Tvorba Dominiky Moravčíkovej žne pozitívne reakcie. Jej debutová zbierka básní Deti Hamelnu je komplexná, vrstevnatá – možno až príliš.

Svet pod kontrolou

Angažovaná poézia, ktorou Deti Hamelnu do značnej miery sú, môže byť definovaná širokým rozpätím i sústredenou hĺbkou svojej kritiky. Moravčíková predmet svojej kritiky nediferencuje, javy, ako rasizmus, xenofóbia, náboženská neznášanlivosť, šovinizmus či mizogýnia, s ktorými sa konfrontuje v piatich oddieloch knihy, spája do jedného komplexu. Dôsledkom takéhoto angažovaného písania je, že nie vždy vieme, prečo autorka považuje tému za relevantnú. Možno to ani vedieť nemusíme, keďže v jej svete je angažovanosť očividne zvnútornená, globalizovaná, nespochybniteľná – všetko problematické sa dotýka aj jej.

Vzhľadom na časové rozpätie (pozri príbehy o deťoch odvedených potkaniarom, fragmenty archetypálno-mýtických príbehov zo slovenskej dediny, narážky na historické udalosti, utečenecká kríza) a zreteľný dôraz na faktografickosť sa dá povedať, že autorka sa usiluje vykresliť uvedené problémy skoro objektívne, dodať im váhu tým, že ich podloží príbehom. Vytvára dištanc, no zároveň ho narúša poetickým spracovaním a autorským postojom. Čas, lavírujúci medzi mýtickým, pravekým, historickým a súčasným a široký register tém knihy svedčia o vysoko nastavených, vyčerpávajúcich ambíciách – obsiahnuť svet v jeho komplexnosti a rozpínavosti.

Rozpory medzi racionalitou a iracionalitou, medzi rozumom a citom, poznaním a prežívaním, vecnosťou a spontánnosťou, na prvý pohľad nemajú u Moravčíkovej tradičnú poetickú podobu. Neprechádzajú jednotným filtrom lyrického subjektu, nesvedčia naoko o povestnej „rozorvanej básnickej duši“, skôr o rozorvanom svete. Rozumová plocha filozoficko-ideologických, ba až metodologických východísk (napríklad humanizmus, feminizmus, postkolonializmus), sa tu kríži so svetom intenzívnych emócií. Deti Hamelnu sú vo svojej podstate aj svedectvom mysle, ktorá nedokáže problematickosť sveta vnímať izolovane. V pokuse vyrovnať sa s takou bezhraničnou empatiou dominujú pocity nespravodlivosti, strachu a ohrozenia. Túžba po totálnom obsiahnutí sveta je vystupňovaná do úzkostných až paralyzujúcich pocitov. Zoči-voči rodovým, sociálnym a rasovým stereotypom sa postavy knihy dostávajú do stavu, ktorý autorka presne zhŕňa vetou: „bolesť a smútok visia človeku z jazyka“ (s. 77).

Básňami prestupuje neustála [Read More]

Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte ročné predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *