2018 08 Súčasné RuskoČo je zaujímavé a čo nie

Ako ruská kinematografia klame samú seba   Ako hovoril nemecký filozof Gadamer, všetky umelecké diela sú predovšetkým výpoveďou o dobe, v ktorej vznikli.   Napriek tomu, že sa 99 percent dnešnej ruskej filmovej a televíznej produkcie venuje minulosti, a to spravidla sovietskemu obdobiu (1930 – 1970), aj tak je stále obrazom súčasnosti. Čo je jej hlavnou myšlienkou, cieľom či kódom? Na túto otázku sa odpovedá ťažko, lebo súčasné ruské populárne umenie sa ukrýva dokonca aj pred sebou...
Andrej Archangeľskij9. augusta 201824

Ako ruská kinematografia klame samú seba

 

Ako hovoril nemecký filozof Gadamer, všetky umelecké diela sú predovšetkým výpoveďou o dobe, v ktorej vznikli.

 

Napriek tomu, že sa 99 percent dnešnej ruskej filmovej a televíznej produkcie venuje minulosti, a to spravidla sovietskemu obdobiu (1930 – 1970), aj tak je stále obrazom súčasnosti. Čo je jej hlavnou myšlienkou, cieľom či kódom? Na túto otázku sa odpovedá ťažko, lebo súčasné ruské populárne umenie sa ukrýva dokonca aj pred sebou samým. Dešifrovať sa dá iba pomocou špeciálnych prostriedkov, vrátane psychoanalýzy.

 

Podľa neskutočného príbehu

 

V masovej produkcii zasvätenej sovietskym témam si môžeme všimnúť zaujímavú pravidelnosť. Pozrime sa napríklad na obľúbenú sériu filmov  na televíznej stanici Prvý kanál (Pervyj kanal), ktoré spája hlavný hrdina – vyšetrovateľ Ivan Čerkasov (televízne seriály Plynár [Mosgaz], 2012, režisér Andrej Maľukov; Kat [Palač], 2014, režisér Viačeslav Nikiforov; a Pavúk [Pauk], 2015, režisér Jevgenij Zvezdakov). Všetky seriály sú „nakrútené podľa skutočných udalostí“: o prvom sériovom vrahovi v ZSSR Vladimírovi Jonesianovi, o Antonine Makarovovej, prezývanej guľometčíčka Toňka, a o vylúpení štátnej banky v Arménskej SSR v roku 1977.  Všetky tri námety sú univerzálne, pokojne by sa mohli udiať aj inde ako v ZSSR. Každý jeden rozpráva príbeh o niečom „až príliš ľudskom“, o násilí či chamtivosti. Najnovšie pokračovanie tetralógie je rovnaké. Seriál Šakal (Šakal, 2016, režisér Jevgenij Zvezdakov) sa zameriava na organizovaný zločin v 70. rokoch. Mohlo by sa zdať, že už spojenie reality a univerzálnosti dáva autorom celkom voľnú ruku, no aj tak sa vo všetkých štyroch seriáloch vôbec nepridržiavajú skutočných udalostí.

Z nejakého dôvodu sa na pozostatkoch skutočnosti buduje alternatívna realita. K tomuto sa otvorene vyjadrila scenáristka takmer všetkých vyššie uvedených seriálov, Zoja Kudriaová: „Kostrou deja seriálu Mosgaz je skutočný príbeh o vôbec prvom sériovom vrahovi v našej krajine, v našom hlavnom meste. Všetko ostatné je vymyslené… Písať osem častí o nejakom idiotovi, čo sa rozháňa sekerkou a kradne z domov tepláky, nebudem. Bol to chorý človek a za dvadsať kopejok zabíjal ľudí. A preto náš príbeh so skutočným vrahom Jonesianom nemá priame spojenie“ (Komsomoľskaja pravda, 29. október 2012).

Toto prostoduché vyjadrenie má v sebe všetko. Z pohľadu scenáristky je príbeh skutočného vraha nezaujímavý. Treba myslieť na „národ“, na masového diváka. A pravda: načo sa zamýšľať nad pravými príčinami ohavných udalostí? Načo sa snažiť pochopiť choromyseľnosť, ktorá by v skutočnosti mala byť stredobodom pozornosti? Hoci je slovo „zaujímavý“ po etickej stránke celkom nevhodné, môžeme si všimnúť, súdiac podľa výsledného produktu, že „zaujímavejšie“ je, keď namiesto „idiota, čo sa rozháňa sekerkou“, vytvoríme hlavnú postavu z avantgardného umelca, ktorého na výstave v moskovskej Manéži poníži sám Chruščov, a preto začne vraždiť. Postava predstavuje symbol svojej doby, ale netreba ju porovnávať s pravým Mosgazom. Ten nikde nepracoval a nikto o ňom nepočul, kým nespáchal zločiny. Vlastne, autori seriálu status maniaka „udeľujú“ samotným predstaviteľom sovietskej inteligencie 60. rokov, takzvaným šesťdesiatnikom!

 

Násilie bez dôvodu nepoznáme

 

Samozrejme, nejde o náhodnú zmenu. Vďaka nej sa príbeh o nemotivovanom násilí (ani sám Jonesian na výsluchu nevedel vysvetliť príčiny svojich skutkov) mení na banálny príbeh pomsty. Tým sa vyrieši otázka motívu a zároveň sa zdiskredituje celá sociálna skupina inteligencie, čo zjavne robí autorom seriálov či ich konzumentom veľkú radosť. Žeby sa prepísaním skutočných udalostí chceli autori vyhnúť zbytočnej krutosti a ušetriť tak žalúdok diváka? Ani zďaleka. Vymyslený svet je v seriáloch často oveľa brutálnejší. Seriálová gulometčíčka Toňka, na rozdiel od tej skutočnej, vraždí svedkov aj po vojne, čo ju robí „zaujímavejšou“. Dej vylúpenia štátnej banky sa presúva z Jerevanu do Moskvy a priberá na seba paralelný príbeh o rituálnych vraždách sovietskych modeliek. Vymyslený Mosgaz vraždí dlhšie a premyslenejšie než ten skutočný.

Tieto amorálne modifikácie od tvorcov seriálov možno vysvetliť. Všetky reči o tom, čo je „zaujímavé“ a čo nie, sú vlastne skrytá autocenzúra. Motív, ktorý vysvetľuje zámer. V ZSSR bola téma nemotivovaného násilia tabuizovaná najmä preto, lebo protirečila ideologickej koncepcii sociálnej podmienenosti kriminality. Podľa nej k podobným odchýlkam od normy dochádzalo iba v „imperialistických krajinách“. V Zväze sa zločinnosť považovala za prežitok. A preto mala sovietska vláda stále väčší problém každých desať rokov vysvetľovať, prečo kriminalita aj naďalej pretrváva, hoci komunizmus už klope na dvere. Práve z tohto dôvodu asi polovicu trestných činov v sovietskych filmoch páchali bývalí „komplici nacistov“. Priznanie, že v ZSSR by mohlo existovať nemotivované násilie, maniaci či nehanebné prepady na opustených miestach, ku ktorým dochádzalo len tak, bezdôvodne (o čom sa nebojí hovoriť Hollywood), by aj dnes predstavovalo hotové sprisahanie. A tak dnešní autori, rovnako ako ich sovietski predkovia, starostlivo vymýšľajú násiliu „logické“ dôvody a ideologickú motiváciu. Mosgaz vraždí preto, lebo sa mu nedostalo uznania od sovietskej vlády, čo ho urazilo. Toňka sa „mstí mužom“ za to, čo sa jej prihodilo v minulosti.

V seriáli Vtedy v Rostove (Odnaždy v Rostove, 2012, režisér Konstantin Chuďakov) autori bande bratov Tolstopiatovcov vymysleli („prirobili“) motív pomsty sovietskej vláde za masaker v Novočerkassku v roku 1962. V skutočnosti sa bratia objavili až v roku 1968 a v politike sa samozrejme neangažovali. Osobitne sa zdôrazňuje aj príbeh rivality medzi silovými rezortmi KGB a MVD (Ministerstvo vnútra ZSSR).

Vzhľadom na neprirodzenosť vymyslených konštrukcií len preto, aby sa všetky výmysly  dali nejako pospájať do jednotného celku, si musia autori doslova ohradiť záhradku námetov. Hlavným posolstvom sa napokon javí zážitok z násilia, ktoré sa stáva námetom, témou, hnacou silou príbehu. Je ochudobnené o akékoľvek morálne ohodnotenie (ktoré by sa dalo očakávať od dnešných televíznych puritánov). Vníma sa takmer ako karneval zločinu.

Autocenzúra zakazuje autorom rozprávať pravdivý príbeh maniaka alebo vraha, ale zároveň úplne toleruje krutosť. V tom sa líši od sovietskej cenzúry. Čím je príbeh krutejší, tým je „zaujímavejší“. To znamená viac smrti, viac násilia. Jediná sloboda, ktorú si môžu autori televíznej a filmovej produkcie dopriať, je podľa podmienok ideologickej cenzúry „sloboda byť ešte horší“. Môžu realizovať svoje najodvážnejšie fantázie. Zakaždým sa oficiálny „boj proti násiliu“ (väčšinou proti nemu bojuje hrdina – vyšetrovateľ) podvedome a nekontrolovateľne mení na opojenie.

O tvorbu populárneho umenia sa v posledných rokoch snažia režiséri autorskej filmovej produkcie. Láka ich potenciálne zaujímavý experiment, povzbudivé znamenie. Čo ak bude povedané niečo nové?

Film Duelant [Dueľant] režiséra Alexeja Mizgiriova uvítali kritici odmerane. Prečo napriek dobrým predpokladom, autorovi, myšlienke, námetu, zdrojom a výsledkom vznikol na konci taký „zmätený pocit“? Aj samotný Mizgiriov priznáva, že spočiatku nemal žiadnu hlavnú myšlienku a navrhol producentovi Alexandrovi Rodnianskemu „nasledovať intuíciu“. Zo začiatku sa režisér snažil z filmu urobiť encyklopédiu mravov, rozpovedať o duelantskom kódexe 19. storočia. Avšak časté používanie slova „česť“ vedie k opačnému výsledku. Chápeme, že ide o jednoduché ospravedlnenie krutosti. Jediná sloboda, na ktorú mali šľachtici nárok, bolo zabíjať sa navzájom, a to bez potrestania. Niet tu čo obdivovať. Autor si to pravdepodobne uvedomil a za pochodu sa rozhodol, že film musí byť „jednoducho krásny“. Ale keďže aj tu, podobne ako v „krutých“ seriáloch, je reč o nesmierne ohavnej stránke ľudského života, aj tento film so všetkými svojimi cnosťami smeruje k poetizácii a obdivu násilia. Zdá sa, že v určitom okamihu estetika krvilačnosti strhla, uchvátila aj samotného režiséra proti jeho vôli. Až tak, že zatienila všetky ostatné myšlienky. Práve preto sa na konci filmu vytratili česť aj pomsta.

 

Mazanie pamäte, obchádzanie tém

 

K Nikolajovi Chomerikiovi sa viaže iný príbeh, ale tiež sa týka procesu a následkov vytlačenia idey a úmyslu estetikou. Príbeh je založený na skutočných udalostiach. Ľadoborec Michail Somov uviazol 15. marca 1985 medzi ľadovými kryhami neďaleko Antarktídy pri pobreží profesora Hobbsa. Námorníci museli prežiť 133 dní v ľadovom zajatí. Zdalo by sa, že ide o lákavú výrobnú drámu, ale pre dôveryhodnosť tu chýba čosi dôležité. Pripomeňme si, že dej sa odohráva v marci 1985, keď stál na čele štátu Michail Gorbačov. Ako prvá mi na um prichádza paralela medzi tým, čo sa odohráva na lodi zovretej ľadovými kryhami a samotnou krajinou. Posádka stelesňuje ZSSR v miniatúre. Odzrkadľuje existencialistickú slepú uličku, do ktorej sa dostal sovietsky systém v roku 1985. Zmenám v krajine a vo svete, ku ktorým následne došlo, sa zvykne hovoriť tektonické. Metafora sa krásne hodí práve k téme ľadového zajatia a vyslobodenia. A je absurdné, že posádka vo filme (sto ľudí) akoby ani nevedela, čo sa deje. Počas mnohých mesiacov unášania prúdom sa o téme vôbec nehovorí. Asi nie je pre autorov „zaujímavá“.

Vysvetlenie tejto absurdnosti spočíva v tom, že perestrojka je pre súčasnú ruskú kinematografiu neoficiálnym tabu. Bez ohľadu na fakt, že práve ona sa považuje za základnú udalosť novej doby. Je hlavnou príčinou toho, čo sa s Rusmi deje až do dnes. Je to ako vymazať Francúzovi z pamäti Francúzsku revolúciu a z pamäti Američana Deklaráciu nezávislosti. V Rusku je práve takáto situácia: o tom, čo je najdôležitejšie, teda o udalostiach z roku 1985 alebo 1991, sa nesmie hovoriť. Treba sa tváriť tak, akoby sa nič neudialo. Práve preto musia autori konštruovať a nanovo vymýšľať príbehy ponad tie skutočné. Podobné experimenty nevychádzajú nazmar. Bez ohľadu na hlavnú stopu príbehu, všetky udalosti strácajú zmysel, prichádzajú o pravosť. Aj v Ľadoborci sa nám autori snažia predložiť príbeh o „ľudskom hrdinstve“, pričom zamlčujú, že bolo podnietené ideologickými príčinami. „Nedať Západu dôvod na rozruch!“ Nezmyselné utrpenie posádky (keďže nie je jasné, prečo ju neevakuovali pomocou vrtuľníkov, ako to vlastne bolo aj v skutočnosti) nám predkladajú  ako triumf sovietskeho charakteru! A práve preto film „nefunguje“.

Takéto vymazanie pamäti, nahrádzanie napodobeninami škodí nielen psychike masového diváka, ktorý nakoniec vôbec nechápe, prečo sa taká úchvatná krajina ako ZSSR odrazu rozpadla. Odklon od pravdy deformuje aj samotného umelca. Pozbavený práva na pravdu nie je schopný silného, hlbokého umeleckého prejavu. Práve preto je nové ruské umenie často prázdne. A to aj vtedy, keď ho tvoria talentovaní ľudia.

Násilie je jedným z najdôležitejších kódov súčasnej ideológie, ktorá sa skrýva za reči o patriotizme a spomienke. V tvorbe populárneho umenia je kód zjavnejší, pretože funguje na úrovni podvedomia tvorcov. Násilie vnímané ako priestor slobody je nemorálne a pre umelca samovražedné. V akomsi hlbokom zmysle je dnešná autocenzúra sofistikovanejšia ako kedysi, keďže, v podstate, núti autora ničiť svoj vlastný talent.

 

Andrej Alexandrovič Archangeľskij

 

“Interesno” – “neinteresno”. Kak rossijskoje kino sebia obmanyvajet

 

In: Iskusstvo kino, 2016/10.

http://kinoart.ru/archive/2016/10/interesno-neinteresno-kak-rossijskoe-kino-sebya-obmanyvaet

 

Autor je ruský novinár, publicista, redaktor, vedúci rubriky o kultúre v časopise Ogoňok (Ohník). V súčasnosti vedie aj autorskú rubriku pre internetový časopis Vzgľad (Názor)

 

Z ruštiny preložili Katarína Marčanová a Simona Svetláková

 

Napíšte komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *