Hlavne sa nestratiť

Dvojjazyčný názov zbierky krátkych básní autorstva Dominika Bárta evokuje intímnu interakciu medzi dvoma rôznymi jazykmi. Texty v zbierke sú vyjadrením takejto interakcie, súc písané súčasne v češtine i v poľštine. Predmetné jazyky tu organicky spolunažívajú dokonca vo viazanej forme, hoci práve na interpretovanom štvorverší to nevidieť. Zbierka tým tematizuje túžbu po vzájomnom porozumení.

Prostredníctvom metafory o zmysluplnom jazykovom kontakte však Bárt vyjadruje aj vieru v možnosť medziľudskej intimity – a to rovnako medzi aktérstvom a ich partnerstvom (nielen v romantickom zmysle), ako aj medzi aktérstvom a čitateľstvom. Ide v podstate o ľúbostnú lyriku, hoci – čo je sympatické – láska tu figuruje v nekonkrétnej a preto všeprestupujúcej a všeobjímajúcej podobe. No na druhom brehu je zbierka aj výrazom krehkosti – lásky i človeka.

Táto krehkosť môže prameniť z toho, že stačí naozaj málo a už sme akosi „cudzí“ – jazykovo či ľudsky. Vtedy nastupujú rôzne obranné mechanizmy, ktorými sa usilujeme cudzosť prekryť, čo vidíme v prvom citovanom verši. Už samotná nevyhnutnosť disponovať takouto stratégiou pôsobí skľučujúco a stiesňujúco, klaustrofobicky. Atribút „cudzosti“ sa navyše ďalej problematizuje – v segmente „Stav mysli bez domova“ cítiť výrazný spoločensko-politický akcent.

Dotýkame sa nielen označenia „človek bez domova“, ale aj témy vysídlenia v najširšom zmysle – preto znegované výrazy v treťom verši môžeme čítať v „materializovanej“ podobe ako vzťahujúce sa na utečenectvo. Enigmatický obraz „Supravodivý je splav“ v druhom verši zvýrazňuje fluidnosť, procesuálnosť sveta, a zároveň upozorňuje na to, ako ľahko môže jednotlivstvo strhnúť rozpohybovaná voda.

Posledný verš vypovedá o znečistení snov, pričom tie reprezentujú to najintímnejšie, čo máme. Keď sa totiž sny menia na „věci zvenčí“, znamená to, že nás niekto totálne, absolútne kolonizuje. Takto prichádzame o priestor nášho myslenia a imaginácie a stávame sa „vysídlenými“. To znie skutočne desivo, záchranným kolesom však môže byť idea autorstvom explikovaná v názve zbierky – nádej, že napokon je predsa len možné „nestratiť sa v preklade“.

Dominik Bárt: Díky dvěma jazykům se neztratíme v překladu / Dzięki dwóm językom nie zgubimy się w tłumaczeniu. Brno, Větrné mlýny, 2025.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

Vybrané básne zo zbierky Díky dvěma jazykům se neztratíme v překladu / Dzięki dwóm językom nie zgubimy się w tłumaczeniu

Jen si to představuj. Nohy a hruď nahé.
Ze všech těch úkroků stranou. Ze slov
s velkým srdcem. K roku stárnou. Náhle
jen hrdost. Do člověka nás to sneslo.

Chráníme před sebou něco, co nevíme.
Dzięki dwóm językom nie zgubimy się
w tłumaczeniu. Na porozumění nelpíme
zvenku, ale zevnitř. A těla? Nevidíš je.

Učíme se, aby nám stačil jen fakt,
že druhý existuje. Učíme se nedotýkat.

Několik situací a pomlk dlouhé molo.
Odlišnost jednoho v druhém hned a přímě.
Patříme na sebe, jak si nepatříme.
Pohled jako záchranný kruh pluje naokolo.

Záchranou je strach mluvit mateřskou řečí.
Stav mysli bez domova. Supravodivý je splav.
Jsme bez odporu, bez tepla a bez představ.
Křičíš po snech, jež mění se v nás ve věci zvenčí.

Ta místa nemají duši, jsou to kusy nás.
Kameny z řeky, která nás nepláče.
Jak powiedzieć jednym słowem kocham cię?
Blízko proudu dveří. Hladina nám utahuje pás

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.