety ako predtým, ale znaky, obrazy a sociálne vzťahy. Keďže na obrazovke musí stále niečo byť, v postmateriálnom svete je nevyhnutné neustále vytvárať nové „obrázky“. Preto produkciu obrazov, znakov, šírenie vyobrazení na sociálnych sieťach a v nových typoch masmédií, ktoré prestali byť iba informačným nástrojom a stali sa priestorom pre sociálny aktivizmus, povýšili na úroveň reálnej udalosti. Na podobné prepojenie reálneho so symbolickým poukázal aj Viktor Pelevin v románe S.N.U.F.F., kde sa reálne, masmediálne a kinematografické scény spájajú v jedno: udalosť, ktorá sa dostáva do novín, funguje ako „dekorácia“ pre film, ktorý sa natáča súbežne s ňou, hranica medzi pravdou a fikciou sa zotiera.
Je známe, že účastníčky akcie svoju punkovú modlitbu v chráme nedokončili, namiesto toho zostrihali video. To predložili divákom ako udalosť, ktorá sa údajne stala. Týmto spôsobom, podobne ako u Orwella, došlo k „zmene minulosti“ (očividne tu vzniká aj právna otázka: ako kvalifikovať to, čo sa nestalo, ale čo bolo prezentované tak, akoby sa stalo). Skutočnosť, že virtuálnym divákom bolo ukázané niečo, čo sa nestalo, vyvracia prvotné tvrdenie umelkýň, že akcia bola modlitbou. Adresátom modlitby je predsa Boh (alebo svätec) a adresátmi predstavenia boli pomyselní diváci, na ktorých apelovali „zo scény“ a, čo je najdôležitejšie, pre ktorých spravili video (ak by oslovovali Boha, nepotrebovali by ho). Z modlitby sa stala akcia práve tým, že sa „obraz“ rozoslal, lebo až vtedy dosiahla potrebný počet divákov.
Výsledkom bolo, že sa z Pussy Riot stal „symbol“, ktorý nadobudol globálny charakter, a to vďaka radu faktorov, fungujúcich v „postmateriálnom“ svete: 1.) politizácii (ženského) tela/telesného obrazu a jeho premeny na nástroj prehovoru; 2.) existencii elektronických masmédií a sociálnych sietí ako prostriedkov rýchleho rozšírenia informácií; 3.) vzrastajúcej dôležitosti znakov v „spoločnosti divadla“. V informačnej spoločnosti sa zo „znaku“ stáva hodnota, a preto na konci augusta muž Nadeždy Tolokonnikovovej, Piotr Verzilov, zaregistroval tento symbol ako obchodnú značku.
Minimálne náboženstvo, alebo Spory o ruskosti
Keď sa posolstvo dostalo k „divákom“, mnohí sa cítili urazene. Videli v ňom zámerné znevažovanie vlastnej viery, podobne ako v prípade karikatúr proroka Mohameda.
„Hlavne, aby s tým do kostola nešli… Aby vo svojom divokom tanci nedvíhali nohy tým najnemravnejším spôsobom a nezvíjali sa v maskách pri oltári. Pred svätým miestom pravoslávnych, ku ktorému veriaci vzhliadajú v hlbokej úcte…“
Prehovor alebo zobrazenie sa môžu stať príčinou traumy, avšak nie všetkých veriacich to urazilo. Mnohí zdôrazňovali, že aj napriek tomu, že patria medzi pravoslávnych veriacich, v tom, čo sa stalo, nevidia nič urážlivé. Na druhej strane akciu odsúdili mnohí neveriaci. V rámci prípadu Pussy Riot tu môžeme vidieť prvú sociálnu stratifikáciu, ku ktorej však nedochádza iba podľa princípu prítomnosti viery (veriaci proti neveriacim), ale na základe iného princípu (jedna časť veriacich a neveriacich proti druhej časti veriacich a neveriacich). Tento princíp s vierou súvisí, ale nie je nevyhnutne založený len na náboženskej opozícii.
Všetci si pamätajú slávnu scénu z filmu Pokánie od Tengiza Abuladzeho: starenka v čiernom sa pýta hrdinky, či táto cesta vedie do chrámu, a neskôr dodáva: „Načo je cesta, ktorá nevedie k chrámu?“ V období perestrojky sa táto veta stala memom, rovnako ako citát z Bulgakovovho románu Majster a Margaréta „Rukopisy nehoria“. Ak na ňu niekto zareagoval, bol to znak, že ide o „nášho“ človeka, takého, ktorý sa stotožňuje s určitými ideami. Tzv. postsovietska inteligencia, odchovaná na Dostojevskom a „veľkých otázkach“ ruskej klasickej literatúry, podporovala náboženské obrodenie vo veľkej miere pre jeho „protisovietskosť“. Často náboženské obrodenie napĺňala nenáboženským obsahom: uchovaním kultúrneho dedičstva (ikon, drevenej architektúry), hľadaním mravných východísk, snahou nájsť odpovede na existenciálne otázky. Mnohých z tých, ktorí sa v rámci tejto vlny stali veriacimi, možno považovať za prívržencov tzv. „minimálneho náboženstva“.
Vznik tohto pojmu sa pripisuje filológovi a filozofovi Michailovi Epštejnovi, ktorý pokladá za „minimálne náboženstvo“ utiekanie sa k Bohu, ktoré je „nezávislé“, funguje mimo akejkoľvek náboženskej tradície, charakteristické pre postsovietske a postateistické spoločenstvo (hoci existuje názor, že ide o celosvetovú tendenciu). „Minimálnym veriacim“, píše Epštejn, možno nazvať Veničku z poémy Venedikta Jerofejeva Moskva-Petušky:
„Podchvíľou sa modlí k Bohu: ,Hospodin, ty vidíš, čo mám. No naozaj to potrebujem? Vari po tomto túži moja duša?‘ Jerofejevov ,Hospodin‘ jestvuje mimo tradícií a konfesionálneho členenia.“
Táto viera je „minimálna“, pretože vzniká „sama zo seba“, z vlastného vnútorného presvedčenia:
„Predstavte si mladého človeka z typickej sovietskej rodiny, ktorá bola tri až štyri generácie načisto odrezaná od všetkých náboženských tradícií. A teraz tento mladý človek začuje v svojej duši nejaké volanie zhora, hlas Boží, a nijakovsky sa nevie rozhodnúť, akým smerom sa má vydať, pod strechou akého chrámu sa má skryť. Všetky známe náboženstvá sú mu v rovnakej miere vzdialené a hlas je stále silnejší a silnejší. Mladý človek ide do pravoslávneho chrámu a naráža na prísne stanovený systém dogiem a obradov, ktoré sa mu zdajú príliš zväzujúce pre tento pocit, šíry ako vesmír… V tejto trhline medzi vierou a vierovyznaniami vzniká minimálne náboženstvo, bez predpisov, bez kníh, bez obradov.“
Sami za seba môžeme doplniť, že aj bez pravidiel. Určujúci je iba vzťah k Bohu tu a teraz. V takej viere je „možné všetko“: modliť sa k Bohu v šírom poli, alebo sa nemodliť vôbec, nechodiť do chrámu, nedodržiavať cirkevné zákony. Veď viera, z tohto hľadiska, sa skrýva vnútri.
Pre „minimálnych“ veriacich je kostol „inštitúcia“, verejné miesto (podobne ako v protestantizme), nie sakrálny priestor. Kňaz je obyčajný človek vykonávajúci svoju prácu za plat. Ikona je „obraz“, časť kultúrneho dedičstva, nie posvätný predmet (práve Nadežda Tolokonnikovová, ktorá sa pokladá za pravoslávnu veriacu, hovorí o náboženstve ako o kultúrnom dedičstve). Disciplínu a obmedzovanie sa, ktoré praktizujú iní veriaci, vnímajú ako nezmyselné v snahe priblížiť sa Bohu. Nepociťujú potrebu modliť sa spoločne, pretože vieru pokladajú za nanajvýš osobnú a intímnu záležitosť. Rovnako nemajú vzťah k vykonávaniu obradov, rituálov (toho, čo tvorí podstatu napríklad judaizmu a islamu). Performancia v „inštitúcii“ sa nielenže nedotkla toho citu, ktorý týmto veriacim aj tak ani nebol vlastný, ale privítali ho ako pokus poukázať na to, kde je „miesto“ organizácie, ktorá zrastá so štátom a upevňuje si monopolné postavenie nielen vo vzťahu k viere, ale tiež vo vzťahu k štátnej ideológii. Vidia v tom útok na slobodu vlastného vnútorného a verejného života. Náboženská zložka sa tak v rámci spomínanej opozície týka nielen podstaty súčasnej viery, ale tiež roly, na ktorú si pravoslávna cirkev v postsovietskej spoločnosti robí nárok. Dôležitú úlohu tu zohráva otázka vzťahu k „modernému“, k reáliám dnešného sveta (spoločenskému rozvoju, novým technológiám, náboženskej slobode, odklonu od tradičnej rodiny, sexualite, konštituovaniu identity a tak ďalej). Pravoslávie v snahe zachovať počiatočnú ideológiu a rituály pripúšťa iba vlastnú pravdu a reálie súčasného sveta si buď vôbec nevšíma, alebo o nich nehovorí . Pre mnohých veriacich cirkev nedokáže postihnúť novú realitu a nájsť odpoveď na tie kľúčové otázky, ktorým veriaci čelia a na ktoré sa spoločne snaží nájsť odpoveď napríklad katolicizmus (po 2. vatikánskom koncile 1962 – 1965) a protestantizmus.
Dôležitejšie je však spomenúť to, že z historického hľadiska bolo pravoslávie v Rusku formou patriotizmu, spájalo sa s vojenskou službou a službou štátu. Bol to spôsob, ako vyjadriť ruskosť. Preto opozičné názory, ktoré sa formálne sústreďujú na otázku, čo je v chráme povolené a čo zakázané (svetský zákon chráni právo veriacich vykonávať obrady v súlade s vlastnou predstavou o tom, ako by to malo byť), sa nesporia len ohľadom toho, čo je podstatou súčasnej „viery“, no rovnako ohľadom nemenej dôležitej „ruskosti“, a toho, aká časť spoločnosti bude mať práve moc vysvetľovať tieto významy ostatným. Práve preto sa vláde podarilo využiť vystúpenie Pussy Riot ako „mobilizačnú zámienku“ konať v mene ochrany pravoslávia“. Ide o to, koho obraz života, názory budú uznané za „ruské“. Je to veľmi vážny názorový konflikt, v centre ktorého je spor o spoločenskom uznaní a rozdelení moci, preto je dôležité pochopiť, medzi kým (akými sociálnymi skupinami) dochádza k rozdeleniu na základe tohto princípu…
O „triednej otázke“ postsovietskeho feminizmu
Iba pred rokom Pussy Riot pomenovali svoje ciele nasledovne: „feminizmus, boj s orgánmi ochrany práva, ochrana LGBT, antiputinizmus a radikálna decentralizácia orgánov štátnej moci, záchrana Chimkinského lesa a prenesenie hlavného mesta RF na východnú Sibír“. Tým, že členky skupiny postavili na prvé miesto feminizmus a problémy LGBT, vyzývali Bohorodičku k tomu, aby sa stala feministkou, hovorili o gejoch „vlečúcich sa v okovách na Sibír“, telo využívali ako prostriedok vlastného prehovoru, tým, že v názve použili provokačné označenie „ženského pohlavného orgánu“ ako symbolu ženskej moci a povstania (ktoré by malo v ideálnom prípade viesť k úplnému zničeniu starého sveta), jasne vyjadrili svoj názor. Na Západe ich pozíciu pochopili ihneď, čo sa však, až na malé výnimky, v ich domovine neudialo. Práve symbolika „ženskosti“ sa v Rusku stala terčom posmechu, a to v jednej z performancií zo série Občan básnik, ktorá bola venovaná Pussy Riot. Vo vystúpení predvedenom v Londýne na konci jesene sa „riotofthepussy“ dával do opozície voči „riotofthedick“. Značná časť postsovietskeho feministického spoločenstva si nemyslí, že Pussy Riot bojujú za oslobodenie žien, je však nútené ich brániť aj napriek tomu, že podľa slov predstaviteliek feministického spoločenstva ich Pussy Riot nereprezentujú, iba si prisvojili ich názory.
Samozrejme, postupne, ako sa prípad ďalej rozvíjal, aj rodové aspekty nadobúdali jasnejšie kontúry. Prvé vyhlásenie po uväznení Pussy Riot vyzývalo ľudí na „záchranu zajatých žien“. Využívanie takejto rétoriky zo strany tých, čo sa označujú za feministky, je problematické. Vari zadržaných mužov netreba zachraňovať? Ak sa v rámci politického boja treba k ženám správať osobitne, prečo by mali mať rovnaké práva vo všetkých iných prípadoch? Ďalej možno uviesť vyhlásenie advokáta Marka Fejgina, v ktorom sa odvolával na deti, čo zostali doma. Rovnako tiež požiadavka zo strany niektorých pravoslávnych aktivistov odňať členkám skupiny deti pritiahla pozornosť k problému ženského občianstva a politickej angažovanosti. Najvypuklejšie sa „ženská otázka“ prejavila vo vyhlásení diakona Kurajeva, v ktorom navrhol vziať do úvahy, že performancia sa udiala počas maslenice (fašiangov), čiže dievčatá treba nakŕmiť palacinkami, uštipnúť a pustiť. Prečo by dospelé ženy, z ktorých dve majú deti, mali „legitímne“ štípať (cudzí) muži? Čo je v žene také, čo umožňuje, aby ju, dokonca aj tí, čo im žičia, nepovažovali za plnohodnotného človeka, ale za plyšovú hračku? Alebo to nesúvisí so „ženskými vlastnosťami“ a je to spôsob, pomocou ktorého muži demonštrujú svoj vyšší sociálny status, právo na „všetky ženy“, a rovnako sa poukazuje na pozíciu ženy v rámci inštitúcie, ktorú zastupuje diakon?
Ide o vážne otázky, avšak v spoločenských diskusiách okolo tohto prípadu nadobudli marginálny význam. Pussy Riot na otázku novinára, či sú ženy skutočne utláčané a či majú feministky za čo bojovať, odpovedali, že práce v domácnosti v Rusku nie sú rozdeľované spravodlivo. Toto vyjadrenie nevyvolalo v spoločnosti rozruch, pretože problém deľby prác v domácnosti sa v rámci vymedzenia sociálneho útlaku nerieši, a preto sa nevníma ako politický. Táto problematika sa spoločne s právami LGBT na Západe spája s feminizmom. Aby sme vysvetlili, prečo to tak je, treba zamerať pozornosť na to, ako bolo ženské utláčanie v dejinách vnímané a ako bojovať proti takémuto vnímaniu.
Ako je známe, v socializme sa ženská otázka považovala za vyriešenú, pretože v klasickej marxistickej teórii sa útlak žien (ako písal Engels: ich celosvetová a historická prehra) spájal so vznikom súkromného vlastníctva: ženy „vyrábajú“ robotníkov, nevyhnutných pre kapitalizmus. Týmto spôsobom sa ženská sexualita stáva objektom kontroly moci. Predpokladalo sa, že keď sa zlikviduje súkromné vlastníctvo a triedne rozdiely, zmizne aj rodová nerovnosť: nebude mať jednoducho z čoho vzniknúť. Preto sa marxisti pri riešení tohto problému rozhodli zapojiť ženy do pracovnej a zárobkovej činnosti a s ňou spojenej politiky prerozdeľovania prostriedkov, čo znamenalo, že spoločné prostriedky sa vydeľovali aj na škôlky, a to z dôvodu, aby sa ženy stali ekonomicky nezávislé. Takto sa rodová nerovnosť javila ako problém zlúčenia výrobnej (hospodárska aktivita) a reprodukčnej činnosti (priamo úmerne tomu, ako boli ženy viac vyťažované v porovnaní s mužmi, vznikali aj nerovnosti medzi nimi). Rovnako bolo problémom rozdeľovanie verejných zdrojov (preto ženy po celom svete hlasujú častejšie za ľavicu ako muži).
Druhá vlna západného feminizmu, ktorú môžeme vnímať ako gogoľovský plášť, z ktorého vyšla súčasná rodová teória (ale nevyčerpáva sa ňou), buduje na tom, že samotný vznik kategórie pohlavia je prvým sociálnym rozdielom a prvým spôsobom signifikácie mocenských vzťahov. Vznikom kategórie pohlavia vzniká spoločnosť samotná. Všetky ostatné druhy sociálneho delenia vrátane triedneho vznikajú neskôr a zahŕňajú aj nerovnosť pohlaví. Útlak žien je výsledkom patriarchátu (mužskej dominancie) vo všetkých sférach života, od sexuálnej až po ekonomickú. Keďže patriarchát je prakticky ekvivalentom kultúry (civilizácie), pretože „okupoval“ také prvopočiatočné kategórie, akými sú napríklad jazyk (ktorý nie je rodovo neutrálny), sexualita (nanútený heteronormatívny model), domáce násilie (ako prejav mužskej dominancie), a prenikol do všetkých spoločenských inštitúcií (vzdelávanie, cirkev, médiá, ekonomika, rodina a podobne), je potrebné dekonštruovať celú kultúru vrátane heterosexuality ako jedinej normy (ktorá je základom patriarchátu). Práve v tomto kontexte sa sexualita a problémy LGBT pokladajú za nástroje, ktorými možno odstrániť všetky formy útlaku. V Rusku sa vnímajú v zmysle niečoho, čo sa týka práv jednotlivca a nie celosvetovej spoločenskej transformácie.
Problém tkvie aj v tom, že základným postkomunistickým procesom je práve vytváranie sociálnych tried, čiže formovanie ekonomickej nerovnosti, redistribúcia súkromného majetku, vznik iných foriem dominancie a vylúčenia zo spoločnosti. Prechod k novému, trhovému spôsobu prerozdeľovania zdrojov, ktorý spôsobuje ekonomickú stratifikikáciu, si vyžaduje vytvorenie nových predstáv o sociálnej spravodlivosti. Ak sa v socializme pod pojmom sociálna spravodlivosť myslela sociálna ochrana, v rámci procesu demokratizácie v 90. rokoch vznikla druhá definícia, ktorá nepokladala za najdôležitejšie bezplatné škôlky, ale práva žien ako nezávislých indivíduí (ktoré nemožno „uštipnúť“), ich rovnoprávne zastúpenie, autonómiu, právo byť nezávislým aktérom či právo na vlastné telo a sexualitu. Tieto kategórie súvisia s chápaním individuality, ktoré sa utvorilo v období kapitalizmu. Práva a autonómia patria do liberálneho diskurzu. S nimi sa spája tiež súkromné vlastníctvo, trh a kapitalizmus, ktoré plodia nezávislé subjekty. Nezávislým subjektom sa však stane len ten, kto bude úspešný v novej realite.
Feministický program, presnejšie to, ako bol v postsovietskom verejnom priestore prezentovaný, nebol populárny, pretože ciele programu ženy (aj muži) vnímali ako „buržoázne“, dekadentné a také, ktoré odvádzajú pozornosť od najdôležitejších problémov ženského útlaku, ako napr. od prerozdeľovania zdrojov a triednych záujmov pracujúcich: žien, ale aj mužov. V určitej miere sa zdalo, že kategória rodu (spoločne s niektorými ďalšími kategóriami) je len konštruktom nového trhového mechanizmu. Inými slovami, tie „štandardné“ feministické symboly a slogany, ktoré Pussy Riot využili a ktoré spoľahlivo zafungovali na Západe, sa v postsovietskych krajinách nechápu ako oslobodzujúce. Ba čo viac, Pussy Riot, ktoré bojujú proti „útlaku“ ako takému, sa ocitli v zvláštnej situácii. Odvolávajú sa na to, čo v Rusku nebolo nikdy teoreticky začlenené do kategórie sociálneho útlaku, na sexualitu, domáce práce, jazyk. Nadväzujú na obsahy, ktorým rozumejú na Západe, pretože práve tam boli sformulované, a práve preto sú v Rusku tieto obsahy často označené ako „buržoázne“.
Opozícia a hľadanie iného národa
Ľudí, ktorí prišli na jeseň pred budovu súdu podporiť členky skupiny, novinár rozhlasovej stanice BBC ohodnotil ako „štýlových mladých ľudí“, ktorí hovoria po anglicky. Títo ľudia patria do tej sociálnej triedy, ktorá tvorí spoločenskú základňu Pussy Riot.
V súčasnej teórii sociálnej stratifikácie sa pojem „trieda“ nespája s vlastníctvom výrobných prostriedkov, ako to bolo v marxizme 19. storočia, ale so životnými šancami (vzdelaním, sociálnymi kontaktmi atď.) a so spôsobmi nadobúdania zisku (alebo kapitalizácie aktív), ktorými ľudia disponujú vďaka profesii, vzdelaniu, existencii sociálneho a kultúrneho kapitálu. Pre postmateriálny svet sú charakteristické nové sieťové, „freelancerské“, projektové formy zamestnanosti, do ktorých sa zapájajú „súčasní“ umelci, novinári „novodobých masmédií“, muzikanti, ítečkári, dizajnéri, „populárni“ vedci, všetci tí, ktorí sa považujú za „kreatívnu triedu“. Týmto spôsobom dochádza ku kryštalizácii a miešaniu umeleckého, novinárskeho (predovšetkým z nových masmédií), technologického prostredia (počítačových nadšencov) či prostredia profesionálnej právnej ochrany (zabudovanej do medzinárodných sietí právnej ochrany) hlavných a veľkých miest, v ktorých vedia ľudia po anglicky a sú súčasťou medzinárodnej informačnej siete a tiež umeleckého, vedeckého a informačného trhu. Pre týchto ľudí je príznačný neobvyklý štýl materiálnej a kultúrnej spotreby (majú „svoje“ knihy, filmy, hudbu). Rovnako majú osobitú „eleganciu“ (čo si všimol novinár z BBC) a svojrázny životný štýl. Dôležitým kanálom, cez ktorý sa možno dostať do tohto okruhu ľudí, sú sociálne siete. Cez ne členovia komunikujú, dozvedajú sa o dôležitých kultúrnych udalostiach a vyjadrujú svoj názor na ne, čím demonštrujú spolupatričnosť. Vznikajúca sociálna príslušnosť sa medializuje prostredníctvom (priamej) účasti alebo tým, že sa jednotlivci pripoja k jednotlivým „performanciám“ virtuálne. Rovnako tiež dochádza k medializácii cez politické vystúpenia: v rámci týchto udalostí si ľudia vymieňajú informácie a vytvárajú si sieť známych. Aby sa udržali v tomto kruhu, musia neustále pracovať na svojej reputácii, „vystavovať sa“ na trhu informácií a znakov, zjavovať sa na „obrazovke“. Pritom môže hranica medzi prácou a osobným životom miznúť.
Medzi členmi takejto subkultúry vzniká predstava nehierarchicky organizovaného demokratického spoločenstva, ktoré sa zameriava na vyššie ciele, napr. na „čestné voľby“. Nie však na otázku „platenia daní“, pretože spoločnosť nemôže existovať bez peňazí, ktoré pochádzajú z globálneho kapitalistického trhu (z reklamy, televíznych programov, dizajnu, módy) a ktoré sú často oslobodené od platenia daní (veď ich kontrola je náročná). Keď „pravoslávni veriaci“ vystupujú proti Pussy Riot (alebo proti dúhovým pochodom a „súčasnému umeniu“), reč je o niečom inom: o triednom konflikte. Kultúra v ňom, samozrejme, zohráva významnú úlohu, predovšetkým je to však konflikt medzi ľuďmi disponujúcimi rôznymi životnými šancami a aktívami (návyky, vedomosti, známosti a pod.) v rámci globálneho trhu služieb (ktorý nemôže fungovať bez ľudí vykonávajúcich „tradičnú“ prácu). Tí, ktorých „kapitál“ nie je zo strany „svetovej ekonomiky“ žiadaný pre charakter ich práce, podporujú Putina, pretože za jeho vlády sa „začali riešiť“ niektoré sociálne otázky a začala sa rozvíjať „reálna“ ekonomika. Opozícia navrhuje nahradiť Putina predstaviteľom tej „triedy“, ktorej príslušníkov mnohí pokladajú za účastníkov postsovietskeho prerozdelenia súkromného vlastníctva. Opozícia tvrdí, že jej kandidáti sú „čestní“ a morálni ľudia. Avšak fakt, že v čase boja za „čestné voľby“ sa našlo u nich doma pol milióna eur v hotovosti, neumožňuje prvým uveriť, že úmysly tých druhých sú poctivé. Kreatívna trieda nevníma neschopnosť oceniť „súčasné umenie“ ako manifestáciu existujúceho rozdelenia vo vzťahu k vlastníctvu, skupinovým záujmom, životným šancám a spôsobom nadobudnutia zisku a dúfa v iný národ:
„Tým, že ruská opozícia podporila Pussy Riot, vybrala si druhú cestu, ktorá je dosť dlhá a s určitosťou vedie smerom od národa k inému, lepšiemu národu. Ak sa touto cestou pôjde trpezlivo a sústredene, určite takýto národ vznikne“.
V septembri sa v Moskve uskutočnilo Fórum ľavých síl, na ktorom sa stretli zástupcovia nezávislých odborov, Ľavého frontu, Pracujúceho Ruska a iných organizácií. V rámci neho bolo vyhlásené, že boj medzi vládnucou elitou a opozíciou je bojom o moc medzi dvoma buržoáznymi frakciami a že hranica, ktorá ich rozdeľuje, je vzťah k výsledkom privatizácie. Súčasne s triednou otázkou týkajúcou sa vlastníctva na fóre hovorili aj o dištancovaní sa od LGBT, feministiek a iných organizácií, ktoré časť ľavice nepokladá za sily, čo predstavujú záujmy pracujúcich, ale za sily, čo využívajú zdroje „postmateriálneho“ trhu:
„Pussy Riot sú štýlové, fotogenické a ropný priemysel taký štýlový nie je. Ľahko sa západným žurnalistom v Moskve informuje o súdnom procese Pussy Riot… Mladí ľudia vyšli do ulíc, aby ich podporili po celej Európe, a to je dobre. Skupine vyjadrila podporu aj Madonna a iné celebrity. Chceli by sme veriť, že rovnako sa nám podarí podporiť aj Rozu Tuletajevovú a iné aktivistky zo Žanaozena, na ktoré kazachstanská vláda uvalila hrozivé represie…“
Je očividné, že spory okolo Pussy Riot sú prejavom triednej opozície. V polovici septembra sa dostalo na verejnosť, že členky skupiny prosia o to, aby ich neprevážali do väznice (ústavu na výkon trestu) a aby si mohli odpykať trest v moskovskej vyšetrovacej väzbe. Ako povedal zástupca odsúdených: „Nie je potrebné, aby predstavitelia moskovskej inteligencie, ku ktorej patria aj naše mandantky, boli prevezení do väzenského tábora“.
Jelena Gapovová
Autorka pôsobí na Western Michigan University (USA), je zakladateľkou Centra rodových štúdií Európskej humanitárnej univerzity (Minsk/Vilnius) a členkou redakčného kolégia časopisu Slavic Review a Signs
Z ruštiny preložila Nina Mračnová
tematický kapitál
