Slová Jona Fosseho sa chcú stávať obrazmi. Obyčajné príbehy odhaľujú svet, v ktorom sa jednoduché frázy premenia na hlboké konverzácie, banálne situácie na krízy, a obyčajní ľudia na figúry nesúce univerzálnu pravdu.
On, ona, prvý, druhá, muž a žena, mladí a starí si kladú starostlivé existenciálne otázky. Fosseho minimalizmus, opakovanie a rytmus v dialógoch nevytvára iba hlbokú melanchóliu, ale aj vstup dovnútra človeka, kde sa rozprávajú príbehy bolesti, straty, lásky a samoty.
V divadelnej hre Niekto príde (Nokon kjem til å komme) je pár, ktorý sa nachádza v zdanlivo opustenom dome, a my sme ako diváci a čitateľky pozvaní, aby sme sa podelili
o útočište tohto intímneho priestoru, kde sa osudy prelínajú s našimi vlastnými pocitmi a strachmi. Fosse vnára svoje postavy do situácií, v ktorých sa nevyhnutne musia stretnúť so svojou vlastnou realitou, či už v tichu vlastného bytu alebo v echu samoty starých osamelých domov.
Jedna z najcennejších vecí na jeho tvorbe bola pre mňa jeho schopnosť vytvoriť napätie a konflikt aj bez použitia tradičných dramatických postupov a nástrojov. Výsledkom tak boli prozaické diela a diela písané vo forme dialógov, ktoré dokázali odhaliť problémy postáv použitím jazyka bez slov a viet. Čitateľ vedel viac o svete postáv tým, že sa na ich svet „pozeral“ a ich svet „počúval“ a snažil sa im cezeň porozumieť.
Fosse: „V súčasnosti sa snažím dopísať najmä k jazyku, ktorý v prvom rade nie je tým, čo niečo znamená, ale v prvom rade je a až následne niečo znamená, ktorý je sebou samým, takmer ako kamene a stromy a bohovia a ľudia. A v tomto jazyku, ktorý primárne je, až sekundárne niečo znamená, sa mi to javí tak, že rozumiem čoraz viac, zatiaľ čo v tom druhom type jazyka, ktorý primárne niečo znamená, rozumiem čoraz menej.“
(Fosse, Jon. Eseje. Levoča, Modrý Peter, 2016, s.132)
Nemohli by sme to otočiť?
Na horizonte, kde sa maják len črtal a hra Som vietor, na ktorej sme pracovali počas štúdia na VŠMU, sa váľa po morskom dne dramatiky. Tam sa začal príbeh neznesiteľného ticha. Čln na otvorenom mori, skutočný vietor, odlomený kus kameňa, fragment osoby fragment postavy.
Kamene vo fjorde, tie okrúhle a sivé, tam v diaľke, tam vzadu, tam je otvorené more. Vpredu aj vzadu chýba dramatické napätie. Napätie sa skrýva pod povrchom hladkej, pokojnej vody a verbálne prestávky v dialógoch sa stávajú symbolom nenaplnenej túžby po dramatickosti.
Áno, tak to je.
V atmosfére plnej dlhých, pomerne krátkych odmĺk a ševelu prirovnateľného ku kvíleniu vetra sa snáď čaká na dramatiku, ktorá je takmer na dosah, avšak nikdy sa neobjaví.
„Nie“ alebo „Áno“ sú tak súdržné v priestore, kde slová prestávajú byť nositeľmi zjavného významu a stávajú sa skôr rytmom, melódiou, ktorá vo svojej opakovanosti stráca a zároveň naberá na význame.
Ty máš rád, keď je ticho.
Dramatický konflikt, zakopaný pod nevyslovenými slovami, v sebe skrýva kompozíciu vnútorných svetov postáv, kde kontrast medzi slovom a jeho absenciou utvára neuchopiteľné vnútorné konflikty. Tiché vody majú hlboké dno.
Pretože keby si to mal rád, nuž…
Ale na mori je predsa len ticho.
Vo vlne Fosseho dialógov a nedramatickosti treba odpovede na naše otázky hľadať utopené
v úzkostlivom pokoji nepovedaného.
A klesám nadol a nadol, celkom dole.
Fosse sa nevyhýba dráme. V jeho svete, kde počuť kvílenie vetra a jeho škripot, sa vnemy stávajú tými najväčšími dramatickými postavami, konfliktmi, situáciami a momentmi.
Nehybný svet na dne, kde bez dramatickej situácie môžeme byť svedkami najhlbšej, najviac pôsobiacej drámy.
Autor v roku 2018 režíroval Fosseho hru Som vietor pre Divadlo Lab
