2018 08 Súčasné RuskoVojna a krajina

Centrum Kyjeva pripomína obrovský obchodný dom. Vlastne sa ničím nelíši od centier väčšiny európskych hlavných miest. V každom dome je výklad, za každým rohom reštaurácia či pub, ktoré netrpia nedostatkom dobre oblečených zákazníkov. A drahých áut s vodičmi, ktorých neveľmi trápi dodržiavanie pravidiel parkovania, je možno ešte viac ako v Berlíne či v Paríži. A hoci celková ošarpanosť, ba až opustenosť, na ktorú narážate v bočných uličkách, vám rýchlo napovie, že sa nachádzate v najchudobnejšej krajine Európy, ťažko uveriť tomu,...
Sergej Movcan9. augusta 201853

Centrum Kyjeva pripomína obrovský obchodný dom. Vlastne sa ničím nelíši od centier väčšiny európskych hlavných miest. V každom dome je výklad, za každým rohom reštaurácia či pub, ktoré netrpia nedostatkom dobre oblečených zákazníkov. A drahých áut s vodičmi, ktorých neveľmi trápi dodržiavanie pravidiel parkovania, je možno ešte viac ako v Berlíne či v Paríži. A hoci celková ošarpanosť, ba až opustenosť, na ktorú narážate v bočných uličkách, vám rýchlo napovie, že sa nachádzate v najchudobnejšej krajine Európy, ťažko uveriť tomu, že je tu vojna, že informácie o mŕtvych a ranených sa dennodenne objavujú v správach, že ľudia na uliciach operujú pojmami ako „dvestovka“ (náklad 200 – mŕtvi) či „tristovka“ (náklad 300 – ranení). Napriek tomu je to tak.

 

Nie, pravdaže, nie je v Kyjeve. Vojna, momentálne vo forme pomaly sa vlečúceho konfliktu, zachvátila iba časť dvoch východných oblastí. Lenže či chceme alebo nie, vojna prešpikovala celú spoločnosť. Je tak či onak prítomná vo všetkých aspektoch života – od ekonomiky až po módu. A v rukách politikov sa stala dôležitým nástrojom, pomocou ktorého sa podarilo dosiahnuť fundamentálne zmeny v ukrajinskej spoločnosti. Umožniť to, čo sa ešte celkom donedávna zdalo nemysliteľné. Ak sa zdá, že isté zmeny celkom zodpovedajú reáliám, ďalšie sú len z prsta vycucanými špekuláciami a pokusom o to, aby si finančné a politické skupiny alebo krajne pravicové sily privlastnili krajinu.

Jedna vec, ktorá sa určite musela zmeniť, sú náklady na ozbrojené sily a špeciálne služby. Ukrajina po rozpade Sovietskeho zväzu zdedila jednu z najpočetnejších, hoci dosť zastaraných armád na svete. Obsahovala tanky, letectvo, vojenské námorníctvo a aj jadrové zbrane, ktorých sa bolo treba z ekonomických dôvodov vzdať s tým, že bezpečnosť bude garantovať Moskva a Washington. No ešte aj údržba toho, čo zostalo, nehovoriac už o reformovaní či modernizácii, bola tradične finančne poddimenzovaná – objem vydelených financií sa zvyčajne pohyboval okolo 1 % HDP krajiny. Za dvadsať rokov sa preto hlavným nepriateľom ukrajinskej armády stal alkohol, krádeže na skladoch a výbuchy munície, na likvidáciu ktorých takisto nestačili prostriedky. Mladí ľudia sa preto prirodzene snažili takejto armáde čo najväčším oblúkom vyhnúť.

Všetky prachy na vojnu!

Všetko sa začalo meniť v roku 2014 so začiatkom tzv. Antiteroristickej operácie (ATO), teda fakticky vojny na Donbase. Vtedy sa niekoľkokrát za rok navýšil rozpočet na Ozbrojené sily Ukrajiny (VSU). Do obehu sa vypustili špeciálne štátne dlhopisy, zaviedla sa nová daň – „poplatok na vojnu“ – vo výške 1,5 % z príjmu fyzických osôb, celú krajinu pohltila dovtedy nevídaná kampaň – zbierka prostriedkov, potravín a najnutnejších vecí pre vojakov VSU. Od tej chvíle vláda pri schvaľovaní štátneho rozpočtu na ďalší rok povinne verejne vyhlasovala, že náklady na rezort obrany musia nutne rásť. V roku 2017 dosiahli hodnotu 5 % HDP (kde 3 % tvoria výdavky na armádu). Napriek tomu, že táto suma je v absolútnych číslach relatívne nízka (okolo troch miliárd eur), podielom na HDP sa môže porovnávať s USA (3,1 %) alebo Ruskom (4,3 %).

Pochopiteľne, tieto peniaze v podmienkach hospodárskej krízy, ktorá sa začala v 2014, keď Ukrajina stratila podstatnú časť priemyselného regiónu a zaznamenala trojnásobné znehodnotenie národnej meny, bolo treba odniekiaľ vziať. Preto sa pod heslami eurointegrácie a definitívneho skoncovania s dedičstvom „Sovietu“ začali aktívne implementovať neoliberálne reformy. Metódy tvrdej ekonómie, ktoré by v iných podmienkach nebolo možné prijať z dôvodu ich totálneho odmietnutia obyvateľmi, sa v nových podmienkach podávali ako jediná cesta záchrany krajiny. Ako čisto technické nástroje reformácie ekonomiky na základe trhu a konkurencie.

Za niekoľko rokov sa zrušil celý rad sociálnych programov a rôznej finančnej podpory, zvýšil sa vek odchodu do dôchodku, do platnosti vstúpila nová reforma zdravotníctva a vyššieho vzdelávania. No aj v ich základe leží myšlienka konkurencie – študenti a študentky súťažia o štipendiá, doktori a doktorky o pacientov. Za charakteristickú možno považovať reakciu na jednu zo študentských priamych akcií proti novej výmere štipendií. Úradníci vtedy slogan „Peniaze na vzdelanie, nie na vojnu“, ktorý sa skandoval na proteste, použili ako zbraň proti študentom a zdiskreditovali ňou celé hnutie.

Pod rovnakými heslami „optimalizácie výdavkov“ počas vojny sa začali hromadné škrty v štátnej sfére – skracovanie infraštruktúry vzdelávacích a zdravotníckych inštitúcií, najmä na dedinách a v malomestách, ako aj znižovanie stavov sociálnych pracovníčok či úradníkov. Tieto zmeny sa dotkli predovšetkým žien, lebo práve ony boli zamestnané v týchto už beztak nízko platených odvetviach. Rozdiel v odmeňovaní práce medzi mužmi a ženami v roku 2016 tvoril 25,3 %. Značná časť žien, ktoré stratili prácu, sa vybrali pracovať do zahraničia. Iba za obdobie od roku 2014 do 2016 poľský konzulát na Ukrajine oficiálne vydal 3 milióny pracovných víz – práca ukrajinských migrantov a migrantiek sa tak stala neoddeliteľnou súčasťou poľskej ekonomiky.

Očividná neschopnosť novej vlády pozdvihnúť ekonomiku a životnú úroveň aspoň na úroveň pred Majdanom sa vysvetľuje následkami „ruského vpádu“. V porovnaní s érou Janukovyča sa za hlavný úspech pokladá, že Ukrajinci získali „dôstojnosť“ a slobodu, ku ktorej odjakživa inklinovali, v príkrom protiklade k „ruskému svetu“ ako pokračovaniu totalitárneho sovietskeho režimu v ruskom impériu. Je iba iróniou, že situácia so slobodou slova v krajine, ktorá vyhrala v „Revolúcii dôstojnosti“, ešte nikdy nebola taká katastrofická ako za posledné štyri roky. Väčšina médií, ktoré aj predtým vlastnili doslova niekoľkí oligarchovia (80 % televízneho éteru kontrolujú štyria ľudia, medzi nimi aj prezident Petro Porošenko), sa premenila na hlásnu trúbu ich politických záujmov.

Proti Kremľu cenzúrou

Objavil sa i nátlak zhora – opäť sa zjavili smernice pre médiá (známe z čias Leonida Kučmy), v ktorých prezidentská kancelária udáva, ako „správne“ osvetľovať konkrétnu tému, a to neexistovalo ani za Janukovyča. Viaceré témy, ako napríklad kritika armády či špeciálnych služieb, sa jednoducho začali tabuizovať. Cenzorom pritom často býva práve novinár, ktorý sa cíti byť ani nie tak zdrojom objektívnych informácií ako skôr informačným bojovníkom na poli „hybridnej vojny“ s Ruskom, kde je povinný ochrániť vlasť pred agresiou severného suseda. Neváhajú aplikovať rôzne metódy – od tvorby fake news až po verejné výpady na kolegov, ktorí sa príliš nechali uniesť kritikou a „lejú vodu na mlyn Kremľa“. Na opozičné médiá takisto pravidelne útočí nielen štát, ale aj pouličná ultrapravica. Vlastne preto už časť z nich prestala existovať.

Lenže cenzúry nie je nikdy dosť a po tradičných médiách sa pole „hybridnej vojny“ premiestnilo na internet. V roku 2017 bolo v záujme ochrany „neuzrozumených“ Ukrajincov pred „kremeľskou propagandou“ prijaté rozhodnutie o blokovaní najväčších ruských internetových servisov (Yandex, Mail.ru) a sociálnych sietí (Vkontakte, Odnoklassniki), ktoré sú mimoriadne populárne i na Ukrajine. Provládni poslanci následne prišli s dlhým radom iniciatív, umožňujúcich sledovať tok užívateľských dát a blokovať stránky bez povolenia súdu. Také iniciatívy už niektorí predkladali aj predtým, bola to konkrétne Janukovyčova Strana regiónov 16. januára 2014, keď bol kyjevský Majdan v plnom prúde. Do dejín vošli s prívlastkom „diktátorské“ a stali sa jedným z hlavných dôkazov, že Janukovyčova vláda má autoritársky charakter. Odborníci sa navyše zhodujú na tom, že súčasné návrhy zákonov o otázkach kyberbezpečnosti obmedzujú slobodu na internete ešte viac ako neslávne známy ruský „protiteroristický“ balík poslankyne Jarovej, ktorý ukrajinské médiá rady uvádzajú ako príklad ruského totalitarizmu. Parlament však môže zo dňa na deň odhlasovať to, čo sa ešte pred rokom zdalo byť nemysliteľným a počas Majdanu diktátorským. Hlavným zdôvodnením takéhoto kroku je pretrvávajúca vojna, kým kritici zákona sa už tradične označujú za „agentov Kremľa“.

Bojujte za vlasť a môžete všetko

Vojna racionalizuje nielen konanie štátu v ekonomickej, sociálnej či masmediálnej oblasti, ale aj obyčajné násilie. Masové dobrovoľnícke hnutie v prvých rokoch vojny a chaos na frontoch, keď sa k zbrani mohol dostať prakticky každý ochotný bojovať, spôsobili, že krajinu zaplavila bojová technika a ľudia, ktorí zakúsili boj. V médiách pravidelne počúvame o tom, ako sa u niekoho našli či ako niekto použil zbrane. V najznámejších prípadoch došlo aj k použitiu ťažkých zbraní ako ťažkých guľometov či granátometov, a to proti príslušníkom polície. Účasť na ATO sa zároveň stala dôkazom akejsi morálnej oprávnenosti či osobitných privilégií pred zákonom. Je známy prípad, keď jeden bojovník ATO dostal neobyčajne mäkký trest za znásilnenie, o čom sa priamo písalo v súdnom rozhodnutí.

Vojenská minulosť človeka môže podložiť prakticky akékoľvek myšlienky – xenofóbiu, homofóbiu či sexizmus. Je pravda, že účasť v ATO inštrumentalizujú aj iné progresívne sociálne skupiny. Organizátorský tím LGBT Prideu už druhý rok aktívne propaguje informáciu o gayoch, ktorí boli na fronte. Bojovníci za dekriminalizáciu marihuany robia videá, v ktorých sa bojovníci na východe vyjadrujú o priaznivých účinkoch kanabinoidov na ľudí s PTSP. Nikto však nevyužíva vojnu tak, ako krajná pravica, ktorá sa rozmohla po Majdane. S nadobudnutým statusom ochrancov vlasti, na ktorých sa nevzťahuje kritika (inak by ste drukovali putinskej propagande o „ukrajinských fašistoch“), si za štyri roky zaopatrili vlastné bojové jednotky, mohutnú infraštruktúru, štátnu podporu, poslancov vo Verchovnej rade a rozpútali skutočný pouličný teror.

Hlavnými obeťami krajnej pravice, proti ktorým sa násilie používa prakticky otvorene, sa stávajú predstavitelia najzraniteľnejších a najmenej populárnych skupín v spoločnosti. Sú to ľavicoví aktivisti, LGBT komunita, sociálno-kritickí umelci a umelkyne, a rok 2018 sa do pamäti zapíše aj celou šnúrou rómskych pogromov, z ktorých posledný sa skončil vraždou 24-ročného Davida Papa a bodno-reznými ranami troch členov jeho rodiny. Tento v poradí celkovo piaty pogrom, samozrejme, pripísali na vrub ruskej agentúre, ktorá vraj mladým ľuďom vymyla mozog a podnietila ich k vražde (oficiálna verzia ukrajinskej štátnej bezpečnostnej služby SBU). Účastníci štyroch predošlých pogromov medzitým aj naďalej chodia do televízie, kde rozprávajú o tom, ako je nevyhnutné bojovať s „liberálnym extrémizmom“, „gender propagandou“ a „čiernym rasizmom Rómov, ktorí zabíjajú desiatky Ukrajincov“. A médiá ich ďalej pozývajú, sú to predsa patrioti a účastníci ATO.

Vojna, ktorá si doteraz vyžiadala vyše desaťtisíc životov a milióny ľudí donútila opustiť svoje rodné domy, tak dovoľuje vláde prijímať nepopulárne reformy a je ukážkovou pomôckou pre aktivity ultrapravicových skupín. Netreba však skĺzať ku konšpiráciám – vojna nepokračuje preto, že si to želajú ukrajinské politické elity. Profitujúcich je síce veľa, ale rovnako veľa je aj problémov. V krajine, v ktorej zúri vojna, panuje nestabilná politická situácia, ekonomika sa prepadá, Porošenkov rating je nižší než Janukovyčov pred Majdanom a tretina obyvateľov nevie, za koho bude hlasovať vo voľbách v roku 2019. Silové riešenie neexistuje (aj keď nás hurá-patrioti každý deň presviedčajú o opaku) a kompromisy s Ruskom, teda reálnou silou, ktorá má samozvané republiky na východe krajiny pod svojou úplnou kontrolou, môžu viesť k masovým násilným prejavom nacionalistických skupín či až k ozbrojeného konfliktu. Je to patová situácia. A ukrajinskí politici sa z nej snažia vyťažiť pre seba maximum. Skrátka, lovia rybu v zamútenej vode. Mimochodom, robia to, čo vždy, a to bez ohľadu na to, ako vojna rok za rokom požiera celú spoločnosť.

Sergej Movčan

Autor je ukrajinský novinár

 

Z ruštiny preložila Kristína Karabová

 

Napíšte komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *