Hlinený zošit. Skalná ruža.
Erik Jakub Groch: Hlinený zošit
na okraji lesa, ak také niečo jestvuje
z oddielu Listy a lopúchy
sadol som si pod vysnívaný strom
rozprával som sa sám so sebou, ak niečo také jestvuje
to sa bude dať otvoriť, keď máš dlhé nechty
Ako čítať Hlinený zošit Erika Jakuba Grocha? V prvom rade nám asi – v porovnaní s klasickým, papierovým zošitom – napadne niečo krajne nepraktické. Tón zbierky teda udáva akési protikladné, oxymorické spojenie, nesúce v sebe aj náznak dôvtipnej irónie. Obdobne sa dá čítať aj názov oddielu, z ktorého je interpretovaná báseň – aj na Listy a lopúchy sa dá písať ako do zošita (list navyše implikuje ideu korešpondencie).
Máme tak pred sebou meditáciu nad prepojeniami ľudského a prírodného – o tom ostatne hovorí aj prvý verš interpretovaného textu (otláčam tu celú báseň vrátane vynechaných riadkov, pretože aj vďaka tomuto usporiadaniu Grochove texty azda evokujú písanie na hlinené doštičky). Opäť tu figuruje istá irónia – „okraj lesa“ existuje iba ako ľudský koncept, teda v antropocentrickom uvažovaní o svete.
Subjektná osoba sa následne usadí pod stromom – nie hocijakým, ale „vysnívaným“. Pokračuje polemika o tom, čo je skutočné a čo nie, je to nevypovedaná otázka na podstatu reality (jestvuje vysnívané?). Zároveň je jasné, že subjektná osoba sa k tomuto stromu (pozitívne) vzťahuje, ide o miesto dôverne známe – azda miesto „príjemné“, čím sa odkazuje na topos ľúbezného miesta (locus amoenus) známy z pastierskej idyly.
Konotácie teda vedú tak k prírode, ako aj k literárnej tradícii (rovnako ako k tradícii písania odkazuje názov Hlinený zošit). A v neposlednom rade sa tu zdôrazňuje fakt, že človek prebýva v reálnom svete, ale i vo svete slov – a môžeme si opäť položiť otázku, ktorý z tých svetov je pre nás skutočnejší. Podobné otázky si azda kladie aj samotná subjektná osoba, rozprávajúc sa sama so sebou – „ak niečo také jestvuje“, samozrejme.
Posledný verš sa odohráva nielen vo fyzickej, ale aj v ne-fyzickej (spirituálnej či mentálnej) rovine. Ironicky tu pôsobí narušenie úvahy alebo meditácie banálnym aktom manipulovania s predmetom vzpierajúcim sa vlastnému účelu. Ako protisila k doslovnému však pôsobí metaforický význam povedaného – dlhé nechty mozgu, teda myslenie, nám môžu pomôcť (po)otvoriť aj také zložité koncepty, ako je ľudská existencia. A aj keby sme boli mimo toho všetkého, tak platí, že stále môžeme „len“ jestvovať.
Erik Jakub Groch: Hlinený zošit. Kordíky, Skalná ruža, 2025.
Básne zo zbierky Hlinený zošit:
na okraji lesa, ak také niečo jestvuje
sadol som si pod vysnívaný strom
rozprával som sa sám so sebou, ak také niečo jestvuje
to sa bude dať otvoriť, keď máš dlhé nechty
Medzi mnohými kvietkami zazrel tu i belasú nezábudku.
Chcel ju utrhnúť.
Ale jako po ňu čiahol, vyskočila odtiaľ žaba.
Lež potom si preca natrhal tej nezábudky.
vzor je tlačený na látku pomocou rezervy
krycej zmesi zamedzujúcej zafarbeniu plátna na mieste vzoru
nad každým steblom je sedem bodiek, vedľa stebla je na oboch
stranách list
všetky prázdne miesta, ktoré znázorňujú kvet, sú oddelené
modrotlačou
rozlietajú sa k ostatným prázdnym miestam na plátne
rezerva je vhodné slovo pre každú neprítomnosť
na ceste prší a dážď sa ukladá na nepriesvitných lupeňoch
hyacinty, vtáči zob a vysoko nad múrikom noumenálne mračná
vysnívaným svetom sa nič nemôže stať v miznúcom svete
lesklé kamene chodníka, ružová a bordová, sklenená, vláčna
tu som sa ponechal, nesám, v tvojom mene, sklonený a nemý
mĺkvym tieňom som sa uklonil, vlahej oblohe hlboko v zemi
Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.