Princovia, bedári a manželky

Barbora Nemčeková11. decembra 2020524

Triedny aspekt rodovej ideológie v rozprávke Láska na vlásku

Nadväzujúc na text Ideológia raného detstva. Rod v slovenských filmových rozprávkach (Kapitál 3/2019)  tento raz upriamim pozornosť na slovenský koprodukčný film Princ a bedár. Okrem explicitných rodových stereotypov, ktoré sú v spracovaniach tradičných rozprávkových naratívov prezentované skrz dichotómiu heteronormatívnej binarity aktívny muž a pasívna žena, sa v zápletke Princa a bedára objavuje aj motív triednej príslušnosti postáv a snahy ju zmeniť.

Filmová rozprávka v réžii Márie Čengel-Solčanskej čerpá konvenčné motívy zámeny princa a sedliaka z klasického príbehu Marka Twaina Princ a bedár. Dvojníci princ Matej a kováč Tomáš (oboch herecky stvárnil Samuel Spišák) sa dohodnú na výmene svojich identít na jednu noc, počas ktorej by mohli obaja zakúsiť život toho druhého. Obidvaja sú frustrovaní a hľadajú útek z klietok, ktoré sú im od narodenia dané triednou príslušnosťou – Matej má byť následníkom trónu a oženiť sa s princeznou Beatrix (Celeste Buckingham). Na živote následníka trónu ho frustruje nedostatok slobody, možností rozhodovať sa a manželstvo dohodnuté kvôli mocenskej stratégii. Tomáš, narodený do rodiny kováča, je predurčený byť pokračovateľom remesla a uzavrieť manželstvo s Hanou (Judit Bárdos) z dediny. Výmena identít sa vplyvom vonkajších okolností predĺži, obaja najprv vzdorujú tomu, že ich okolie považuje za niekoho, kým nie sú, ale nakoniec sa s novými úlohami zmieria, a to aj vďaka tomu, že Matej sa zamiluje do Hany a Tomáš do princeznej Beatrix. Kráľ však náhle zomiera a Matej je nútený vrátiť sa a spolu s Tomášom situáciu vysvetliť Beatrix aj Hane, ktorým klamali. V epilógu je ukázaný bezstarostný život oboch manželských párov, Matej s Tomášom stále využívajú identickú fyziognómiu vo svoj prospech –, aby si dožičili úľavu od povinností prináležiacich ich postaveniam (kováč a kráľ).

(Tomáš): „Nechcem byť ako môj otec. Chcem byť lepší. Nič ma nenaučil.“

Tiché a prehliadané vyčkávanie

Recenzentské výhrady voči filmu Sedem zhavranelých bratov je možné poľahky a oprávnene aplikovať na ženské postavy vo filme Láska na vlásku. Kým Ščepkovi a Krekovičovi v Siedmich zhavranelých bratoch prekáža (nemaskulínna) pasivita mužov a to, že ich úlohy sú na úrovni komparzu, v Láske na vlásku nie sú ženy ani len na úrovni komparzu – sú iba peknou dekoráciou, nevestou-trofejou. V porovnaní s mužskými postavami v Siedmich zhavranelých bratoch majú k dispozícii oveľa menej priestoru a prehovorov, ktoré v konečnom dôsledku slúžia i tak iba na posilňovanie (rozprávkových) rodových stereotypov. V súlade s tým sa – pochopiteľne – neobjavuje žiadna pozitívna zmena v charakteroch mužských a ženských postáv – muži sú stereotypne aktívni, túžiaci po dobrodružstve a slobode a ženy sú stereotypne pasívne, tiché a trpezlivo vyčkávajúce.

Ženy v tejto rozprávke sú pasívne, ich charaktery ploché, bez motivácií a s minimom prehovorov. Jediná významná črta, ktorou sú charakterizované, je vonkajší vzhľad, ktorý ich súčasne zaraďuje do jasne diferencovaných spoločenských tried – Beatrix je budúca kráľovná a Hana obyčajná dedinčanka. Počet ženských postáv sa dá zrátať na prstoch jednej ruky, ani tie najfrekventovanejšie z nich však nedostávajú zďaleka toľko priestoru ako Tomáš a Matej. Zvyšné z nich sú takisto vykreslené plocho – macocha a nevlastná sestra reprezentujú zlo (ukradli šperky, intrigujú s kráľovským radcom), Beatrix len dekoratívne mlčí, obzerá sa a tvári sa nešťastne. Aktívnymi postavami sú iba muži, konkrétne iba Tomáš a Matej. Hane a Beatrix zostáva vinou scenára iba pasívne čakať, kým sa zapáčia a vydajú. Keď sa Tomáš s Matejom vymenia, prejavujú záujem o tie ženy, ktoré vo svojej pôvodnej identite odmietali a správali sa k nim nepriateľsky a s výsmechom (princ Matej napr. povedal Beatrix, že ju bolí hlava, pretože ju má dutú; Tomáš ignoruje Hanu, pretože je preňho príliš obyčajná). Hana Tomášovi (Matejovi) napriek tomu zašije cez noc košeľu a stále oňho javí záujem. Triedna príslušnosť, majetok a postavenie pri čakaní na manželstvo neovplyvnia rodovú determináciu (vtedajšej) ženy – vydať sa a mať potomkov.

(Macocha princeznej Beatrix): „Ty nie si typ na manželstvo, ty by si sa mala radšej utiahnuť do kláštora.“

Už v úvode prostredníctvom jazyka (rozprávača) dochádza k nastoleniu rodových stereotypov podľa vzoru tradičných rozprávok: „vysokánska veža a v nej prekrásna princezná“, následne je princ charakterizovaný ako „udatný a smelý a princeznú vyslobodil“. Prvá minúta diváka informuje o rozdelení pasívnych a aktívnych rolí, zároveň pri pomenovaní postavy princeznej je použité prídavné meno definujúce jej vzhľad, zatiaľ čo princ je definovaný svojimi povahovými črtami a aktom záchrany ženy. Počas filmu niekoľkokrát zaznievajú rodovo stereotypné konštatovania či frázy. Ako obranu pred sultánom (pri príchode sultánových poslov je kultúrna stereotypizácia posilňovaná výsmešne lámanou slovenčinou) radca navrhuje svadbu mladého princa s neapolskou princeznou Beatrix: „Myslím, že už má vek na vydaj.“ Tomáš sa zasa pýta svojho otca kováča: „Znamená to, že už keď som muž, môžem si robiť, čo chcem?“

Podmienky zaradenia do žánru rozprávky spĺňa Láska na vlásku tradičnou opozíciou dobra (Beatrix, Matej, Hana, Tomáš a jeho rodina) a zla (macochy, hvezdár, sultán), prítomnosťou magického prvku (identickosť dvoch osôb) a stretom spoločenských tried, v ktorom sa zároveň odráža a napĺňa túžba nižšej vrstvy po lepšom živote – Hana sa vydá za princa a Tomáš za princeznú.

Otcovia, synovia (a matky): oidipovský komplex

V príbehu je súčasne tak trochu netypicky problematizovaný vzťah otec-syn a tlak vyvíjaný na synov ich otcami kvôli naplneniu určitého vzoru maskulínnej normy, ktorú od nich vyžadujú (najmä Tomášov otec zdôrazňuje svoju túžbu, aby sa jeho syn „začal konečne správať ako muž“). Obe ústredné postavy – Matej aj Tomáš – sú svojimi otcami tlačené do manželstva, aj keď z rozdielnych dôvodov, ktoré sú determinované ich spoločenským postavením – v prípade Tomáša je to starostlivosť o mnohopočetnú rodinu, u Mateja je to bezpečnosť kráľovstva.

Psychológ Bruno Bettelheim, vychádzajúc z Freudovej psychoanalýzy, hovorí o úzkosti prameniacej z oidipovského komplexu, ktorú dieťa (v tomto prípade chlapec) pociťuje, keď má túžbu mať matku len pre seba, teda nahradiť otca, ale zároveň sa bojí jeho absencie v pozícii hlavy rodiny. Bettelheim tvrdí, že chlapec potrebuje uistenie, že jedného dňa vyrastie, ožení sa a bude ako jeho otec. Podať toto uistenie prostredníctvom rozprávkového naratívu (chlapec sa stane hrdinom, lebo premôže nadprirodzené bytosti, zdolá prekážky a nakoniec oslobodí princeznú) je efektívnejšie než explicitná verbalizácia. Metaforické nahradenie naratívu oidipovského komplexu na základe psychoanalýzy naratívom rozprávky, ktorá prináša úľavu a utvrdzuje chlapca okrem iného v tom, aké roly prislúchajúce jeho biologickému pohlaviu bude (musieť!) spĺňať, keď dovŕši určitý vek, sú síce obhájiteľné Freudovými teóriami, no ide o falocentrické teórie hraničiace s mizogýniou. Bettelheimov argument totiž primárne operuje s rodovo stereotypnými rolami – predpokladá, že chlapec sa bude chcieť/musieť oženiť (neberie teda do úvahy iný než heteronormatívny vzťah, prípadne nevôľu uzavrieť manželstvo); že bude otcom (neberúc do úvahy nemožnosť počať dieťa či rozhodnutie nemať dieťa) a živiteľom rodiny (zachovanie stereotypu matka – starostlivosť o dieťa, domácnosť; otec – hlava rodiny, živiteľ). Rovnako problematická je Bettelheimova koncepcia oidipovského komplexu u dievčat, ktorý je v rozprávkach, ako napr. Popoluška či Snehulienka a sedem trpaslíkov, symbolizovaný postavou zlej macochy, ktorá zabraňuje láskavému a starostlivému otcovi v tom, aby sa mohol venovať dcére, prípadne ju prísť zachrániť v nebezpečenstve. „Malé dievča sa chce vidieť ako mladá a krásna panna – ako princezná alebo niečo podobné –, ktorá je pre milujúceho muža nedostupná, pretože ju drží v zajatí sebecká a zlá ženská postava.“ (Bruno Bettelheim: Za tajemstvím pohádek. Proč a jak je číst v dnešní době. Portál, 2017.)

Pri Freudovi a Bettelheimovom výklade uvoľnenia sa z oidipovského komplexu ide, samozrejme, o procesy prebiehajúce v podvedomí. Tomáš v Láske na vlásku vedome odmieta byť ako jeho otec, no neodmieta rodový stereotyp samotný: má zamietavý postoj k rigoróznym nárokom svojho otca vykonávať ako on tradičné povolanie, oženiť sa so ženou z rovnakej sociálnej vrstvy a zostať na rovnakom mieste, kde žije celá jeho rodina. Túžba po manželstve uňho je prítomná – chce sa oženiť s princeznou (podľa Bettelheimovho výkladu oidipovského komplexu princezná symbolizuje matku).

Diskutabilné je morálne ponaučenie tohto príbehu, ktorého nekoherentné podanie je pravdepodobne vinou nevydarenej snahy v poslednej štvrtine filmu spojiť dve paralelné dejové línie, urýchlene vyriešiť nezrovnalosti a konflikty, poraziť zlo a nastoliť šťastný koniec. Macochu s dcérou, ktoré chceli princeznú Beatrix využiť pre majetok, takisto ako ich spolupracovníka – intrigujúceho hvezdára – „odbaví“ pre zjednodušenie pár vetami rozprávač. Tvorcovia akoby explicitne priznávali nedostatok priestoru (alebo priveľké logické nezrovnalosti?) na vyriešenie tejto dejovej linky, rozprávač iba sucho konštatuje: „Nik nevie, ako sa princ dozvedel o hvezdárovej zrade. Možno mu to prezradilo pierko z holuba, možno vietor v korunách stromov.“

Pri dôkladnejšom pohľade kľúč k želanému ponaučeniu leží azda v scéne, kde je Matej (predstierajúc, že je Tomáš) konfrontovaný s novinou o umieraní svojho otca, a teda nutnosťou návratu k svojmu pôvodnému životu. V tom prípade ale epilóg toto posolstvo do veľkej miery neguje alebo prinajmenšom relativizuje nemožnosť úniku z predurčeného života do života vysnívaného.

Autorka je filmová kritička, študuje filmovú vedu na VŠMU

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: