Ilustrované posolstvá Franka Tashlina
Bol raz jeden medveď. Jedného dňa sa zadíval na oblohu a videl, že odlietajú husi, a na nos mu dopadol suchý žltý list. Zaliezol teda do brlohu a zaspal dlhým zimným spánkom. Medzitým prišli ľudia, les vyrúbali a postavili na jeho mieste továreň. Keď sa medveď na jar zobudil, nevykročil do lesa, ale do veľkej továrenskej haly. Nikto mu tu nechcel veriť, že je skutočne medveďom, medvede predsa v továrňach nežijú. „Si hlupák, a nie medveď, mal by si sa oholiť a vrátiť sa naspäť do práce!“, hovorili mu. A medveď uveril, že nie je medveďom, ale hlupákom, ktorý nosí kožuch. Jedného dňa však továreň zavreli. Medveď sa vrátil do lesa a videl, že odlietajú husi a padajú suché žlté listy. Ale neschoval sa do brloha, keďže bol presvedčený, že nie je medveďom. Ostal vonku, kde husto padal sneh, bola mu zima a…
Tish Tash
Záver známej knihy Franka Tashlina Medveď, ktorý nebol pravdepodobne poznáte. Kultová kniha The Bear That Wasn’t po prvýkrát vyšla v roku 1946. Príbeh bol distribuovaný o rok neskôr aj na gramofónovej platni a v roku 1967 vznikol na jeho motív rovnomenný film Chicka Jonesa, s ktorým sa však autor predlohy nikdy nestotožnil.
Satirická kniha amerického ilustrátora a animátora je absurdnou groteskou, ktorá formou karikatúrnych ilustrácií a krátkych textov hovorí o situácii nepochopenia a násilného presviedčania, ktoré vedie k strate vlastnej identity. Determinácia prostredím, kde názor ostatných podmieňuje správanie a v konečnom dôsledku i predstavu o sebe samom, robí z Tashlinovej komixovej knihy rozprávku, ktorá nie je primárne určená pre detského čitateľa a smeruje k univerzálnejšiemu posolstvu.
Frank Tashlin (1913 – 1972), vystupujúci pod pseudonymami Frank Tash či Tish Tash, bol tvorcom množstva scenárov a animovaných filmov. V tridsiatych rokoch spolupracoval so spoločnosťami Looney Tunes a Merrie Melodies (ktoré produkovali animované filmy s postavičkami ako Daffy Duck, Porky Pig, Bugs Bunny), vytváral krátke animované spoty a reklamy pre Warner Bros. V roku 1930 pracoval ako karikaturista na komikse inšpirovanom Ezopovými bájkami. Prvky epického príbehu bájky, kde vystupujú zvieratá s ľudskými vlastnosťami a humornou formou karikujú či ironizujú chovanie ľudí, sa pre Tashlina stalo príznačným prvkom animátorskej i knižnej tvorby. V štyridsiatych rokoch pracoval ako vedúci výroby v Columbia Pictures a krátky čas aj pre Walt Disney Company. Vytvoril si rozpoznateľný štýl skratkovej ilustrácie s expresívne ladenými výrazmi postáv, s dominujúcimi vizuálnymi znakmi, na základe ktorých je možné demonštrovať emocionálne zmeny. Zmysel pre gag – prekvapujúci efektný nápad či zvrat – a vystavanie humornej, trápno-smiešnej situácie sa uplatnil v jeho scenároch, ktoré písal pre vystúpenia bratov Marxovcov a amerických stand-up komikov Boba Hopea alebo Richarda Red Skeletona. Od päťdesiatych rokov sa venoval aj hraným filmom, predovšetkým žánru romantickej komédie či muzikálovo ladeným filmom pre široké publikum. Jeho tvorba utvárala žánrové a scenáristické modely charakteristické pre hollywoodsku produkciu štyridsiatych a päťdesiatych rokov. Tashlin rozhodne nie je autorom experimentálnych alebo alternatívnych prístupov k filmovej scenáristke či animačným technikám. Aj jeho zásluhou získala americká animačná škola rysy dynamického sujetu naplneného gagmi a dejovými zvratmi s podporou rýchleho strihu. Je kľúčovým autorom vytvárajúcim americkú komerčnú filmovú a televíznu produkciu „entertainmentového“ typu.
Medveď medveďovi medveďom
Vo svojich knihách však uplatňuje okrem zmyslu pre karikatúrnu nadsázku aj vnášanie existenciálnejšie ladených motívov; spoločenského tlaku, manipulácie a v pozadí aj ekologických alebo environmentálnych tém. V knihe Medveď, ktorý nebol je prvotným zásahom do idylického životného rytmu zvieraťa násilné zmocnenie sa jeho územia; vyrúbanie lesa za účelom postavenia továrne. Metaforickou situáciou humoristickej kresby zachytávajúcej drancovanie krajiny je motív drevorubača píliaceho vetvu, na ktorej sám sedí. Ten možno chápať ako symptomatický pre tému znásilňovania krajiny, ktoré sa nám raz vypomstí. Dôležité v Tashlinových knihách sú práve mikroudalosti včlenené do ilustrovaných kompozícií. Odohrávajú sa v nich tragikomické situácie, ktoré nás motivujú k zastaveniu listovania a sústredenejšiemu pohľadu. Autor vytvára analógiu k animovanému filmu, ktorý pracuje s časom a strihovou skladbou. Tu sa následnosť situácií a výstavba gagu realizuje na ploche papiera. Medveď sa po zobudení ocitne za plotom továrne a jeho život naberá dramatický obrat. Dej príbehu razom nadobúda kumulatívny ráz opakujúcich sa situácií. V tomto momente sa posilňuje absurdita príbehu, ktorá nie je rozvíjaná v akcentovaní banálneho či marginálneho, ale v línii anti-racionálneho, alogického. Medveď nemôže byť medveďom, ak sa nachádza na mieste, kde medvede nežijú. Prechádza tak od kancelárie vedúceho k riaditeľovi a generálnemu riaditeľovi, od viceprezidenta k prezidentovi. Tu vystaval Tashlin ďalší vizuálny vtip. Kancelárie sú stále väčšie a honosnejšie (v každej nasledujúcej sa dokonca nezmyselne zvyšuje počet telefónov na stole či počet smetných košov), ale argument postáv je stále rovnaký. Táto absurdita je spečatená nasledujúcimi stránkami knihy, kde medveďa ľudia zavezú do zoologickej záhrady a cirkusu a ostatné medvede potvrdia, že nie je medveď, inak by bol s nimi v klietke alebo v šapitó. Zmnožovanie výpovedí tu v kontexte príbehu nadobúda podobu grotesky. Okrem úvodného dejového zvratu s medveďom, ktorý sa ocitol v továrni, siahol autor po metóde variovania základnej štruktúry deja, vždy s čiastočne novým prostredím.
Motív cyklického opakovania deja v rozprávkach analyzoval vo svojich textoch už ruský formalista V.J. Propp. Tu, na rozdiel od ľudových kumulatívnych rozprávok, nejde o jazykové sprítomnenie času a priestoru v rozprávaní, ale o zmnožovanie nepravdivej výpovede. Téza o mnohokrát opakovanej lži, ktorá sa stáva pravdou, sa napĺňa. Grotesknosť situácie sa mení na pocit zúfalstva. Autor prenáša na čitateľku a čitateľa pocit spolupatričnosti s protagonistom. Ten je napokon zapojený do pracovného procesu v továrni a ilustrácia znázorňuje, ako sa stáva súčasťou súkolia pracovného mechanizmu. Kompozícia pripomína často parafrázovaný záber z Chaplinovho filmu Moderná doba (1936), kde je v ozubených kolesách továrenského stroja zakódovaný symbol modernistického, univerzalistického presvedčenia založeného na holizme a mechanizácii spoločenského života. Po obrátení strany nastáva ostrý zlom porovnateľný s filmovým strihom. Vidíme plot továrne s výrazným nápisom „Zatvorené!“, skupinu robotníkov v pozadí a v popredí samotného medveďa smutne kráčajúceho z továrne. Tashlin tu voľbou scény reflektuje situáciu v priemyselných podnikoch počas hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch. A tak medveď vypustený „do sveta“ stráca orientáciu a pod tlakom dlhodobého presviedčania aj svoju identitu. Tú mu opätovne pripomenú iba atribúty prichádzajúcej jesene.
Záverom rozprávky je existenciálne ladené stanovisko prameniace z rozhodovania, či veriť sebe, svojmu presvedčeniu, alebo názorom ostatných. Je úvahou nad tým, či sme utváraní a utvárané myslením ostatných o nás, alebo svojou vlastnou skúsenosťou so svetom. Možno povedať, že absurdita situácie, v ktorej sa hlavný zvierací hrdina ocitol, vytvára úzkosť prameniacu z neistoty o sebe a svojom vlastnom moduse existencie. Až proces osamotenia dovádza postavu k zlomovej situácii, keď slobodné rozhodnutie neschovať sa pred zimou predstavuje obrat k uvedomeniu si nemožnosti nebyť medveďom.
Filozofujúce rozprávky
Filozofujúci rozmer príbehu sa objavuje vo všetkých Tashlinových knihách. V roku 1950 vyšla jeho ilustrovaná kniha The Possum That Didn’t a o rok neskôr The world that isn’t (obe v českom preklade Jiřího Dvořáka vo vydavateľstve Baobab: Vačice, která se nesmála a Svět, který není). V obidvoch knihách je zreteľný antagonizmus medzi človekom a prírodou, tematizuje sa ľudská pýcha a chamtivosť, ako aj presvedčenie o vlastnej pravde. Podstatou príbehu o vačici, ktorá sa nesmiala, je motív pohľadu, keď skupina ľudí považuje usmiatu vačicu, ktorá visí zo stromu dole hlavou, za smutnú, a robia všetko pre to, aby ju – proti jej vôli – rozveselili. Ich snaha pramení z vlastnej egoistickej túžby po úspechu, nie zo skutočnej úprimnej snahy zvieraťu pomôcť. Komiks Svet, ktorý nie je je alegorickým príbehom, víziou o technologicky sa zdokonaľujúcej spoločnosti, kde sa stráca cit pre spolupatričnosť a hodnotou sa stáva bohatstvo a vlastný prospech. Tieto ľudské vlastnosti napokon vedú k chaosu, ale návrat k prirodzenému spôsobu života prináša záverečnú nádej. (Tematickú analógiu možno nájsť v animovanom filme Zdeňka Milera Krtek ve snu, 1984.) Vzťah človeka k zvieratám a prírodnému prostrediu, charakterizovaný nepochopením a deštrukciou vyplývajúcou zo snahy meniť ich podľa vlastných predstáv, utvára situácie nonsensových zvratov, ktoré sú zakončené ponaučením. Tashlin však nie je prvoplánovo moralizujúci. Podoba jeho kníh má základ v pozorovaní javov, ktoré kresbou hyperbolizuje, ironizuje a čitateľ alebo čitateľka si cez reťazenie príbehu utvárajú názor na situáciu sami. Smutno-smiešny charakter zápletky a chovanie postáv dovoľuje reflektovať aj vlastné správanie. Ukazuje nám možnosť, že zmena perspektívy pohľadu na život môže byť prospešná nielen pre nás, ale aj pre okolie.
„A prečo ten medveď nebol medveďom?“ zaskočil ma otázkou po dopozeraní knihy môj triapolročný syn. „Bol, ale sám tomu nachvíľu prestal veriť,“ odpovedal som. „Je to medveď!“ – povedal syn rozhodne, ale už v polospánku. Ešteže všetky rozprávky končia dobre.
Frank Tashlin: Medvěd, který nebyl. Z anglického originálu The Bear That Wasn’t preložili Tereza Horváthová a Jiří Dvořák. Baobab, 2006, 2012.
Autor je historik umenia
