2018 08 Súčasné RuskoRozložiť mýtus

  Básnická zbierka ukrajinského autora Ivana Kolomijca predstavuje zaujímavý pokus o básnickú dekonštrukciu sovietskej mytológie. Atraktívne východiská však nezaručujú dobrú zbierku. Poslední Leninův polibek je nevyrovnaným súborom textov, ktorý kombinuje zdatne zvládnutú poéziu s nevydareným krčmovým humorom.   Gro zbierky tvoria „nekrokomunistické“ texty, ktoré autor pod heteronymom Váno Krueger publikoval v predchádzajúcej knihe Nežný Berijov úsmev (2010) a niektoré z nich už v Čechách vyšli v revue Plav (04/2014). Kruegerov nekrokomunistický projekt spočíva vo vytvorení fiktívnej obce Krasnokruegersk,...
Dominik Želinský9. augusta 201861

 

Básnická zbierka ukrajinského autora Ivana Kolomijca predstavuje zaujímavý pokus o básnickú dekonštrukciu sovietskej mytológie. Atraktívne východiská však nezaručujú dobrú zbierku. Poslední Leninův polibek je nevyrovnaným súborom textov, ktorý kombinuje zdatne zvládnutú poéziu s nevydareným krčmovým humorom.

 

Gro zbierky tvoria „nekrokomunistické“ texty, ktoré autor pod heteronymom Váno Krueger publikoval v predchádzajúcej knihe Nežný Berijov úsmev (2010) a niektoré z nich už v Čechách vyšli v revue Plav (04/2014). Kruegerov nekrokomunistický projekt spočíva vo vytvorení fiktívnej obce Krasnokruegersk, kde v 21. storočí prežíva deformovaná verzia sovietskej ideológie. Krasnokruegersk je možné vnímať v intenciách foucaultovskej heterotópie, miesta symbolicky spájajúceho viacero vesmírov, resp. miesta inakosti – v tomto prípade ako heterotópiu hnijúceho socializmu.

Centrálnym problémom a zdrojom autorovej inšpirácie je sila mýtu, ktorý spočíval v základoch sovietskeho režimu. Kruegerovu poéziu je tak možné čítať len v súvislosti s reáliami sovietskej kultúry, pretože organicky vychádza z žánrov, ktoré tento systém generoval. Dôležité však je, že ich autor problematizuje a dekonštruuje, pričom používa rôzne juxtapozície, kontrastnú syntézu sovietskych mýtov so symbolmi a naratívmi z iných proveniencií či zapojením protikladných impulzov romantizujúcej lyriky a dekadencie. V Čechách táto stratégia vyvolá reminiscencie na ranú tvorbu Egona Bondyho a Ivana Vodseďálka.

 

Politické náboženstvo

Kľúčovým postupom v Kruegerovej poézii je zdôrazňovanie paralely medzi sovietskou mytológiou a náboženstvom. Autor tak nadväzuje na vedcov ako Eric Voegelin, Lucie Varga či Robert Bellah, ktorí skúmali podobnosť politických a náboženských systémov. Táto tendencia je zrejmá už v úvodnej básni Meditace tibetského lámy (str. 11 – 12). Ako lyrický subjekt v nej vystupuje Lavrentij Berija v nevšednej štylizácii tibetského mnícha, ktorý prostredníctvom meditácie prežíva mystické vízie. V nich sa mu zjavuje mytologická brána „mezi zlem a dobrem, peklem a rájem, věděním a nevěděním“ (str. 12) a postava lásky, ktorú Berija popraví výstrelom do zátylku a zvrhne do pekelnej brány. Aktom odstránenia medziľudskej emócie z ideologicko-politického rámca dosahuje Berija osvietenie, oslobodzuje sa a z mnícha sa stáva lámom. Nejde pritom o jediný odkaz na sféru neeurópskej spirituality, autor napríklad oslovuje Vladimíra Lenina prídomkom „Mahátma“ (str. 19 a 20 – 21). V oboch prípadoch ide o ironický komentár k sovietskej hagiografii historických postáv hnutia a vrcholných pracovníkov aparátu. Ako však naznačujú alúzie na nemecký nacizmus (napr. str. 22, 40), paralela sa vzťahuje k totalitným režimom všeobecne.

Dominantne sa paralela náboženstva a politiky objavuje v súvislosti s kresťanstvom. Explicitne tento problém autor tematizuje v básni Triumf víry – církevní sněm 1946, keď nútený prechod gréckokatolíckej cirkvi pod patronát pravoslávia popisuje ako politický rituál: „Kněží aplaudují vstoje / (…) / Jako na stranickém sjezdu / Jako pod portrétem Vůdce“ (str. 15). Ešte exponovanejšie odkazy nájdeme vo forme primiešania biblických symbolov do kontextu sovietskeho mýtu (Mahátma Lenin, str. 20) či asociácie, ako v básni Kříž z radioaktivního kovu (str. 37 – 38), v ktorej autor popisuje černobyľskú katastrofu (zastupujúcu údel východoeurópskych satelitov ZSSR) ako vynášanie kríža. Báseň Ukřižování hvězdy zasa pozoruhodne spája kresťanskú symboliky s kultom padlých a praktikovaním živej obety: „Památník sovětským vojákům – / To je oltář, / Obětiště, jež si žádá oběti“ (str. 43). Hoci je takéto používanie náboženských motívov príliš priamočiare, autor sa zväčša drží mimo sféry úplného klišé. Brikoláž náboženských tradícií pôsobí celkom efektne, pričom v kombinácii s prvkami sovietskeho systému ironizuje predstavu o socializme ako racionálnom systéme postavenom na vedeckom ateizme.

Druhým výrazným aspektom Kruegerovej stratégie je využívanie motívov vychádzajúcich z dekadentnej literatúry, pričom explicitne odkazuje napr. na kanonické Baudelairove Kvety zla (básňou Květy smrti, str. 46). Charakteristická je fascinácia smrťou a jej sprievodnými procesmi, napríklad v básni ReSTNF, kde autor píše: „Jsem mrtvola / Jsem zakopán pod zemí / Jsem v rozkladu, hniju a roztékám se po / hrubých a pórovitých / prknech rakve“ (str. 66). Hnitie a rozklad tu ostro kontrastujú so zdanlivou nehybnosťou sovietskeho kultu. Smrť napokon dostihne aj špičky politickej byrokracie. Subjekt svoju fascináciu artikuluje prostredníctvom sovietskeho žargónu („Když umírat, tak hezky / (…) / Jen teplá vana s vonnými tyčinkami / A jinými buržoazními vymyšlenostmi“, str. 62). Tento dekadentný impulz je, samozrejme, v súlade s „nekrokomunistickou“ identitou autorovho heteronymu. Nekrokomunizmus nie je len fascinácia mŕtvym sovietskym systémom, ale jeho hnijúcimi zvyškami – lokálny čitateľ si iste spomenie na neúspešnú mumifikáciu Klementa Gottwalda. Zapojením dekadentného aspektu tak Krueger nielen dodáva ironický rozmer sovietskemu kultu mŕtvych hrdinov, ale aj glosuje prežívajúcu fascináciu sovietskym socializmom.

 

Od dekadencie k moralizovaniu

Dôležitou súčasťou autorskej stratégie, ktorá súvisí so spomínaným dekadentným impulzom, je spôsob, akým Krueger problematizuje sovietsku mytológiu prostredníctvom sexuality a perverzity. Zväčša tak ironizuje vzťah sovietskych ikon k robotníckej triede, vždy reprezentovaný ako extrémne vrelý: „Kremelský snílek vášnivě miloval dělníky“ (str. 26). Tento neadekvátne exponovaný vzťah sa prenáša aj do sféry práce, vrcholného fetišu sovietskej mytológie, a tak robotníci neobsluhujú stroje, ale sa „Milují se soustruhy – drsně a zprudka“ (str. 25). Nanešťastie, toto je iba stokrát opakované klišé.

Súčasťou Kruegerovej práce s témou erotiky je aj motív pornografie, ktorú dáva do priameho vzťahu s politikou ako jej morálnejšiu alternatívu. Pornografiu vníma lyrický subjekt ako legitímne a namáhavé zamestnanie, zatiaľ čo ideologická politika je podľa neho skôr agresívnym znásilňovaním sveta („Až budu svůj úd vrážet do zadnice tohoto světa / A trhat jeho konečník / (…) / Tehdy budu moci říct, / Že mistrovské dílo je hotovo“, str. 39). V básni Pornopráce subjekt zdôrazňuje fyzickú náročnosť pornografie pre hercov a navrhuje „Posílat je v létě / Na ozdravné pobyty / Do sanatoria // Poslance parlamentu / Tam přece posíláme taky“ (str. 36). Báseň uzatvára rétorická otázka: „Jsou snad něco lepšího než mladičcí pornoherci?“ (ibid.). V básni Happy New Year zasa lyrický subjekt sleduje prezidentov novoročný prejav, ktorý „Vás donutí zatoužit po cudnosti pornografie“ (str. 63). Popravde, ošúchanejšiu kritiku si viem asi iba ťažko predstaviť.

Vhodnú paralelu k sovietskej politike nachádza Krueger aj v pedofílii. Tú tematizuje viackrát, napr. v kontexte Lavrentija Beriju v básni Něžný Berijův úsměv (str. 32 – 34). V tejto básni nachádza čitateľ verše „Něžný Berijův úsměv / Slibuje neplnoletým holčičkám / Vášnivý sex“ (str. 32). Na inom mieste sa zasa do roly pedofila štylizuje lyrický subjekt, keď priznáva: „Nikdy jsem netušil, / Že znásilním / Malou holčičku / V červených šatečkách nad kolena“ (str. 41). Akt pedofílie je tu možné interpretovať ako metaforu vzťahu sovietskej politickej byrokracie k obyvateľstvu. Za sľubom lásky sa v skutočnosti ukrýva ukájanie vlastných túžob na subjekte, ktorý ani netuší, že je znásilňovaný. Metafora násilnej pedofílie je však tiež prvoplánová a neinvenčne moralizujúca.

 

Odčarovaný Zväz?

Zbierku môžeme chápať ako metakomentár k povahe sovietskej modernity. Sovietsky ideologický systém zdôrazňoval dôkladné odčarovanie sveta – demaskovanie transcendencie ako povery (často s jasným politickým cieľom). Nešlo pritom iba o vedecký ateizmus, ale celkovo zjednodušený dialektický materializmus, ktorý kultúrne fenomény vysvetľuje prostredníctvom socioekonomických vzťahov. Ako však zdôrazňujú Kruegerove básne, aj v tomto údajne odčarovanom svete hrali kľúčovú úlohu rôzne mýty a kulty s náboženskou povahou, ktorých úlohou bolo komunikovať a naturalizovať štruktúry autority a hierarchie. Lyrický subjekt tieto mýty denaturalizuje prostredníctvom rôznorodej persifláže.

Základným problémom zbierky je výber symbolických prostriedkov, ktoré autor k tomuto výsmechu využíva. Zatiaľ čo kritická juxtapozícia sovietskeho socializmu a náboženstva ešte ako-tak zaujme (najmä kontext budhizmu), nejde o žiadne nóvum – okrem plejády odborných textov si stačí spomenúť na explicitne náboženský rámec zbierky esejí Boh, ktorý zlyhal, kde začiatkom studenej vojny viacerí svetoví intelektuáli formulovali svoje rozčarovanie z marxizmu. Celkom funkčne pôsobí aj inšpirácia dekadenciou. Keď sa však autor púšťa do paralel s pornografiou a pedofíliou, ocitá sa kvalitatívne na úrovni krčmového vtipu s obligátnou moralizujúcou pointou. Táto banálnosť napokon devastuje inak sľubný ironický koncept prežívajúcej sovietskej heterotópie.

 

Váno Krueger: Poslední Leninův polibek (Fra 2018)

 

Autor je…..

literárny kapitál

 

Napíšte komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *