Pamäť ekonomickej transformácie

Čo sa stratilo

Na Slovensku, podobne ako v Poľsku, Česku či Maďarsku, nedošlo po odstránení komunistického režimu k zavedeniu ekonomickej participácie. A to ani napriek tomu, že Verejnosť proti násiliu (VPN) vo svojom ekonomickom programe pred voľbami v júni 1990 požadovala zrovnoprávnenie všetkých foriem vlastníctva. V úvahách viacerých poľských opozičníkov, ale aj mnohých českých ľavicových disidentov, zohrávala ekonomická participácia významnú úlohu. Koniec-koncov, jednou z prvých autentických reakcií na začiatok revolúcie v Československu v novembri 1989 bolo zakladanie nezávislých iniciatív vo viacerých fabrikách a podnikoch, ktoré mali smerovať k väčšej demokratizácii rozhodovacích procesov. Kam sa vytratila idea ekonomickej samosprávy?

Pri podobných úvahách treba mať na pamäti, že myslenie nikdy nie je abstraktné, naopak, je vždy podmienené politickým a sociálnym kontextom, alebo, ako by povedali predstavitelia a predstaviteľky intelektuálnych dejín, kontextom iných dobových spôsobov myslenia. Myslenie o vlastníctve a úlohe štátu, komunity alebo jednotlivcov pri jeho definovaní nie je výnimkou.

Pamäť ako politický nástroj

Minulý režim bol presiaknutý ideológiou. Obdobie po roku 1989 však málokto mimo odbornej akademickej obce chápe ako obdobie, v ktorom ideológia zohrávala legitimizačnú úlohu. Vnímanie vlastníctva, ekonomiky, demokracie či všeobecnej transformácie spoločnosti po roku 1989 podlieha historickej dynamike, pomocou ktorej aktéri a aktérky súčasne vytvárajú obraz svojich činov. Otázka pamäti ekonomickej transformácie je preto politickou otázkou rovnako ako otázka samotnej ekonomickej transformácie.

Formovanie kolektívnej pamäti je však problematické z metodologického hľadiska, a preto sa ako užitočnejšie javí zamerať sa na pamäťové politiky jednotlivých aktérov a aktérok, ktorí a ktoré spoluvytvárali pamäťový diskurz ekonomickej transformácie. Tento diskurz sa stal na Slovensku natoľko dôležitým, že bez neho si prakticky nevieme predstaviť politické konfrontácie, minimálne do roku 2015, kedy u nás začali dominovať kultúrne témy, formujúce nové typy konfrontácií. Michael Bernhard a Jan Kubik rozoznávajú v rámci kategorizácie pamäťových subjektov aj tzv. pamäťových bojovníkov (mnemonic warriors), ktorí sa v našom prostredí spájajú predovšetkým s historicko-politickými inštitúciami pamäti, ako Ústav pamäti národa alebo český Ústav pro studium totalitních režimů. Ekonomická transformácia a boje o jej podobu neprebiehali vo vzduchoprázdne. Nadväzovali priamo na otázky vyrovnávania sa s komunistickou minulosťou a predstavovali akýsi myšlienkový priestor, do ktorého si svoje predstavy postupne začali projektovať politici, ale aj verejnosť. Pamäťoví bojovníci chápu vnímanie minulosti ako hru s nulovým súčtom. Inými slovami, buď si s nami, alebo si nepriateľ. Pamäť ekonomickej transformácie sa zrodila v momente, kedy sa začalo uvažovať o podobe samotnej transformácie a v priebehu jej realizácie dochádzalo k prelínaniu medzi samotnou realizáciou a jej percepciou.

Pavol Hardoš upozorňuje na dôležitý moment, ktorý by nemal byť opomínaný ani v prípade ekonomickej transformácie v Československu. Na rozdiel od Maďarska a Poľska, v Československu nedošlo k negociácii transformácie. Jej „uvedenie na trh“ sa udialo prostredníctvom ruptúry. Táto ruptúra, ako upozorňujú viacerí historici (James Krapfl, Jeffrey C. Isaac, Jiří Suk) mala za sebou silu v podobe demokratickej mobilizácie obyvateľstva. V prípade Slovenska to bolo práve VPN, ktoré túto demokratickú mobilizáciu reprezentovalo. Vo VPN, napriek jej počiatočným zámerom so zrovnoprávnením všetkých foriem vlastníctva, ako aj manifestom o potrebe ekonomickej transformácie (dbajúcej aj na sociálny aspekt reformy), ktorý spoločne podpísali ľudia neskôr z proti sebe stojacich táborov (Jozef Kučerák, Alica Kršáková a Ivan Mikloš na jednej strane a Augustín Marián Húska a Hvezdoň Kočtúch na druhej strane), nakoniec zvíťazila pozícia preferujúca federalizovaný postup radikálnej marketizácie.

Kto boli ľudia, ktorí sa angažovali v procesoch transformácie? Na jednej strane stáli takzvaní „šesťdesiatosmičkári“ (napríklad Augustín Marián Húska a Hvezdoň Kočtúch), ktorí pôsobili ako ekonomickí poradcovia ešte počas Dubčekových snáh o reformy. Tí sa po prvých rozkoloch vo VPN začali združovať okolo hnutia Nezávislých ekonómov Slovenska (NEZES). Na druhej strane to boli ľudia so zázemím na Ekonomickej univerzite alebo Prognostickom ústave SAV. Išlo najmä o Jozefa Kučeráka, Alicu Kršákovú a Ivana Mikloša.

Iné čítanie je možné

To, čo Ivan Krastev nazýva liberálnym konsenzom, môže ponúkať viaceré interpretácie, ale ak sa vrátim späť k historizácii transformačných myšlienok, liberálny konsenzus je to, čo tzv. tranzitologické prístupy v rámci ekonomickej expertízy chápu ako akýsi veľký naratív, konsenzus nevyhnutnej premeny na demokratické inštitúcie a kapitalistické usporiadanie ekonomických vzťahov. Tranzitologické predstavy sú však legitimizáciami konkrétnych rozhodnutí o konkrétnych predstavách, ako má vyzerať štát, akú úlohu zohráva v ekonomike a čo to je demokracia. Inými slovami, sú normatívne a do veľkej miery ahistorické. Ivan Mikloš je práve takýmto predstaviteľom tranzitologického myslenia na Slovensku. Čítal Jánosa Kornaia, Friedriecha Hayeka a obdivoval Leszeka Balcerowicza, architekta poľskej neoliberálnej transformácie. Prechod na kapitalizmus a jeho konkrétnu podobu chápe ako prirodzený vývoj, „veľké znovuzrodenie“ a jeho jediná ľútosť v súvislosti so zavádzaním kapitalizmu na Slovensku po roku 1989 spočíva v tom, že transformácia mala byť ešte rýchlejšia a radikálnejšia.

Čaro liberálneho konsenzu spočívalo v tom, že išlo o konsenzus napriek roztrúseným kritickým hlasom. Z historického hľadiska je neproduktívne poukazovať na existenciu kritikov a kritičiek na ľavom spektre, ktorí nesadli na lep neoliberálnemu vábeniu. Tento „boj staršej generácie“ vedie do slepej uličky a v konečnom dôsledku zabraňuje sústredenému pomenovaniu aktuálnych problémov a formulovaniu kritickej vízie. Je omnoho produktívnejšie zamerať sa na analýzu etablovania konsenzu v lokálnom prostredí, ktorého výsledkom je, slovami popredného teoretika neoliberalizmu Cornela Bana, prepletenie s domácimi intelektuálnymi tradíciami, historickým kontextom a politickým poriadkom. Iné čítanie nás môže voviesť do skúmania toho, akým spôsobom sa jednotlivé aktérky a aktéri, zasadené a zasadení do kontextu medzinárodnej i domácej reality, vyrovnávali s ekonomickou transformáciou, a čo je ešte dôležitejšie, aké politiky a intelektuálne diskurzy v dôsledku tejto novej situácie presadzovali.

Na ekonomickú transformáciu na Slovensku musíme nazerať cez prizmu dvoch vzájomne prepojených aspektov. Ide o ekonomickú stránku transformácie, resp. jej diskurzu, ale aj o stránku pamäti transformácie. Jednotlivé politické subjekty totiž nikdy nepracovali len s politickými alebo ekonomickými argumentmi, akokoľvek to mohli prezentovať pomocou vytvárania normatívnych trópov, či už o akejsi racionálnej voľbe privatizácie a deregulácie, alebo o rozpredaní Slovenska do zahraničia. Politiky pamäti ekonomickej transformácie boli minimálne rovnako silným nástrojom získavania/strácania politických bodov ako samotné politiky ekonomickej transformácie.

Program VPN „Šanca pre Slovensko“ z roku 1990 síce apeloval na potrebu ekonomickej transformácie a hovoril o negatívnom pôsobení štátu na stav slovenského hospodárstva. Hlásil sa však aj k silnej sociálnej ochrane slabších, mladých rodín či dôchodcov. Čo je ešte dôležitejšie, VPN sa hlásila k zrovnoprávneniu všetkých foriem vlastníctva (sic!). Išlo ale o pomerne vágne vyhlásenia, čo umožnilo rôzne interpretácie a vznik konfliktu medzi podpredsedom vlády pre ekonomickú reformu Jozefom Kučerákom a ministrom privatizácie Augustínom Mariánom Húskom. Vnútorný rozkol vo VPN a následný vznik platformy Za demokratické Slovensko (neskôr HZDS) sa do značnej miery týkal reformy. Berúc do úvahy istú intelektuálnu skratku, vytvorenie dvoch opozičných táborov, a ich politické ukotvenie, stanovili nielen mantinely politického boja, ale aj konštituovali dva odlišné typy pamäti ekonomickej transformácie.

Ivan Mikloš si ešte ako mladý minister privatizácie mohol vyskúšať implementovanie princípov, ktoré tak vtedy síce nikto nenazval, ale dnes by sme ich pokojne mohli označiť ako neoliberálne. Táto trajektória bola čoskoro prerušená vládami Vladimíra Mečiara, ktoré trvali od roku 1992 do roku 1998. Mečiarovi sa podarilo vyhrať voľby vďaka nízkej popularite tzv. kupónovej privatizácie, vysokej nezamestnanosti a zúročeniu toho, čo Pierre Rosanvallon nazýva demokratickou nedôverou. Z hľadiska pamäti stojí za zmienku, že Mikloš dodnes považuje kupónovú privatizáciu za najlepší a najdemokratickejší spôsob v danom kontexte. Mečiarovi sa podarilo rozohrať politicky úspešný príbeh o slovenských záujmoch, ktoré ohrozujú centralistické sily so svojou ekonomickou reformou. Treba povedať, že vychádzal do istej miery z reálneho základu, nakoľko „slovenská časť“ ekonomiky bola omnoho viac naviazaná na spoluprácu rozpadajúcej sa RVHP a viac orientovaná na ťažký priemysel. Pozíciu HZDS sa snažil legitimizovať aj „think tank“ NEZES, resp. HZDS si osvojilo niektoré ich argumenty. Analýzy NEZES-u označil napríklad Martin Filko za naivné či infantilné, pracovali aj s koncepciou národa ako ekonomickej jednotky. Takéto myslenie bolo typické pre 30. a 40. roky 20. storočia a do veľkej miery pretrvávalo aj v proreformných kruhoch v 60. rokoch. V kontexte postsocialistického vývoja však umožnili VPN a neskorším projektom označiť akékoľvek podobné snahy za nereálne a totalizujúce. HZDS a neskôr aj SMER mohli využívať mantru o zbedačovaní národa cudzím kapitálom. Podstatné pre vývoj po roku 1992 je však úplné vypustenie pôvodného konceptu zrovnoprávnenia všetkých foriem vlastníctva pomocou efektívnej formy politickej rivality.

Racionálne nestranné subjekty

Bývalí predstavitelia VPN sa po roku 1992 ocitli v akomsi mikrokozme toho, čo nemecký konceptuálny historik Reinhart Koselleck nazýva epistemologickou výhodou porazených. Spočívala v tom, že im bolo umožnené pokračovať v postdisidentskom naratíve (do veľkej miery opodstatnene) bojovníkov za demokraciu, a zároveň si neoddeliteľne osvojiť pozíciu ekonomickej racionality. Dôležité pre ďalší vývoj však bolo, ako sa túto pozíciu podarilo zhmotniť. Ivan Mikloš sa stal spoluzakladateľom think tanku MESA 10, ekonomickej expertíznej organizácie, ktorá formovala ekonomické povedomie politikov, novinárov a širšej intelektuálnej verejnosti. MESA 10 bola interpersonálne prepojená napríklad aj s Inštitútom pre verejné otázky (IVO). Pozícia mimovládnych organizácii bola v období Mečiarovho vládnutia problematická. Na jednej strane boli sústavne napádané ako objekty, ktoré bojujú proti slovenským ekonomickým záujmom. Na druhej strane ich nestranícka pozícia umožňovala „objektivizovať“ ich postoje, bez ohľadu na ich ideologickú ukotvenosť. Inými slovami, neoliberálne postoje mohli byť považované za technickú expertízu, ktorá nemá nič spoločné s politikou, a ktorá je, jednoducho povedané, racionálna.

Tak mohol napríklad novinár Eduard Žitňanský zhodnotiť program Dzurindovej SDK pred voľbami 1998 ako najlepší, nakoľko redukoval úlohu štátu. Program SDĽ vyhodnotil ako populistický. Neoliberálny pohľad sa v tomto prípade miešal s konkrétnou slovenskou realitou nespokojnosti obyvateľstva s politikou Vladimíra Mečiara. Do istej miery môžeme označiť radikálnosť príklonu k neoliberálnym predstavám aj ako účinný politický nástroj boja proti Mečiarovi. Z hľadiska politickej stratégie je za istých okolností tolerancia nuáns krokom k porážke. Ale boli to práve tieto momenty, ktoré úplne eliminovali gradualistické prístupy k reforme, aké sa presadili napríklad v Slovinsku, a nielen v Ukrajine či Bulharsku, ako s obľubou zvykne pripomínať Ivan Mikloš. Okrem toho, časť obyvateľov mohla vnímať Mečiarovu politiku ako celkovo nedemokratickú, aj v oblasti ekonomiky. Takáto percepcia neskôr umožňovala označiť politiky mimo trhovo-fundamentalistických predstáv za nedemokratické.

Nová vláda v roku 1998 so sociálnodemokratickou ministerkou financií Brigitou Schmögnerovou odštartovala boj proti Mečiarovým ekonomickým politikám tzv. Kozlíkovým balíčkom. Tu niekde sa na Slovensku začína používanie mediálne ľahko uchopiteľných figúr, ktorých účelom je pomocou personifikovanej kritiky minulosti legitimizovať prítomnosť. Nasledovali Ficove vyjadrenia o rozpredaní krajiny, ktoré boli variáciou Mečiarovej ochrany pred zahraničným kapitálom, neskôr prišla Radičovej „Ficova daň“, no a potom Ficovo okrídlené „môže za to Radičovej vláda“. Používanie týchto figúr možno považovať za symptóm binarity pamäti ekonomickej transformácie.

To, čo najviac trápilo niektoré mimovládne organizácie, bola nespokojnosť obyvateľstva s reformami. Z toho pramenila obava pred Mečiarovým návratom. Sociologické prieskumy pred voľbami 2002 ukazovali všeobecný pesimizmus týkajúci sa ekonomickej reformy. Niektorí autori a autorky, napríklad Oľga Gyárfášová a Marián Velšic (2002), však poukazovali na to, že išlo skôr o pesimistické nazeranie než žitú realitu. Podobne Štefan Hríb v rozhovore s Ivanom Miklošom tvrdil, že Slováci, na rozdiel od Čechov, sú jednoducho netrpezliví v znášaní dočasných ťažkostí. Opomeňme teraz normatívny prístup spomenutých vyhlásení, ktorý dokonale ilustruje presakovanie niektorých aspektov „liberálneho konsenzu“ do intelektuálnych vrstiev obyvateľstva. Výpovedná je skôr neoliberalizácia politického diskurzu. Za zmienku stojí príspevok budúceho ministra školstva za SDKÚ, Eugena Jurzycu. Ten sa snažil vysvetliť slabú popularitu ekonomických reforiem pomocou trhovej analógie, kde politici boli označení ako „producenti“ reforiem a voliči ako „zákazníci“. Sémantické prepájanie racionality s pravicovými ekonomickými reformami možno vidieť aj v prípade delenia ľudí na tých, čo „bojujú za slobodu“ a tých, čo „hľadajú istoty“, ktoré zaviedli spomínaní Oľga Gyárfášová a Marián Velšic. Tieto formácie pretrvávajú dodnes, hoci často už nie v elitnom politickom diskurze.

Hilary Appel a Mitchel A. Orrenstein upozorňujú, že Slovensko po roku 2002 patrilo medzi najhorlivejších propagátorov neoliberálnych predstáv. Dobrými príkladmi sú 19% rovná daň alebo tzv. druhý dôchodkový pilier, ktorý sa vymykal stredo- i východoeurópskym štandardom či zrušenie tripartity. V prípade slovenského diskurzu politické strany používali binárne označenia tak, aby v podstate nemuseli nič vysvetľovať. Išlo o pokračovanie dominantného ekonomického diskurzu, ktorý dlhodobo, prinajmenšom do príchodu kultúrnych tém v roku 2015, znemožňoval akékoľvek konceptuálne ukotvenie ekonomických programov mimo rámca dobrý, racionálny, demokratický verzus zlý, populistický, nedemokratický. Treba konštatovať, že obom táborom takáto situácia evidentne vyhovovala. Pokiaľ ide o porovnanie gradualistických alebo tzv. big bang prístupov, ktoré označujú radikálnejšie a rýchlejšie marketizácie postsocialistických ekonomík, Oleh Havrylyshyn tvrdí, že viaceré ukazovatele, napríklad Gini koeficient alebo úroveň chudoby, hovoria v neprospech gradualizmu. Z historického hľadiska však ide o pomerne monokauzálne aspekty, ktoré nezohľadňujú iné sociálno-ekonomické či politické kontexty. Úlohou tohto článku však nie je porovnávať a vysloviť súd nad jednotlivými prístupmi transformácie ekonomiky po roku 1989, ale skôr upriamiť pozornosť na domáce prostredie, v ktorom ekonomické diskurzy a pamäť transformácie spoluvytvárali charakter kľúčových ponovembrových trópov. Z tohto hľadiska poukazovanie na diktát zahraničia v podobe expertov presadzujúcich vôľu nadnárodných finančných inštitúcií, často stelesnených v konštelácii tzv. Washingtonského konsenzu, nie je produktívnym analytickým nástrojom. Konkrétne, Medzinárodný menový fond presadzoval gradualistický princíp privatizácie veľkých štátnych podnikov. Uznávaný teoretik demokracie Adam Przeworski varoval pred rýchlou marketizáciou práve kvôli strachu z urýchleného nástupu populistov. Slovenskí a stredoeurópski reformisti konali autonómne, v súlade s konkrétnym typom ekonomického myslenia, v kontexte konkrétnych intelektuálnych a politických tradícií a v miere politicky možného a žiaduceho. Keby tak nerobili, nemohli by vytvárať dostatočne atraktívne stratégie legitimizácie a prežitia.

Autor je historik