Koniec Eddyho Ch.

Tomáš Hučko24. októbra 202314136
Podobizeň Eduarda Chmelára vygenerovaná umelou inteligenciou.

Do objektívu sa pozerajú traja muži a jedna žena, držia sa za lakte, vytvárajú živú reťaz. Vyzerajú odhodlane, takmer sa usmievajú. Úplne naľavo stojí aktivista Robert Mihály, vedľa neho politička Monika Flašíková-Beňová v tričku s neprehliadnuteľným znakom PEACE, napravo od nej moderátor a spisovateľ Michal Havran, a skupinku uzatvára historik a komentátor Eduard Chmelár. Píše sa rok 2012 a kvarteto na fotografii je súčasťou protestu proti pochodu fašistického hnutia Slovenská pospolitosť v Bratislave. Odvtedy prešlo viac než desať rokov a v súčasnosti by si ich priateľské stretnutie vedel predstaviť iba málokto.

Posledný menovaný dnes označuje Mihályho za „fanatického anarchistu s prehúlenou hlavou“. Havrana zas pravidelne tituluje ako „kaviarenského teológa“ a „hulváta“. Asi jediný, s kým by si dnes mohol rozumieť, je Monika Beňová, keďže obaja sa krčia pod ochrannými krídlami strany Smer (hoci sa dnes strana nazýva SMER-SSD, v texte budem pre zjednodušenie používať Smer). Ako sa z ľavicového intelektuála, ktorý v čase vzniku spomínanej fotografie požíval v mediálnom prostredí i akademických kruhoch aspoň akú-takú vážnosť, stala v priebehu jednej dekády hviezda dezinformačných médií a propagandistický nástroj Roberta Fica?

Politické neúspechy

Keď Ľuboš Blaha kandidoval v roku 2016 za Smer do Národnej rady, získal 2476 preferenčných hlasov. Ťažko určiť presný dátum, kedy zmenil komunikačnú stratégiu, no bolo to zrejme v tomto období, keď pochopil, že účasť na pride a liberálno-ľavicové názory mu politický úspech neprinesú. Zmenil rétoriku, jeho slovník sa stal vulgárnejším a agresívnejším, začal využívať hoaxy a manipulácie. Pochopil, na aké publikum cieli a prispôsobil sa tomu. V parlamentných voľbách 2020 už dostal viac než 60-tisíc preferenčných hlasov, o necelé štyri roky nato v septembri 2023 ho už krúžkovalo viac než 220-tisíc voličov. Trajektóriu Ľuboša Blahu spomínam preto, že jeho stratégiu a postupy využilo viacero ambicióznych postáv slovenskej politickej a dezinformačnej scény. Patrí medzi nich aj Eduard Chmelár.

Bývalý pedagóg na Akadémii Policajného zboru má za sebou rad neúspešných pokusov stať sa aktérom slovenskej politiky – ten zoznam je dlhší než jeho príslovečne dlhé statusy na sociálnych sieťach. O kreslo v Národnej rade usiloval už v roku 1998 na kandidátke Strany demokratickej ľavice. V roku 2009 sa zas pokúšal získať lukratívny poslanecký post v Európskom parlamente na kandidátke Strany zelených. Oba pokusy boli neúspešné. Fiaskom sa skončil aj pokus zaregistrovať politickú stranu SEN, žiadosť bola v roku 2015 zamietnutá pre nedostatočný počet platných podpisov. V roku 2019 si trúfol na post hlavy štátu a skončil už v prvom kole so ziskom 2,74 percenta hlasov. V tom istom roku založil politickú stranu Socialisti.sk, ktorú vo voľbách 2020 podporilo presne 15 925 voličov (0,55 percenta). Po predpokladanom debakli odstúpil z jej čela a nahradil ho Artur Bekmatov, ktorý sa v roku 2023 objavil pod číslom 150 na kandidátke Smeru, do parlamentu sa však neprekrúžkoval.

Po takmer pätnástich rokoch neúspechov v priamej politickej súťaži sa teda môže zdať prirodzené, že Chmelár si zvolil inú taktiku. Stal sa nekompromisným kritikom Matovičovej vlády a až obsesívnym komentátorom i toho najmenšieho kroku prezidentky Zuzany Čaputovej. Do dnešného dňa ju spomenul v 429 príspevkoch. Na sociálnych sieťach začal pracovať s výraznými, často nelichotivými až zosmiešňujúcimi fotografiami ideových protivníkov. Objavil funkciu Caps Lock. Počet followerov mu začal kontinuálne rásť.

Za prelomový môžeme považovať rok 2022. Je pomerne známe, že ešte osem dní pred ruskou inváziou na Ukrajinu sa Chmelár na facebookovom profile vysmieval západným i našim médiám, že zbytočne strašia a vojna je vylúčená. „Nielen fundovaným odborníkom, ale aj všetkým príčetným ľuďom je dávno jasné, že Rusko zaútočiť na Ukrajinu nechcelo a ani nechce. Tí, ktorí to tvrdili, sa dokonale strápnili, ale to nie sú ľudia, ktorí by boli schopní uznať chybu a ospravedlniť sa,“ kasal sa v statuse zo 16. februára 2022. Pre objektivitu treba dodať, že podobnú chybu spravilo viacero komentátorov i politikov. Dôležitejšie však boli jeho postoje v nasledujúcich mesiacoch. Hoci ruský útok opakovane odsúdil, nechýbala istá forma alibizmu a obrany Ruska. Postupom času pribudla čoraz otvorenejšia a agresívnejšia kritika Ukrajiny, obzvlášť prezidenta Volodymira Zelenského. „Napriek tomu, že napadnutie suverénneho štátu považujem za zločin, označiť Rusko za teroristický štát je účelová politická demagógia. Po prvé, neexistujú žiadne dôkazy, že Ruská federácia útočí na civilistov úmyselne. Obytné domy boli zasiahnuté ako dôsledok vedľajších strát,“ napísal napríklad vo februári 2023.

Fico Veľký

Chmelár sa postupne stal jednou z tvárí takzvaných mierových protestov a presadzovania takzvaných mierových riešení, ktoré v populistickom predvolebnom boji o voliča hlásali aj strany Smer-SSD, SNS či Republika. Kontakty medzi svojho času kritizovaným Smerom a Chmelárom sa postupne prehlbovali. V júli 2022 vystúpil bývalý vysokoškolský pedagóg v obci Stará Bystrica ako rečník na Oslavách zvrchovanosti SR, o pódium sa delil s Robertom Ficom, Ľubošom Blahom či predsedom Republiky Milanom Uhríkom. Začal sa objavovať v množstve „alternatívnych“ médií, napríklad vo videách portálu eReport, platforme pre persóny typu Blaha, Ján Čarnogurský, Jozef Banáš, Gustáv Murín, Tomáš Taraba, Anna Belousovová, Richard Raši, Juraj Blanár či Robert Kaliňák. Jeho statusy propagovali Hlavné správy i Hlavný denník.

S pribúdajúcim časom rástol aj počet statusov obhajujúcich Smer. Naopak, svoju kritiku zacielil na oponentov Ficovej strany, najmä na Progresívne Slovensko. „O Robertovi Ficovi si môžeme myslieť, čo chceme, ale hlavnú tému nadchádzajúcich volieb určil veľmi presne. Nejde o nič menšie ako o základný výber medzi vojnou a mierom. Smer-SD môžete kritizovať za čokoľvek, ale tvrdiť o ňom, že chce zmeniť zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska (ako to pravidelne robia liberálne médiá a súčasná vláda) alebo že podporuje Putina (ako primitívne fabuluje bývalý ideológ Smeru Boris Zala) je sprostá zákerná lož,“ napísal vo februári 2023. „Nikdy by som neveril, že to poviem, ale dnes je taká situácia, že Slovensko dokáže udržať v pásme sociálnej stability a mieru iba silné spojenectvo Hlasu a Smeru,“ pokračuje v tom istom statuse na sociálnej sieti.

V máji toho istého roka Aktuality.sk priniesli správu, že od apríla pracuje pre vtedajšieho podpredsedu parlamentu Juraja Blanára.

Podpora Smeru pokračovala intenzívne až do volieb. „Skúste si spomenúť na jednu jedinú vec, ktorou SMER-SSD za dvanásť rokov svojho vládnutia ohrozil demokraciu. Nenájdete ju!“ vyzýval Chmelár svojich fanúšikov tri týždne pred voľbami. Ak má čitateľ či čitateľka čas a trochu masochistické tendencie, odporúčam prečítať si archív Chmelárových statusov za posledného polroka, je to svojím spôsobom fascinujúce čítanie. Pre mňa je zatiaľ vrcholom prvý status po voľbách, v ktorom Chmelár v záchvate nadšenia prirovnáva Roberta Fica k Alexandrovi Veľkému: „Nech si všetci vychutnajú tento krásny deň, kedy pred 2355 rokmi, 1. októbra 331 pred Kr. zvíťazil Alexander Veľký v rozhodujúcej bitke starovekých dejín pri Gaugaméle a rozvrátil Perzskú ríšu napriek mnohonásobnej početnej prevahe Peržanov. To, k čomu povedie rozhodujúce víťazstvo Roberta Fica nad mnohonásobnou početnou prevahou médií, prieskumných agentúr, politických think-thankov a iných nevolených hráčov v bitke o Slovensko, budeme pozorne sledovať nasledujúce týždne.“

Čo za to?

Hoci je niekedy ťažké sa tomu ubrániť – a sám som sa neraz nezdržal – robiť si z Chmelárových postov na sociálnych sieťach a verejných vystúpení posmech nie je najšťastnejší spôsob, ako sa k nim postaviť. Je asi nemožné vypočítať, nakoľko Smeru vo voľbách pomohla podpora Chmelára a jeho 80-tisíc verných fanúšikov na Facebooku (ostatní boli dávno zablokovaní, takže pod jeho statusmi nájdete len slová nezmerného obdivu a chvály. Od vzniku verejného profilu bolo pod Chmelárovými príspevkami zmazaných takmer 20-tisíc komentárov). Odhadoval by som, že vôbec nemusela byť zanedbateľná. To, či a v akej forme sa mu za tieto služby Smer odmení, zostáva v rovine špekulácií. Možno však niečomu napovedá tiež skutočnosť, že jeho podpora nastávajúcej vlády pokračuje aj po voľbách, naposledy napríklad ostrou kritikou umeleckej obce protestujúcej voči správam, že ministerstvo kultúry by mal viesť Tomáš Taraba, bývalý poslanec ĽSNS a konšpirátor, ktorý sa najnovšie dostal do parlamentu na kandidátke SNS.

Názov tohto komentára odkazuje ku knihe Koniec Eddyho od Édouarda Louisa, známej aj v našich končinách, a to nielen pre zhodu mien. Louisova kniha popisuje vývoj, akým prešiel Eddy Bellegueule, chlapec z chudobného regiónu na severe Francúzska, kým sa stal Édouardom Louisom, sociológom a svetoznámym autorom. Aj náš Eddy Ch. prechádza vývojom, avšak trochu iným než Louisov hrdina. Z intelektuála, ktorý sa hlásil k princípom demokratickej ľavice, sa čoraz viac stáva posluhovač osôb a síl, ktoré majú sklon k autoritárstvu, klientelizmu a potláčaniu ľudských práv. A to už nemá s demokratickou ľavicou dávno nič spoločné. Je načase si to uvedomiť a kriticky s tým pracovať.

Jeden komentár

  • Nicolas Giroux

    16. novembra 2023 v 10:58

    Je to dosť smutné. Vnimal som Eduarda za silného spojenca. Ale tiež som vnimal posledné roky, že sa niečo zmenilo, ale nikdy som to moc nepreskumal. Ďakujem Tomašovi za tento článok a za svoju (masochistickú) prácu.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: