Pohľady na súčasnú situáciu v ruskom hlavnom meste a v jeho kinách
Moskva v súčasnosti podstupuje obrovskú zmenu, ktorá by sa dala označiť za „normalizačný proces“. Pokus o to, aby mesto fungovalo a vyzeralo západnejšie než kedykoľvek predtým. Aj keď sa tieto aktivity dajú pozorovať v centre mesta, periféria neostala nepovšimnutá. Naopak, plány na rekonštrukciu starých kín a na výstavbu nových staníc metra a ulíc sa vypracúvajú, alebo už boli realizované. Ide o proces zlepšovania kvality života v mestskom priestore. No napriek rozvoju, plánom a konceptom ostáva moskovská periféria miestom protichodných tvrdení a napätia. Osciluje medzi socialistickou nostalgiou, deregulovanými 90. rokmi a túžbou po opätovnej normalizácii.
Normalizáciou myslím to, že po rokoch tranzície a neplánovaného, divokého mestského rozvoja vzrástla potreba štruktúry a návratu k tvorbe noriem. V nasledujúcich riadkoch predstavím projekt, ktorý som realizovala na periférii Moskvy spolu s mnohými pozorovaniami a závermi.
V júni 2018 som so Simonom Mrazom, riaditeľom Rakúskeho kultúrneho fóra v Moskve, viedla umelecký projekt o moskovských kinách v sídliskových „nocľahárňach“. Absolvovali sme výlet naprieč časom, štýlmi a obdobiami, sprevádzaný večnou juxtapozíciou rozličných vizuálnych prvkov, štruktúr a situácií. Cieľom projektu bolo zdokumentovať 39 kín v ich súčasnom stave, ale tiež zoznámiť sa s okolím a jeho vizuálnym povrchom. Chcela som zdokumentovať charakteristické znaky týchto budov. Niektoré boli z hľadiska vzhľadu a štýlu identické. Avšak unifikáciu „narušil“ príchod súkromných iniciatív a možnosť vyjadrenia vlastného vkusu.
Spôsob, akým sme pristupovali k moskovskej periférii, sa dá prirovnať k opätovnej jazde na bicykli – jednoducho nasadnete. Skôr než som sa dostala do terénu, veľa ľudí mi hovorilo, aké to asi bude a aké to bolo v 90. rokoch. Počas ciest som narazila na scenériu, ktorú najlepšie vystihuje opis: „postsovietizmus stretáva turbokapitalizmus s črtami ultrapostmodernistických konceptov mestského rozvoja“. Takzvané „mikrorajóny“, obytné jednotky sovietskej minulosti, z diaľky pôsobia svojimi panelovými domami ako homogénna, monolitická štruktúra. Keď sa na ne pozrieme zblízka, rýchlo objavíme dedičstvo z 90. rokov. Malé, priemerné komerčné stavby, postavené z lacného, neudržateľného materiálu. Sú natreté žiarivými farbami a pokryté reklamnými pútačmi. Aj keď sa môže zdať, že medzi dokonale usporiadané kopy betónu nepatria, na túto disharmóniu vizuálnych povrchov som si za svoj život natoľko zvykla, že vždy, keď som ich uvidela, cítila som sa „ako doma“.
Iným príbehom sú nové koncepty rozvoja financované zo súkromných investičných fondov, ktoré sa spolu s Moskvou snažia o ich implementáciu. Na jednej strane vychádzajú z potreby väčšej miery regulácie a normalizácie vizuálneho mestského prostredia. Na druhej strane tieto tendencie vytláčajú nielen malé, priemerné obchodné iniciatívy, ale aj historické kiná a kultúrne priestory, aby uvoľnili miesto pre takzvané „multifunkčné centrá“.
Socialistický mestský priestor bol dôkladne naplánovaný a usporiadaný tak, aby zjednodušil a spríjemnil životy jeho obyvateľov. Kiná boli postavené na dôležitých miestach s ľahkou dostupnosťou obyvateľov štvrte, v blízkosti iných verejných miest. Len v sídliskových nocľahárňach Moskvy vzniklo 40 kín vrátane divadiel a stali sa tak epicentrom voľného času.
S 90. rokmi prišlo obdobie neregulovaného privlastňovania a prehodnocovania. Veľa moskovských kín v tomto procese zaniklo. Väčšie prežili, pretože boli schopné prenajímať veľa ďalších priestorov. Vizuálny dôsledok tohto procesu zanechal po sebe značné stopy. Fasády žltých tehlových budov pokryli reklamy nových nájomníkov, vchody a chodby sa premenili na malé ostrovy štýlu nouveau riche. Pokojné modernistické chodby zaplavili falošné klenby, umelé kvety a nábytok. Stopy týchto „slávnych čias“ sú dodnes prítomné za zatvorenými dverami a ošúchanými oknami. Je jasné, že tieto budovy čakajú na ďalšiu kapitolu svojho príbehu. Otázkou ostáva, či bude viac udržateľná.
Pred pár rokmi začala jedna spoločnosť pracovať na koncepte rekonštrukcie 39 kín naprieč moskovskými sídliskami, ktorá zahŕňala aj úplnú alebo čiastočnú demoláciu. Medzi nimi sa nachádza pár historicky dôležitých budov ako napríklad Kinoteatr Rodina, jediné kino označené ako kultúrne dedičstvo, ktoré prežije rekonštrukčné plány. Za posledné roky väčšinu kín systematicky zatvorili. Veľa z nich bolo v žalostnom stave. Stáli pri diaľniciach, na bulvároch alebo uprostred obytných častí. Priestor okolo budov si privlastnili miestni obyvatelia na parkovanie alebo ho využívali skupiny tínedžerov na stretnutia a chodenie von.
Podľa informácií z internetu a môjho terénneho výskumu zbúrané kiná nahradia sklenené stavby v tvare obrovskej lode. Na každom mieste budú vyzerať identicky, nehľadiac na okolie a štruktúru mesta.
Podarilo sa mi zdokumentovať interiér jediného kina Bajkonur v štvrti Otradnoje. Názov získalo po slávnom kozmodróme. Postavili ho v 80. rokoch na základe iniciatívy veteránov vesmírneho programu. Nachádza sa v oblasti s hustým zaľudnením. Vizuálne ho odlišuje tridsať rokov chaotického mestského rozvoja. Deväťdesiate roky zanechali stopy na fasáde, ktorú pokryli lacným materiálom a natreli dvomi odtieňmi modrej, a na suteréne, ktorý v čase môjho výskumu ešte stále slúžil ako domov pre mnohé malé obchody a podniky. Dve obchodné centrá s kinosálami sa nachádzajú hneď vedľa. Podobný vzorec je viditeľný aj na ďalších miestach, kde malé kiná z čias socializmu museli súťažiť s novými, ktoré postavili v tej istej oblasti. Osud kina Bajkonur bol spečatený – uvoľní miesto multifunkčnému obchodnému centru so sklenenou fasádou v tvare veľkej lode.
Istým spôsobom sa história opakuje. Keď od 60. rokov začala Moskva stavať kiná, tiež dodržiavali podobný dizajn a typológiu. Priemerné a veľké kiná majú odlišný dizajn odrážajúci najnovšie trendy svojho času pre oblasť, v ktorej sú situované. Samozrejme, šlo o rovnakosť a istým spôsobom neestetickosť, ale boli postavené v súlade s okolitými oblasťami a využívali niektoré z ich charakteristických znakov.
Po „vizuálnych experimentoch“ 90. rokov sa vraciame k rovnakosti. Rozdiel je v tom, že tentokrát má každá štvrť osobitý ráz a tvar, takže ak chcete mať spoločný znak, podľa mňa nemôže tkvieť v identicky vyzerajúcom multifunkčnom obchodnom centre.
Študovala som problémy týkajúce sa rozvoja architektonickej, vizuálnej a spoločenskej úlohy moskovských kín ako špecifickej skupiny príkladov územného plánovania v meste. Tieto príklady vystihujú dôležitú tendenciu. Interpretovala by som ju ako veľkú historickú parabolu, ktorá je naruby. Kiná boli postavené medzi rokmi 1938 a 1988. V tomto období regulovali nielen kultúrne potreby spoločnosti, ale boli aj dôležitým faktorom „normalizácie“ propagandy, ktorú vnucovala sovietska doktrína občanom socialistických krajín v rámci ich kultúrnych potrieb. Po tomto období nasledovali neregulované a takmer nezvládnuteľné zmeny, ktoré charakterizovali obdobie po roku 1991. Dnes pozorujeme podobnú zmenu v rozmeroch obdobia počiatočnej „normalizácie“, v ktorej tieto budovy vznikli. Ambíciou je predstaviť Moskvu ako súčasné mesto. Rozdielom je však to, že architektonický jazyk zmeny diktujú potreby postkapitalistickej spoločnosti. V konečnom dôsledku je ideológia ušitá na mieru nielen pre potreby trhu, ale aj pre oficiálnu ambíciu mestských autorít, aby mohli propagovať ruské hlavné mesto v novom svetle.
Vasilena Gankovska
Autorka je vizuálna umelkyňa, kurátorka a zameriava sa na výskum mestského priestoru, pôsobí vo Viedni a v Sofii
Z angličtiny preložila Zuzana Miháliková
tematický kapitál
