Nová doba starej poézie

Tvorba Dominiky Moravčíkovej žne pozitívne reakcie. Jej debutová zbierka básní Deti Hamelnu je komplexná, vrstevnatá – možno až príliš.
Svet pod kontrolou
Angažovaná poézia, ktorou Deti Hamelnu do značnej miery sú, môže byť definovaná širokým rozpätím i sústredenou hĺbkou svojej kritiky. Moravčíková predmet svojej kritiky nediferencuje, javy, ako rasizmus, xenofóbia, náboženská neznášanlivosť, šovinizmus či mizogýnia, s ktorými sa konfrontuje v piatich oddieloch knihy, spája do jedného komplexu. Dôsledkom takéhoto angažovaného písania je, že nie vždy vieme, prečo autorka považuje tému za relevantnú. Možno to ani vedieť nemusíme, keďže v jej svete je angažovanosť očividne zvnútornená, globalizovaná, nespochybniteľná – všetko problematické sa dotýka aj jej.
Vzhľadom na časové rozpätie (pozri príbehy o deťoch odvedených potkaniarom, fragmenty archetypálno-mýtických príbehov zo slovenskej dediny, narážky na historické udalosti, utečenecká kríza) a zreteľný dôraz na faktografickosť sa dá povedať, že autorka sa usiluje vykresliť uvedené problémy skoro objektívne, dodať im váhu tým, že ich podloží príbehom. Vytvára dištanc, no zároveň ho narúša poetickým spracovaním a autorským postojom. Čas, lavírujúci medzi mýtickým, pravekým, historickým a súčasným a široký register tém knihy svedčia o vysoko nastavených, vyčerpávajúcich ambíciách – obsiahnuť svet v jeho komplexnosti a rozpínavosti.
Rozpory medzi racionalitou a iracionalitou, medzi rozumom a citom, poznaním a prežívaním, vecnosťou a spontánnosťou, na prvý pohľad nemajú u Moravčíkovej tradičnú poetickú podobu. Neprechádzajú jednotným filtrom lyrického subjektu, nesvedčia naoko o povestnej „rozorvanej básnickej duši“, skôr o rozorvanom svete. Rozumová plocha filozoficko-ideologických, ba až metodologických východísk (napríklad humanizmus, feminizmus, postkolonializmus), sa tu kríži so svetom intenzívnych emócií. Deti Hamelnu sú vo svojej podstate aj svedectvom mysle, ktorá nedokáže problematickosť sveta vnímať izolovane. V pokuse vyrovnať sa s takou bezhraničnou empatiou dominujú pocity nespravodlivosti, strachu a ohrozenia. Túžba po totálnom obsiahnutí sveta je vystupňovaná do úzkostných až paralyzujúcich pocitov. Zoči-voči rodovým, sociálnym a rasovým stereotypom sa postavy knihy dostávajú do stavu, ktorý autorka presne zhŕňa vetou: „bolesť a smútok visia človeku z jazyka“ (s. 77).
Básňami prestupuje neustála hrozba fyzického, sexuálneho aj psychického násilia. Ohrozenie je skryté, maskované či prestrojené za iné úmysly – alebo naopak, za maskou, ktorá všeobecne (a niekedy kontroverzne) signalizuje hrozbu, sa skrýva nevinnosť. Či už opisuje presvedčeného križiaka (b. Sancte Donate, ora pro nobis), záhadné prehistorické vajce (b. Tajomstvo Pangey), legendárneho potkaniara (oddiel Deti Hamelnu) alebo súčasného utečenca (oddiel Čas Koptov), Moravčíková polemizuje s prelínaním hraníc individuálneho a spoločenského ohrozenia. Do protikladu k násiliu vstupuje v knihe častý motív ľudskej či telesnej blízkosti.
Telesnosť možno rozmeniť na drobnejší rozpor: na jednej strane je sexualita prejavom hlbokého citu, na druhej zároveň pragmaticky plodí problémy. V Moravčíkovej básňach sexualitu hrozba buď prechádza, alebo po nej nasleduje. Príkladným je záver rozsiahlejšieho textu Strečno – Zlatné, r. 1380 o pomere ženy a vodníka: „Môj muž ťa zabije // vykuchá ti brucho a poláme / lebku // ľudia z našej osady / ti odrežú trs brady // alebo vytrhnú zub pre šťastie // tvoje srdce uvaria psovi. // Nevracaj sa, krutý vodník, / na Zlatné / zmizni a utop sa // ja nie som tvoja žena // tvoje mäso neviem nasýtiť // tvojho syna neviem vychovať“ (s. 59 – 60). Zároveň sa tu ďalej rozkrýva protiklad individuálneho a kolektívneho: ženin súkromný pomer s vodníkom je nakoniec, tribalisticky, záležitosťou celého spoločenstva.
Zdá sa, že rozporov a protikladov, ktoré Deti Hamelnu načrtávajú, je neúrekom. Spoločenský aj individuálny svet a ich komplexný vzťah autorka zobrazuje obratne, rozkladá však pred čitateľa na básnickú zbierku ohromný repertoár tém a motívov, pred ktorým možno neraz len kapitulovať a nechať autorku rozprávať. Svet prezentuje ako potenciálne jednotný, spojitý, jeho čiastky prepája a usporadúva celkom očakávane: narativitou.
Básniť príbeh
Moravčíková modeluje svet svojej poézie cez príbehy. Jej pohľad je založený na vedomí, že rozprávanie a naratívne videnie utrieďuje, upratuje svet, ľudí, javy a udalosti do logických súvislostí. Je to filozofické a kompozičné východisko, ktoré dominuje nad životom človeka: „naše príbehy v krajine neostanú: musíme ich zaznamenať na kameni, dreve, papieri a vitráži: raz zaniknú naše domy a ohniská: telá sa vylejú do zeme: aj hudba potkaniara je iba dočasná. // ostane len písané slovo: // a to je všetko, čo vám ponúkam“ (s. 87). Kľúčovú úlohu v autorkinej poézii zohrávajú postavy, ktorých tu existuje viacero. Plynule lavírujú medzi rolami subjektu a objektu poézie – zachytiť jednotný lyrický subjekt diela nie je úplne možné. Predovšetkým v druhej polovici knihy, v posledných troch oddieloch, sa autorkin prístup definitívne nachýli k lyricko-epickému žánrovému modelovaniu. Najmä v oddiele Deti Hamelnu možno v dejovom slede legendy o hamelnskom pištcovi a osude odvedených detí hovoriť o natoľko flagrantnom striedaní lyrických subjektov, že ide v zásade o povesť vo svojskom tvare. Autorka tematizuje pamäť a rôzne formy príbehov, uvoľnene využíva lyricko-epické a nepoetické žánre: rozprávku, legendu, mýtus, baladu, ale aj kázne, litánie a diskurzy rituálov a ľudových povier. Tie do rôznej miery potláčajú lyrický subjekt v prospech rozprávačstva a podania morálno-etického posolstva. Umocňuje sa tak dojem, že lyrický a autorský subjekt je nedôležitý: Moravčíková o vízii sveta prehovára rozprávačsky, a to zväčša cez príbehy viac či menej svojbytných postáv.
Prepožičiavanie svojho hlasu iným či konštruovanie seba cez iných nie je v poézii nič nové, za básňami i tak cítiť svojský odstup. Moravčíková pristupuje k svojim témam a postavám komplexne, zainteresovane a citlivo, ale stále ide o dôrazne odlišované postavy, na ktorých sa ilustruje široké rozpätie problémov. Výsledkom je priam románová rozmernosť, ktorá vyplýva nielen z tematickej šírky, ale aj z konštrukčného princípu sveta založeného na atypicky plastickej kresbe postáv či faktografickej presnosti. Azda preto rozsiahlejšie, systematicky spracované básne a celky pôsobia prirodzenejšie a dôslednejšie než kratšie básne, ktoré témy len načrtávajú a nadbytočne variujú. Vnútorný svet postáv autorka stvárňuje skôr pokusmi o súcit ako o pochopenie – napríklad pri kňazovi, do ktorého prehovoru vstupujú slová v nepriliehavo ironickej modalite (pri tejto básni a pri Fly Dubai je očividné, že ak niečo Moravčíková zvláda ťažko, tak je to irónia). Isteže, toto by bol očividný problém pri realistickom modelovaní postáv v próze, v poézii tým Moravčíková prestupuje do poľa spoločensky kritickej poézie.
Aké je čítať v dvadsiatych rokoch tretieho tisícročia modernú povesť či epos na rozsiahlej ploche celej knihy? Možno nezáživné, možno osviežujúce. Moravčíkovej záľuba v aktualizovaní starších žánrov spravidla nevyznieva samoúčelne a toporne, paradoxne tak pôsobia skôr priamočiare klasické básne zo začiatku knihy. Moderný epos o osude utečenca či aktualizácia legendy o potkaniarovi vyzerajú na prvý pohľad ako bizarné nápady, Moravčíková však v knihe v menších fragmentoch naznačuje, že by ich dokázala rozpracovať neironicky, umne a prirodzene zúročiť pátos (ku ktorému tak či tak inklinuje) a šírku žánru (ku ktorej ju to očividne ťahá), a pritom udržať potrebnú rozprávačskú kadenciu. Alebo môže písať román, ktorý by čitateľská verejnosť, v súčasnosti neznesiteľne nadšená oživovaním lyrickej prózy s folklórno-mýtickými rozmermi, prijala bez otravného reptania o žánrovo-druhovej výstavbe.
Pod kontrolou sveta
Všetko povedané sa napokon zbieha v ústrednom probléme zbierky: identite. Problematizujú sa tu stereotypné obrazy, spochybňujú sa vlastnosti, ktoré sa k stereotypom bežne viažu. Polemizuje sa s identitou konštruovanou autoritami či spoločenstvom: aká má byť žena, aký má byť muž, fyzicky hendikepovaný, Róm alebo utečenec. Autorka vstupuje do dialógu s tým, akí sú, a ich identitu preciťuje individuálne. Ak je ich identita iná a vymyká sa všeobecne akceptovanému obrazu, podmienenému dobou a jej náladami, je neakceptovateľná: „vyhráva to, / čo je všeobecné a jasné“ (s. 92). Identita ako predurčený obraz, ktorý človek len priamočiaro napĺňa, môže pochádzať od cirkvi či kňaza, ako v básni Kňaz, ktorý ma krstil. V nej sa „obrúsený“ obraz dokonalého, „poddajného“ dieťaťa, ktoré bude vychádzať v ústrety očakávaniam, vpečaťuje do jeho fyzickej podoby: „je mimoriadne biele, mäkké a / hladké // nepokrčil ho / pôrod ani povrchy, na / ktorých bolo položené // pohľad naň je v zásade blahodarný / nič rušivé na koži ani v očiach“ (s. 21). Obraz ženy autorka narúša na viacerých miestach knihy, celkom sympaticky v básni December, ktorá prostredníctvom tradícií a povier spojených s partnerstvom, sobášom a materstvom dáva nahliadnuť na situáciu ženy žijúcej mimo toho „správneho“, akceptovateľného: „vyhýbajú sa ti / chôdzou, i pohľadom // si bledá a nepokojná / nemáš dobré meno v cudzích dedinách / ani vo svojej farnosti // stopy tvojich bravčových čižiem / padajú do snehu / nepresne a rýchlo // ktovie, či si schopná skutočnej / ženskej práce“ (s. 48 – 49). Nejde o povrchné konštatovanie, ale o formuláciu závažného všadeprítomného problému: rozpor medzi stereotypnou, tradičnou až kolektívnou identitou a tou subjektívnou, nenormatívnou, individuálnou. Totožne zobrazuje autorka videnie rómskej identity v básni Váha tvojho rómstva, ktoré stavia až do trpko-ironickej polohy ohrozenia sveta ako celku, keď samotná existencia jedinca je považovaná za hrozbu, „vzburu“: „je potrebné spraviť isté / opatrenia // vyhlásiť tvoje rómstvo / za čarodejníctvo / vzburu proti / poriadku / a zavrieť ho do krypty // skôr než bude príliš silné / skôr než bude // bezbrehé než / zafarbí krajinu / než pohltí všetko čo je // jedlé a krvavé“ (s. 31 – 32).
Autorkine verše však napokon možno vztiahnuť aj na akékoľvek identity, ktoré sa čo len trochu odchyľujú od „normálu“. „Opatrenia“ na potlačenie atypickej identity, ktoré v básni prezentuje, majú anachronický, stredoveký charakter a obraz „normálu“ je k nim priliehavý: definovaný kresťanskou vierou, implicitnou prevahou mužnosti a normatívnych rodových rolí, spoločenskou preferenciou jasných hraníc. Autorka ich ako anachronické vykresľuje azda zámerne – vidno, že efektívnejšie vníma nuansy v tom, čo dobre pozná. To nie je prekvapujúce, ale plodí to otázku, nakoľko je jej poézia presvedčivá, ak protiklady k svojmu názorovému spektru posiela do stredoveku. Je to otázka mierená skôr na básnické konštruovanie sveta, nie na jej svetonázor ako taký – ide totiž o pohodlnú autorskú skratku. Časť Čas Koptov považujem za najlepšiu v knihe aj preto, že v nej autorka vykročí z vlastnej implicitnej skratky a bez kompromisov, no presvedčivo ju aktualizuje v súčasnom spoločenskom stave na príklade utečeneckej krízy.
Základná otázka zbierky teda je: kto som „ja“ a čo znamenám vo svete presne vymedzených identít? Keďže onen letmo tušený lyrický subjekt zbierky sa definuje predovšetkým prežívaním problémov ostatných ľudí, dokonca v rôznych časopriestoroch, odpoveďou môže byť napokon nič – akoby sa ono známe sartrovské „peklo sú tí druhí“ razantne transformovalo na „peklo bez tých druhých“. Autorka cez ironizujúci hlas kňaza prehovára: „krst veľa nezmôže, krst / je absurdný a zbytočný / všetci však vieme, že tie najlepšie veci / v živote sú absurdné a zbytočné / a aj toto dieťa sa to naučí“ (s. 24). Preto je opodstatnené domnievať sa, že cynickosť, absurdnosť, odovzdanosť a normatívnosť sú neuralgické body, ktoré sa Moravčíková snaží svojou poéziou potierať. Treba povedať, že spravidla umelecky presvedčivo. Fluidný pohyb v žánrovo-druhových rámcoch formálne zapadá do básnického diskurzu o nejednoznačných, protichodných až amorfných identitách.
Sebaisté gesto?
Dominika Moravčíková vstúpila do literatúry ako víťazka viacerých literárnych súťaží, celkom raritne aj ako laureátka súťaží Poviedka aj Básne v roku 2019. Napriek tomu, že jej debutová kniha Deti Hamelnu vyšla na jeseň minulého roku, stihla vyhrať anketu Kniha roka denníka Pravda a autorka pravidelne poskytuje rozhovory pre literárne a kultúrne časopisy. Na dvadsaťosemročnú debutantku ide o skutočne obdivuhodné portfólio, najmä ak uvážime, že v súčasnosti sa slovenskej literatúre (a poézii o to viac) a jej autorom a autorkám (a debutujúcim o to viac) poskytuje pomerne okrajový priestor. V spomenutej ankete jednotliví respondenti a respondentky charakterizovali knihu ako sebaistý, úprimný, citlivý, zrelý, suverénny debut, ako mimoriadny zjav a intenzívny zážitok. Preto je vhodné pýtať sa: vyrovná sa Moravčíkovej debut všetkým fanfáram?
Je to rečnícka otázka. Deti Hamelnu ukazujú, že Moravčíková nemá núdzu o látku, tému, príbehy a celkovo potrebu vyjadrovať sa k svetu. Takisto ukazujú, že to nie je márna potreba, Moravčíková očividne má na jej realizáciu zručnosti a možnosti – možno až priširoké. Ide o solídny a podnetný debut, nazývať ho však sebaistým by bolo krivdou i nadhodnotením zároveň. Autorka má natoľko jasnú predstavu o komplexnom svete, až má problém ju pretlmočiť v jej vyčerpávajúcej šírke; miestami ju tento problém vedie k banalite a zjavnej, v kontexte celku knihy nefunkčnej inšpirácii anesteticky dotovaným písaním (menovite Máriou Ferenčuhovou či Katarínou Kucbelovou) v prvom oddiele Soviareň.
O autorke sa toho napohľad veľa nedozvieme, ale to hádam ani nechceme – podobne ako nemôžeme hovoriť o jednotnom subjekte s istými vlastnosťami v tvorbe Kucbelovej či Nóry Ružičkovej. Ak by sme však skutočne chceli hľadať paralely v domácej tradícii, našli by sme ich v básnickej výpovedi Mikuláša Kováča, ktorá spolu s tvorbou Miroslava Válka vniesla do slovenskej poézie na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov nové, svieže podnety. Podobne ako u Kováča je aj u Moravčíkovej motiváciou k takmer až prozaickému ústupu z vlastnej tvorby hlboký záujem o človeka, o jeho identitu, protikladnosť, o nespravodlivosť – vznešene povedané, o ľudský údel. Ten je však časopriestorovo natoľko rozsiahly, že zo záujmu sa sčasti stáva ostentatívne gesto. Je to však práve ono gesto, podporené žánrovými podložiami a modalitami, ktoré dokáže čitateľa na prvú signálnu tak strhnúť a zasiahnuť – možno i angažovať. Netreba však zabúdať, že pod povrchom je znepokojenie nad svetom, nie ako doplnok k vnútornému emocionálnemu prežívaniu, ale ako jeho dominantná črta.
Dominika Moravčíková: Deti Hamelnu
Kordíky: Skalná ruža, 2020.
Autor je literárny vedec