Playlist k starnutiu

Tomáš Hučko9. januára 20191057

„Koľko mám rokov? Nepýtajte sa ma na to a nikomu to nehovorte. Mám z tej otázky strach. A táto otázka je ešte oveľa hrozivejšia pre ženy, ako som ja, ľavicové feministky v šesťdesiatke a sedemdesiatke, ktoré celý život bojovali proti predsudkom,“ hovorí v knihe Out of Time austrálsko-britská feministická akademička Lynne Segal. Vo svojej rozsiahlej práci hľadá odpoveď, ako sa k tejto zdanlivo hrozivej otázke postaviť.

V úvode ku knihe Out of Time píše Elaine Showalter, ikona americkej feministickej literárnej kritiky, že spraviť tzv. coming-out je pre starého človeka v niečom ťažšie než pre homosexuálnu osobu. Nie je to verejné vyhlásenie niečoho, čo bolo dovtedy neviditeľné. Naopak, identifikovať sa ako starý je niečo, čo všetci vidia, a preto je to oveľa viac zahanbujúce a stigmatizujúce. Lynne Segal tvrdí, že tento problém nechce skúmať zo sociologického či ekonomického hľadiska, skôr jej ide o psychologické aspekty starnutia. V skutočnosti však používa všetky spomenuté prístupy a navyše mnohé ďalšie, čo sa ukazuje ako najväčší klad i zápor knihy. Hneď v prvej časti nazvanej Generational Warfare (Medzigeneračná vojna) sa sústredí najmä na ekonomické a sociálne konflikty medzi mladou a starou generáciou. Pozoruje, ako sa dnešná neoliberálna kritika obracia voči baby boomers (ľudia narodení v čase ekonomickej prosperity v USA) a obviňuje ich zo súčasnej ekonomickej krízy, ktorou trpí mladšia generácia. V tejto súvislosti si všíma aj sebakritiku mnohých ľavicových intelektuálov, ktorí na tento diskurz pristúpili. Ako však poukazuje Segal, namiesto až nenávistnej a slepej kritiky finančne zabezpečenej staršej generácie (navyše hovoríme o veľmi malej časti tejto skupiny) by bola oveľa produktívnejšia kritika niektorých krokov, ktoré tejto kríze predchádzali, ako napríklad deregulácia bánk.

Segal však poukazuje na oveľa širší neoliberálny obraz starnutia, ktorý človeku dáva iba dve možnosti – buď starnutie ignorovať (zostať stále duchom mladý, zdravý, pracovitý, sexuálne aktívny), nepriznávať sa k svojmu veku, alebo sa utiahnuť do samoty a prijať tento „ťažký údel“ a smerovanie k rozkladu a smrti. Tento prístup je zároveň hlboko triedne podmienený – iba tí, čo majú prístup k pohodliu, kozmetickým úpravám a elixírom večného života, môžu prejavovať sebavedomie, silu a nezávislosť, tí na opačnom konci naopak trpia v starobe ešte väčšími pocitmi hanby, poníženia a zneužívania za to, že znaky staroby nedokážu skrývať. A to sa týka najmä žien. Autorka sa však pokúša ukázať, že existuje aj iný spôsob vyrovnávania sa so starobou, ktorý na jednej strane akceptuje všetky ťažkosti spojené so starnutím (fyzické problémy, choroby, strata blízkych, samota, strach, úzkosť), ale prijíma aj pozitívne stránky tohto procesu. Spôsob, pri ktorom „rozpoznáme a oceníme pestré skúsenosti staroby, v ktorých sa mieša bolesť, krása, odolnosť i vzdorovitosť, a čas sa zdá byť fluidnejším“.

Nástrahy túžby

V tomto boji za nový prístup k starnutiu považuje za jednu z kľúčových vecí iný náhľad na sexualitu a erotickú túžbu. Autorka je nesmierne sčítaná a rôzne prístupy k sexuálnemu životu starých a starnúcich ľudí osvetľuje skrz desiatky autoriek a autorov a stoviek literárnych diel. Najprv sa venuje mužským autorom, ktorí starnutie vnímajú iba ako chátranie, stratu mužnosti a erekcie, pričom u nich pretrváva túžba po mladých ženách, čo dokazuje na dielach Philipa Rotha či Martina Amisa. Muži však v tomto prístupe nie sú jediní, veľmi trefne to ukazuje napríklad na textoch Simone de Beauvoirovej a najmä na diele spisovateľky Doris Lessingovej. Obe autorky majú odpor k svojmu starnúcemu telu a smútia za mladosťou, krásou a obdivom mužov, a v mnohom tak zrkadlia pohľad spomínaných mužských spisovateľov.

Nie je to však jediný možný prístup. Segal ako protipól uvádza prácu švédskej feministky Linn Sandbergovej (ukážku nájdete aj v tomto čísle Kapitálu), ktorá študovala sexualitu starých mužov, a zistila, že ich erotický život sa v niektorých smeroch samozrejme mení a dôraz už natoľko nekladú na penetráciu partnerky, v mnohých ohľadoch sa však obohacuje o nové a nečakané zážitky, a sexuálny život sa stáva v tomto období komplexnejší.

Poslednú možnosť, ako pristúpiť k sexualite, nachádza Segal u mnohých starších feministických autoriek, ako sú Germaine Greer či Gloria Steinem, ktoré s radosťou vítajú oslobodenie sa od sexuálnych túžob, pretože až v tej chvíli sa môžu skutočne venovať samy sebe. Segal je však k takémuto „falošnému optimizmu“ podozrievavá, pretože podľa nej môže človeka obrať o pocity hnevu a nepokoja, ako aj o možnosti kritickej reflexie. Je to (bohužiaľ) jedno z mála miest v knihe, kedy je autorka osobná. Priznáva, že sa identifikuje skôr so ženami, ktoré dvere túžby ešte nezavreli: „Na konci šesťdesiatky na tie dvere stále tlačím, aby zostali otvorené, stále vyžadujem pozornosť, náklonnosť a chválu a bojím sa, že ich jedného dňa stratím.“ Jedno z riešení, ako tieto dvere podržať otvorené, vidí v lesbickej láske – dokladá to nielen na príkladoch autoriek Joan Nestleovej, Adrienne Richovej či Grace Paleyovej, ale i tvrdením, že ženy sú štatisticky flexibilnejšie a schopné aj v staršom veku zmeniť sexuálnu orientáciu.

Strata, bolesť, vzdor

Ako som už spomínal, autorka si vyberá množstvo tém a prístupov k starnutiu, čo je v konečnom dôsledku aj na škodu. Ku každej téme má mnoho zaujímavých postrehov, všetky by si ale skôr zaslúžili samostatnú knihu. Nájdete tu veľmi pôsobivé pasáže o vyrovnávaní sa so stratou blízkych (okrem iného na príklade krásnej knihy Joan Didionovej The Hour of Magical Thinking), úvahy o mužských autoroch, ktorí na rozdiel od tých predchádzajúcich prijímajú starobu vo svojej komplexnosti (Julian Barnes, John Updike), či kapitolu o politickej angažovanosti ľudí, ktorí i v staršom veku protestujú a bojujú za svoje sociálne a politické ideály. Ale tak ako by si každá z týchto a ďalších častí zaslúžila samostatnú knihu, potrebovala by i samostatnú recenziu. Preto sa zastavím už iba pri dvoch motívoch, ktoré knihu uzatvárajú. Prvým je otázka legitimizácie samoty. Žiť sama je najmä pre starú ženu často stigmatizujúce a zahanbujúce. Rodina je stále základným spoločenským modelom a odklon od neho je možno posledné veľké tabu. Segal popisuje niekoľko alternatívnych modelov, ktoré hlavne LGBT komunita v posledných desaťročiach praktikovala a praktikuje. Všíma si však, že starí ľudia v týchto modeloch väčšinou chýbajú a problémy starších ľudí nie sú ani medzi prioritami queer komunity. Myslím si, že veľmi trefne poukazuje na problém samotnej queer imaginácie, ktorá „musí prekonať svoju vlastnú obsesiu mladosťou a strach zo starnutia – oveľa väčší ako strach zo smrti, ktorý sa dá aspoň romantizovať“. Druhým je závislosť od druhých ľudí. Ako v knihe opakovane zdôrazňuje, preferovanou neoliberálnou hodnotou je nezávislosť a úspech, preto sú starí ľudia, ktorí často závisia od pomoci iných, vykresľovaní v takom negatívnom svetle. Segal na konci knihy ponúka veľmi peknú apológiu vzájomnej závislosti, ktorá nemusí byť slabosťou, ale môže byť naopak prejavom sily a kreativity.

Autorka v celej knihe zdôrazňuje, že starnutie je veľmi komplexný proces, možno práve preto sa i ona snaží túto komplexnosť postihnúť vo všetkých jej aspektoch. Vychádza z toho trochu nevyrovnaný text, keďže niektoré témy spracováva obšírnejšie a iné sú len načrtnuté. Možno je však chyba čakať od knihy konkrétne odpovede, a práve niektoré otázky, ktoré iba otvorí a nevenuje sa im dopodrobna, motivujú čitateľa k ďalšiemu štúdiu. A to platí pre celú knihu. Ak vás zaujíma starnutie, či už z psychologického, umeleckého, ekonomického alebo politického hľadiska, bude pre vás táto kniha výborným premostením k ďalším skúmaniam. Aj pre mňa bola Out of Time, okrem iného, výborným playlistom autoriek, autorov a diel, ktoré sa tejto téme venujú, z ktorého budem ešte dlho čerpať. A to vôbec nie je málo.

Segal, Lynne: Out of Time, New York : Verso, 2014. 352 s. ISBN 978-17-81682-99-9.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: