Čo ostane po paranoji?

Jeseň roku 2025 bola vyslovene pynchonovská: v septembri išiel do kín film One Battle After Another, čo je voľná adaptácia Pynchonovho románu Vineland (Paul Thomas Anderson už predtým, v roku 2014, sfilmoval Inherent Vice) a v októbri vyšiel po dvanástich rokoch aj nový Pynchonov román Shadow Ticket (čo sa týka prekladov, v slovenčine zatiaľ nevyšiel žiaden autorov román, ale v českých prekladoch už vyšli Vineland [Městečko Vineland, 1997], Crying of Lot 49 [Dražba série č. 49, 2004), Gravity’s Rainbow [Duha gravitace, 2006], Bleeding Edge [Výkřik techniky, 2017] a súbor raných poviedok Slow Learner [Pomalý učeň, 1999]).

Priamočiary Pynchon?

88-ročný Thomas Pynchon prišiel doteraz s najľahším, najpriamočiarejším románom, čo samo o sebe nie je kritikou; aj ľahký Pynchon je skvelé čítanie. (Avšak najľahší Pynchon ešte neznamená, že je to najlepší začiatočný bod objavovania Pynchona – ak si chcú začiatočníci omočiť prsty vo svete majstra paranoje a postmodernej fantasmagórie, stále je najlepším vstupom Crying of Lot 49.) Jazyk a štýl sú nádherné – v (zatiaľ) posledných dvoch románoch sa Pynchonovi podarilo kompletne odstrániť akúkoľvek lingvistickú vatu; jeho vety sa aj teraz rozbiehajú a krútia rôznymi divnými smermi a odbočkami, niekedy akoby bezcieľne, avšak zároveň žiadne slovo nie je nesprávne umiestnené či nadbytočné, reč plynie elegantne, imaginatívne, krúžiac okolo pointy bez toho, aby na ňu nevyhnutne zacielila, avšak zároveň signalizujúc rôzne možné významy.

Príbehovo pokrýva Shadow Ticket obdobie Veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch, čím sa dejinne umiestňuje za koniec Against the Day a pred začiatok jeho najznámejšieho románu Gravity’s Rainbow. Dej sa rozprestiera medzi Milwaukee a strednou/východnou Európou (najmä Budapešťou, ale s krátkou odbočkou napríklad aj Bratislavou). Odborári a socialisti sú v defenzíve, fašisti nastupujú vo vypratanom priestore, kapitalisti sa stále snažia na tom všetkom zarobiť, oportunisti a nájomní grázli sa snažia urvať si svoj podiel. Všetkým preteká resentiment, a zopár zostávajúcich podivínov sa stále snaží prežiť v prasklinách tohto sveta – avšak väčšinou už skôr hľadajú únikové východy.

Hlavnou postavou je Hicks McTaggart, niekdajší nájomný bitkár špecializujúci sa na mlátenie štrajkujúcich robotníkov, dnes súkromný detektív zamestnaný v agentúre Unamalgamated Ops, skrátene U-Ops. Keď nerobí sledovačky neverných žien žiarlivých manželov, tancuje po večeroch s April Randazzo, frajerkou bossa miestnej pobočky ‘Ndranghety. Jeho najnovšia úloha je vypátrať a doviesť späť Daphne Airmont, dcéru a dedičku syrárskeho koncernu Bruna Airmonta, ktorý takisto zdrhol pred veriteľmi. Daphne bola naposledy videná so židovským klarinetistom z progresívnej klezmerovej kapely na ceste do Európy.

Hicks sa na túto úlohu podujme len veľmi neochotne, keď sa dostane do hľadáčika mafie aj federálov, no i tak mu na parník do Európy musia pomôcť drogy v podstrčenom drinku. Aj v tomto Pynchonovom románe sa dej následne rozbieha všetkými smermi, niektoré línie sa spoja, iné zostanú visieť vo vzduchu. V procese sa stretávame s ponorkami z prvej svetovej vojny prerobenými na pašovanie alkoholu počas prohibície, syrárskymi monopolmi operujúcimi ako tajné polovojenské organizácie, pražskými golemami bojujúcimi proti rumunským nacistickým motocyklovým gangom, maďarskými mentalistami špecializujúcimi sa na telekinetické krádeže a napokon aj s trochou alternatívnej histórie, v ktorej plodná kolaborácia fašistov a milionárov prispeje k potlačeniu robotníckych vzbúr v Spojených štátoch a zvrhnutiu „boľševika“ Roosevelta.

Otravná idea budúcnosti

Stlačený medzi dva Pynchonove najdlhšie romány, pravda, vyznieva Shadow Ticket menej dôležito. V Against the Day je Pynchon v politicky najrevolučnejšom móde: odborári, baníci, robotníci sa s dynamitmi v ruke postavia kapitalistickým magnátom, aj keď tí cez sériu zrád vyjdú nakoniec z kataklyzmatickej udalosti, ktorou bola prvá svetová vojna, víťazne. Gravity’s Rainbow nadväzuje na ešte väčšiu katastrofu druhej svetovej vojny – Nemecko sa stáva okupovanou „Zónou“, a táto sa obratom stáva metaforou priestoru, kde sa po rozsiahlych katastrofách otvárajú nové možnosti, rysujú nové svety, ktorých autormi akoby v tej chvíli mohli byť skôr huliči, než politici, a kreativite sa medze nekladú. Zároveň však Gravity’s Rainbow poukazuje na zlyhania a zrady kultúrnych revolúcií 70. rokov.

V medzivojnovom období sa tradične očakávajú najväčšie morálne drámy. Je to dejinný priestor, v ktorom treba vystopovať ultimátny ľudský úpadok: ako sme sa dostali z brutálnej, industriálnej, ale zároveň stále genealogicky „štandardnej“ prvej svetovej vojny, k vyhladzovacej, genocídnej mánii druhej svetovej vojny? Krátkosť a relatívna ľahkosť Shadow Ticket by sa určite nemala nadinterpretovať (napokon, v tomto veku sa u každého spisovateľa dá očakávať ekonomickejší spôsob fungovania, nie rozsiahle, tisícstranové romány), no možno z neho vyčítať, že pynchonovská odpoveď je takáto: v skutočnosti sa nič až tak nezmenilo, nič až tak nového sa v medzivojnovom období nestalo. Hra bola už vopred sfixľovaná. Vyhladzovanie bolo nacvičené na koloniálnych subjektoch (Pynchon už vo V., ako jeden z prvých autorov, mapoval nemeckú genocídu Hererov v Namíbii, v istom zmysle prípravný projekt pred holokaustom), socialisti sa už predtým porazili sami cez vnútorné boje a zrady, protofašisti dlhodobejšie vychádzali víťazne z boja medzi kapitálom a prácou na prelome 20. storočia. Druhá svetová vojna tak len dokončila vetu, ktorú začala tá prvá.

V Shadow Ticket nenachádzame frenetické preskupovanie síl, ktoré vidíme v Against the Day či v Gravity’s Rainbow, jednotliví aktéri sa nesnažia úzkostlivo dostať do správnych pozícií. Nad všetkým visia tiene konšpirácií, avšak tieto už nie sú metafyzické – sú skôr len malicherné. Hicks, rovnako, ako Benny Profane z V., sa v konečnom dôsledku „nenaučil absolútne nič“ („haven’t learned a goddamn thing“), avšak nad rámec toho treba povedať, že Hicks je doteraz najpasívnejší z Pynchonových protagonistov. Znudene a bez záujmu pozoruje udalosti, vždy nepriateľsky naladený voči hlbšiemu porozumeniu. Prevláda v ňom úplný opak túžby poznávať – chce sa len vrátiť domov, v konečnom dôsledku zbaliť dievča a usadiť sa. Nie je napríklad Tyronom Slothropom, ktorý sa v Gravity’s Rainbow snaží presúložiť všetkým tým chaosom a v jeho obmedzenom chápaní poškuľuje po nových možných budúcnostiach. Pre Hicksa je idea budúcnosti len otravná.

Pomalý nástup fašizmu

Mnohé recenzie a analýzy sa napísali – a ešte budú napísané – o tom, čo Shadow Ticket „hovorí o našej dobe“ a podobne, resp. sa kladie, či bude klásť, dôraz na to, že toto už naozaj môže byť Pynchonov posledný román, a teda otázka je, čo nám týmto dielom zanecháva. Tieto prístupy sa mi nezdajú plodné. Lepšie je vnímať ho len ako Pynchonov „ďalší román“. Hoci sú jeho historické romány neraz alegóriami – Gravity’s Rainbow, aby sme dali najlepší príklad, prezentuje povojnový bolehlav v kostýmoch kultúrnych revolúcií 60. rokov – Shadow Ticket sa nedá čítať ako dnes obľúbené apokalyptické predpovedanie nadchádzajúcej vojny (čo nemusí byť nevyhnutne chybná predpoveď, ale je to vždy klišé). Nemyslím si, že Pynchon píše o medzivojnovom období, pretože nám chce povedať, že aj dnes žijeme v medzivojnovom období.

Skôr ide o to, že Pynchon prezentuje špecifický spôsob, ako čítať našu minulosť – podobne, ako keď vo V., ale vlastne aj v románe Mason & Dixon, navrhoval alternatívny spôsob čítania koloniálnej minulosti. Ako som písal vyššie, možno to je jedna z point, ak už potrebujete, aby Pynchonov román pointu mal: v nadväznosti na dnes tak populárne analógie k nástupu fašizmu, v rámci ktorých sa čudujeme „ako to všetko mohlo degenerovať tak rýchlo“, Pynchon akoby pokojne odpovedal, že „nuž, nešlo to rýchlo, to je podstata – bol to dlhý proces, a aj my sa nachádzame v rámci dlhého procesu, nie v nejakom náhlom nástupe neofašistickej mánie“. Autority, ktoré rysovali hranice, geografické aj spoločenské, Pynchona vždy desili a vždy bol naladený na ľudí, ktorí stáli v podstate intuitívne proti nim, ktorí boli ontologicky poškodení, a teda týmito silami nepoužiteľní. Aj nástup nacizmu tak v konečnom dôsledku nie je nič zásadne nové, len ďalšie pokračovanie tej istej drámy.

A čo je dôležitejšie, Pynchon ponúka pohľad na jeden z módov, ako sa vzťahujeme k svetu, plnom skrytých významom, k hompáľajúcim sa uvoľneným koncom ontologických vlákien a konšpiráciám, ktoré sú rovnako metafyzické ako politické. Jeho romány sú plné podivínov, závislákov, vyvrheľov prežívajúcich v medzipriestoroch spoločnosti, ktorí nedokážu interpretovať či rozkódovať signály a vysielania skrytého sveta, no ktorí chápu a cítia, že tu vôbec nejaké signály a vysielania sú. Paranoja je pre tieto postavy sebaobranným reflexom, sklony k duchárstvu či čarodejníctvu sú podvedomým politickým odbojom.

Paranoja je však zároveň len vonkajším prejavom hlbšieho prepojenia medzi pynchonovskými nonkonformnými postavami, ktoré sa v jeho románoch implicitne neraz napokon prejavuje aj v intimite, v sexuálnom experimentovaní. V Shadow Ticket sexuálne scény nie sú, napätie medzi Hicksom a April sa do nich nepretaví. Pynchon z okraja lamentuje, že tupec, „beefbrain“ Hicks nedokáže pochopiť, že „v tejto dobe zostať pri niekom dlhšie ako päť minút, indikuje, že dotyčná je aspoň potenciálna partnerka na celý život“. U Hicksa v skutočnosti práveže ono pynchonovské naladenie chýba.

Utopení vo vlnách ľahostajnosti

Hicks totiž vôbec nie je nejaký podivín – zo všetkých Pynchonových postáv sa najviac blíži niečomu ako „normálnemu týpkovi“. Chápe, že ho iní posúvajú po svete, že s ním manipulujú, no nie je si vedomý všetkých možných králičích nor paranoidných konšpirácií a určite mu nehrozí, že by do nejakej spadol. Konečný mód vzťahovania sa k svetu, ktorý tak Pynchon cez Hicksa testuje, je ľahostajnosť. Ak ešte Bleeding Edge bol esteticky riskantný, najmä tým, že sa v niektorých momentoch púšťal do znepokojivo neodsudzujúceho dialógu s 9/11 trutherizmom, Shadow Ticket sa pohybuje na oveľa bezpečnejšej, pevnejšej ploche. No zároveň sa pri ľahostajnosti aj nacisti stanú len ďalšou súčasťou politického zátišia, kde naozaj sú „fajn ľudia na oboch stranách“. Keď sú všetky signalizované konšpirácie ignorované, všetky falošné tóny zostávajú prepočuté. Autoritárske sily vás ľahšie využijú a ťažšie nájdete spriaznené duše potrebné na to, aby ste sa ubránili.

A ak by som sa teda – napriek vlastným výstrahám – mal započúvať do potenciálnej labutej piesne, na toto by som sa sústredil: vadili vám podivíni? Nuž, tak tu je normálny človek. A teraz sledujte, aké to je, keď ignorujete to, čo je skryté, ak ignorujete možnosť existencie niečoho, čo je pod povrchom. Je to smutné. Čo je najhoršie: vzdávate sa ľudskosti. Ľudské prepojenia sú tajomné, hlboké, nevysvetliteľné, vyciťované viac, než pochopené. Musíte plávať na rádiových vlnách divných prenosov z neznámych zdrojov a prijímať riziká. Ak sa aj zastavíte, aby ste za to všetko pozorovali z bezpečnej vzdialenosti, svet sa nezastaví; napokon vás vlny zmetú a utopíte sa bez boja.

Pynchon, Thomas: Shadow Ticket, 2025, Penguin Press, 293 strán.

Autor je filozof a právnik

Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.