Prevrat, protest, poézia

Štyritisíc kilometrov dlhé a iba stosedemdesiat kilometrov široké územie, uzavreté v objatí Pacifického oceánu na západe, Ánd na východe, púšťou Atacama na severe a na juhu Hornským mysom, najjužnejším bodom celého amerického kontinentu. Topografická mapa Čile predurčuje odlúčenie krajiny od zvyšku sveta, ale i od susedných krajín. V septembri roku 1973 sa toto odlúčenie znásobilo, keď si v krajine moc uzurpoval pravicový generál Augusto Pinochet. Tým zaradil Čile na zoznam štátov Latinskej Ameriky, kde vojenská intervencia pochovala rozvíjajúcu sa demokraciu počas studenej vojny. Jeho vojenská diktatúra trvala sedemnásť rokov. Pod rukami tajných služieb zahynulo, zmizlo alebo emigrovalo tisíce Čiľanov a Čiľaniek. 

Dátum 11.9. bol v histórii tragický dávno pred pádom dvojičiek: Čile v ten deň zažilo štátny prevrat, na úspechu ktorého začala americká tajná služba pracovať už niekoľko rokov pred jeho uskutočnením. Salvador Allende, vtedajší ústavný okupant bombardovaného prezidentského paláca La Moneda, mohol aspoň vyjednávať o záchrane vlastného života, ale rozhodol sa tak neurobiť. Vystúpil v rádiu s posledným prejavom, v ktorom sa lúčil nielen s Čiľanmi, ale i vlastným životom. Morálny rozmer jeho rozhodnutia podporuje fakt, že svoj život obetoval ako na celé ďalšie desaťročia posledný legitímny prezident slobodných volieb z roku 1970. Tie boli zároveň skúškou limitov čilskej nezávislosti od západných síl a pokusom o vlastnú mierovú cestu k socializmu. Allende je často prirovnávaný k Dubčekovi práve pre jeho túžbu demokratickej cesty k socializmu. Lenže kým sa Pražská jar definitívne skončila v lete 1968 okupáciou, v Čile nádej na socializmus zomrela v ruinách prezidentského paláca o päť rokov neskôr.

Ak dnes navštívite bar Bodeguita del Medio v kubánskej Havane, kde rád sedával i Hemingway, môžete sa dotknúť stopy Allendeho, ktorý na stenu s nápisom „Cuba Libre“ (Slobodná Kuba) naivne pripísal:  „Chile espera“ (Čile čaká).

Coup d’état 

Vojenskú diktatúru Pinochet nastolil so zámienkou obnovy ekonomiky a odvratu Čile od socializmu. Tento odvrat by bol len ťažko možný bez podpory americkej CIA, ktorá  sa vo vnútornej politike nejedného latinskoamerického štátu pričinila o udusenie socialistických ideí. Uškrtenie čilskej demokracie sa zaradilo na zoznam ďalších úspešných vojenských prevratov a kontrarevolúcií inšpirovaných Washingtonom za Guatemalu ’54,  Brazíliu ’64 či Grécko ‘67. Čile sa po prevrate stalo pokusným laboratóriom pre neoliberálne experimenty pochádzajúce od Miltona Friedmana a skupiny konzervatívnych ekonómov známych ako Chicago Boys.

Čilskí ekonómovia z univerzity v Chicagu uplatnili to, čo Friedman v tom čase nazýval „šokovou terapiou“ – dramatické a okamžité zníženie prísunu peňazí, privatizácia štátneho priemyslu a vládnych služieb, zníženie dotácií a rozšírenie lacného úveru na vyrovnanie rýchlo klesajúcich miezd. Nie náhodou sa Friedman a jeho spojenci zamerali na Čile. Počas väčšiny dvadsiateho storočia množstvo Latinskoameričanov chápalo demokraciu ako synonymum socializmu. Čile sa však stalo skutočne takou krajinou, kde dokázali socialisti a komunisti pretaviť slová a túžby do fungujúcej sociálnej demokracie. Allendeho krátka vláda a hrdinské sebaobetovanie v zajatí vojenskej junty vytvorili priestor pre „čo by bolo keby” národnej histórie, a tým si zabezpečili aj miesto v mytológii národa. Napriek paralelám medzi Allendem a Dubčekom je historicko-politická situácia v Čile na míle vzdialená tej česko-slovenskej.

Možno aj pre tento odlišný kontext je sedemdesiatjedenročný básnik a umelec Raúl Zurita dodnes hrdým komunistom. V deň prevratu sa pre svoje ľavicové presvedčenie spolu so slávnym folkovým spevákom Victorom Jarom ocitol medzi tisícami zatknutých. Jara bol podobne ako množstvo iných známych mien čilského kultúrneho života v čase prevratu členom komunistickej strany. Jara sa zo zajatia už nevrátil.

Jeho smrť sa po tej Allendeho pre spoločnosť stala dôležitým míľnikom. Predstavovala predzvesť brutálnej povahy nového režimu, cenzúry a útlaku umelcov. Počas prvých troch mesiacov po prevrate sa bezpečnostné sily ujali tisícok ľavičiarov, ktorých zajali, mučili a zavraždili. Časté boli aj prípady „zmiznutí“, ktoré po dlhom čase verejne adresoval až prezident Ricardo Lagos v roku 2001 v prejave, ktorým potvrdil to, čo všetci Čiľania aj tak tušili: telá nezvestných skončili v oceáne, riekach alebo v púšti Atacama. Stali sa tak súčasťou nielen histórie, ale aj reliéfu krajiny.

Počiatočný šok a obavy sa v čilskej spoločnosti postupne transformovali na hnev a frustráciu. Jedným z prejavov týchto spoločenských nálad bolo umelecké zoskupenie piatich aktivistov a umelcov CADA  (Kolektív umeleckých akcií). V roku 1979 ho založili Raúl Zurita, Diamela Eltit, Lotty Rosenfeld, Fernando Balcells a Juan Castillo.

C.A.D.A, umenie & protest vo verejnom priestore

Kolektív CADA tvorili básnik, spisovateľka, sociológ a dvaja vizuálni umelci. Okrem ľavicového presvedčenia ich spájal odpor k Pinochetovmu režimu a progresívna vízia umenia. Za svoje pomyselné plátno si vybrali mestské prostredie, kde vzdorovali proti status quo prostredníctvom umeleckých akcií, ktorými prenášali umenie z galérií do ulíc a od elít k všetkým ľuďom. Ich činnosť pramenila nielen z ideologického presvedčenia, ale najmä z akútnej potreby vzdorovať opresívnemu režimu, pričom miazgou ich tvorby bola autentickosť človeka, ktorý bojuje za vlastnú i kolektívnu slobodu, nie za abstraktné ideály.

Ich prvá umelecká akcia z roku 1979 s názvom Nezomrieť od hladu v umení (Para no morir de hambre en el arte) jasne stanovila politické a estetické zámery kolektívu. Ústrednú pozíciu v nej zohrávalo mlieko ako základná potravina, ktorej nedostatkom v Pinochetovom režime trpeli tisíce ľudí. CADA tak odkazovala i na projekty riešenia problémov potravinového nedostatku v krajine, ktoré realizovala zvrhnutá vláda Salvadora Allendeho a prerušil ich práve vojenský puč. Happening pozostával zo štyroch súbežných akcií, medzi ne patril i konvoj nákladných mliekarenských automobilov premávajúcich sa ulicami Santiaga de Chile, ktoré mali pripomínať vojenské tanky prevratu. Ich zástup pred národným múzeom bol viac než len zinscenovaným zásahom do každodennej všednosti života v diktatúre: každý okoloidúci bol donútený položiť si otázku: už sme zabudli?

Základným kameňom ich umenia bola myšlienka kolektivity, z ktorej sa tvorba rodila a vďaka nej diela rezonovali a pretrvali. Namiesto elitárskeho postavenia umelca ako individuality, ktorá v určitých momentoch dvadsiateho storočia pripomínala malého boha pozorujúceho udalosti z pomyselného vrchu Olympu, sa kolektív CADA stal súčasťou väčšiny. Renováciu neprístupného umenia a umeleckého snobstva má v Čile na svedomí azda najciteľnejšie antibásnik Nicanor Parra, ktorý vo svojom ironickom manifeste vyhlasuje:

Pre našich predkov
Bola poézia prepychová záležitosť
Ale pre nás
Je to primárna potreba:
Nemôžeme žiť bez poézie.

Na rozdiel od našich predkov
-A to hovorím so všetkou úctou-
Sme toho názoru
Že básnik nie je alchymista
Básnik je človek ako všetci
Murár stavajúci stenu
Staviteľ dverí a okien

My hovoríme
Jazykom všedného dňa
Neveríme na kabalistické znaky.

A ešte jedna vec:
Básnik je tu na to,
Aby strom nerástol nakrivo.

Báseň Manifiesto, prvýkrát publikovanú v roku 1963, ukončuje:

Proti kaviarenskej poézii
Poéziu prirodzenú
Proti salónovej poézii
Poéziu verejného miesta
Poéziu spoločenského protestu.

Básnici zostúpili z Olympu.

Parra so svojou antipoéziou spôsobil v básnickom vesmíre Čile revolúciu. Čile je pritom krajina, ktorá rozhodne netrpí nedostatkom výnimočných a prevratných básnikov celosvetového významu (napokon, Pablo Neruda a Gabriela Mistral sú čilskí básnici a nositelia Nobelovej ceny za literatúru). Parrov prínos a vplyv je dodnes silný, rokmi sa stal umelcom, ktorého si ľud s láskou adoptoval a dnes je neoddeliteľnou súčasťou kultúry národa. Kým však on hlásal zostup básnikov z Olympu do ulíc, Zurita už nikam zostupovať nemusel. Svoju poéziu začal písať priamo v uliciach Santiaga de Chile.

Graffiti na nebi

Raúl Zurita mal v deň prevratu a jeho zatknutia iba dvadsaťtri rokov a pri sebe zošit zaplnený básňami, ktorý mu reprezentanti nového režimu vzali a zahodili do mora. O šesť rokov neskôr pretavil navždy stratené básne z mora do prvej zbierky Očistec. Vo svojej poézii často čerpá z traumy zo zatknutia, mučenia a všeobecnej prítomnosti utrpenia v ľudských životoch. Umenie má podľa neho poukazovať na bolesť a škaredosť, nie na krásu sveta. Na Kochi-Muziris Biennale v Indii predstavil svoje dielo More bolesti (Sea of Pain), v ktorom vyzval ľudí, aby sa prešli vo vode siahajúcej po kolená k múru, kde zavesil svoju báseň pre päťročného sýrskeho utečenca Galipa Kurdiho.    Galipove telo spolu s telami jeho matky a brata našli na brehu mora pri neúspešnom úteku zo Sýrie.

Zurita prostredníctvom svojich diel núti ľudí čeliť tomu, na čo sa ťažko pozerá. Svojimi často kontroverznými činmi preberá ľudí z pohodlia ignorantstva, pričom jazykom umenia je pre neho práve poézia: „Poézia je prvou odpoveďou na vedomie, že sme smrteľné bytosti, je to odpoveď na jediné nezmeniteľné: že sme odsúdení na smrť. Poézia je DNA ľudstva a zomrie až keď bude posledný človek pozorovať posledný západ slnka.“ O básnikoch, ktorým väčšina ľudí nerozumie, tvrdí, že hľadajú neexistujúce hĺbky. Zaujíma ho umenie situované v realite života a nie špekulácie o neexistujúcom svete.

Jeho básnická tvorba je svedectvom jedinca, ktorý cez osobnú skúsenosť zachytáva i tú kolektívnu a národnú. V zbierke INRI dáva mená, pozornosť a nehu bezmenným obetiam Pinochetovho režimu a cez vlastnú potrebu vyrovnať sa s traumou sa zároveň vyrovnáva aj s tou kolektívnou. Zuritovo umenie vychádza z historickej situácie, jeho poézia je z princípu angažovaná, no zachováva si i svoj intímny charakter. K téme národnej traumy sa vracia často, v púšti Atacama v roku 1993 vyryl tri kilometre dlhý verš „NI PENA NI MIEDO“ (Ani žiaľ, ani strach), ktorým odkázal na obete, ktoré zmizli bez stopy v nekonečnom reliéfe púšte, ako i na bolesť tých, ktorí ich stratu prežili.  Kolosálnosť púšte je pritom v rozpore s extrémnou stručnosťou šesťslabičného verša.

Raúl Zurita je dnes uznávaným básnikom a umelcom nielen v Čile. Jeho túžbu po veľkých gestách azda najlepšie vystihujú samostatné umelecké akcie.  Okrem púšti Atacama premietol svoje verše i na oblohu nad New Yorkom. Ako vysvetlil pri viacerých príležitostiach, všetky komunity od nepamäti obracali svoje pohľady k oblohe, pretože verili, že tam nájdu potrebné životné znamenia. Newyorčania ich tam mohli 2. júna 1982 hľadať v dymových slovách  jeho básne Nový život:

MÔJ BOH JE GHETTO
MÔJ BOH JE BOLESŤ
MÔJ BOH JE
MOJA LÁSKA BOHA

Vizuálny efekt a prostredie tejto akcie malo za cieľ vyprovokovať nový spôsob čítania a presahu poézie do každodenného života. Zurita poukazuje na hodnotu prehliadaných komunít a indivíduí, ktorí čelia zložitej realite bez potreby skrývať sa za elevované ideály. Jeho poetické ja sa tak stáva hovorcom tých, ktorých hlas nebýva vypočutý. Ich realitu premieta na oblohu a opäť tak núti ostatných nielen sa pozerať, ale i uvidieť (ironicky i samotného Boha na nebi).

Na rozdiel od New Yorku bola spoločenská situácia, v ktorej vznikali umelecké happeningy v Čile neslobodná a plná strachu z perzekúcie. Presah a veľkoleposť umeleckých akcií kolektívu CADA pripisuje Zurita mladíckej naivite a odhodlanosti. Tie im nepochybne pomohli 12. júla 1981. Vtedy nad Santiagom preletelo šesť lietadiel, ktorých pilotov sa im podarilo na tento účel neľahko prehovoriť. Z lietadiel spadlo 400 000 letákov s textom, v ktorom navrhovali vytvoriť nový vzťah umenia, politiky a spoločnosti: „Sme umelci, ale rovnako je umelcom každý človek, ktorý pracuje na mentálnom rozšírení svojich životných priestorov.“

NO+

Kolektív CADA si ako jeden z cieľov určil nielen sprístupnenie umenia, prehodnotenie jeho celkového významu v spoločnosti, ale aj zapojenie „obyčajného“ človeka do umeleckých akcií. Tento unikátny spôsob formovania spoločenského puta medzi umelcom a občanom, ktoré čilská vojenská diktatúra stratila a celkovo zmrzačila, tak mal význam a dopad nielen v čase pôsobenia umeleckej skupiny, ale i dlho po ňom.

Všetci členovia CADA sa dnes zhodnú, že ich najdôležitejšou akciou bola posledná s názvom NO+ (v preklade „Nie viac“) z roku 1983, teda desať rokov po násilnom prevzatí moci Pinochetom. Každému bolo jasné, čoho už viac „nie”: Pinocheta. Do tejto akcie prizvali umelcov z rôznych oblastí, aby správu šírili po stenách a verejných priestranstvách hlavného mesta Santiaga. Heslo NO+ čoskoro začali používať Čiľania po celej krajine ako verejný symbol politického odporu. Pozorovatelia a okoloidúci sa zapojili do tvorby umenia a zároveň dejín, keď začali na múry dopisovať vlastné slová, vety, ilustrácie: NO+ strachu, NO+ nezvestných, NO+ násilia.

Toto krátke heslo je zhmotnenie presahu umenia a politiky. Slobodný prejav nálad spoločnosti dokázal vyprovokovať ľudí k vyjadreniam, ktoré zaň dopĺňali na verejných priestranstvách i napriek strachu, či možno práve kvôli nemu. Z verejnosti sa stali nielen pozorovatelia, ale účastníci a tvorcovia umenia. Kolektív CADA sa pokúsil o vytvorenie puta s komunitami a sprostredkoval im most na vyjadrenie názorov spôsobom, v ktorom sa ich hlas nestratil v prázdnote.

Nádej v beznádeji

V októbri 1988 sa zrak celého sveta uprel na čilské referendum (plebiscit), v ktorom si mali ľudia vybrať, či povedia svoje áno alebo nie ďalšiemu pôsobeniu Pinocheta na čele štátu. Tejto udalosti predchádzala obrovská kampaň oboch táborov. Oponenti Pinocheta sa v kampani zamerali na neustále a systematické porušovanie ľudských práv, no jeho stúpenci režim a jeho nástroje vykresľovali ako záchrancu demokracie a ekonomiky. Slovo nie hralo ústrednú úlohu v kampani, do ktorej sa zapojili i televízne stanice, ktorých postery a letáky často hlásali heslo NO+. Rozhodné nie režimu generála Pinocheta nakoniec vyslovilo 54,7 % voličov. Je pravdepodobné, že väčšina z voličov nikdy o kolektíve umelcov CADA nepočula a nebola si vedomá, že heslo NO+ pochádzalo od nich. Dávať dôraz na autorstvo je však v tomto prípade nepochopením posolstva a filozofie kolektívu CADA. Heslo dopomohlo k demokratickej výhre nad silami diktátora. To je dôkazom, že ich umelecké akcie sa pretavili do skutočnej politickej zmeny. A tá pochádzala z ulíc. Sila, ktorú ich akcie niesli, tkvie v rozpoznaní dôležitosti jazyka a jeho významu, v sile poézie. Zuritovými slovami: „Poézia je nádejou v udalostiach a situáciách, ktoré nemajú nádej. Sama osebe nemá šancu zmeniť svet, ale bez nej nie je možná žiadna zmena ani revolúcia.“

Je krutou iróniou, že po úsilí, ktoré bolo vynaložené na odvrátenie toľko obávaného ľavicového režimu, Čile zaplavovalo počas sedemnástich rokov svetové noviny z dôvodu pravičiarskej vlády, ktorá si rešpekt vydobýjala brutalitou. Ani ústup diktátorských vlád však v Latinskej Amerike nepriniesol definitívny koniec nedemokratického systému či radikálnu zmenu rovnováhy medzinárodnej moci. Symbolická rezonancia porážky generála Augusta Pinocheta Ugarteho v referende a následne prezidentských voľbách bola však obrovská. V Latinskej Amerike minulého storočia sa tlak studenej vojny spojil s miestnym sklonom k autoritárstvu. Vznikli štyri desaťročia pravicových diktatúr. Pinochetova diktatúra bola globálne najznámejšia a posledná. S jeho odchodom sa celý región španielsky hovoriacej Latinskej Ameriky s výnimkou Kuby a Haiti dostal vôbec prvýkrát v histórii pod demokraticky volenú vládu.

Mimi Filová je hispanistka, publicistka a poetka 

Verše použité v texte preložila Mimi Filová