J.K. Rowling, nenávisť a vtelenie autorky

„(…) písanie je dekonštrukciou každého hlasu a počiatku. Písanie je to neutrálne, zmiešané a šikmé, v čom mizne náš subjekt, to čiernobiele, kde sa stráca akákoľvek identita počínajúc tou, čo náleží telu, ktoré píše.“

Roland Barthes: La mort de l’auteur, 1967

(preložené z českého prekladu Tomáša Jirsu)

Knižná séria Harry Potter patrí k najikonickejším dielam globálnej kultúry nultých rokov dvadsiateho prvého storočia a jej vplyv je taký nesmierny, že sa snáď ani nedá ohraničiť a lokalizovať – presakuje sféry jednotlivých médií a prostredníctvom fanúšikovskej tvorby žije bezpočty alternatívnych životov napríklad v podobách predabovaných filmov či fanfiction poviedok. Autorka stojaca za týmto kolosom, J.K. Rowling, pred pár mesiacmi začala využívať svoje sociálne médiá aj knižnú tvorbu na šírenie nenávistných postojov voči transrodovým ľuďom. Toto správanie vyvolalo u širokej časti fanúšikovskej komunity frustráciu a tiež potrebu novej konceptualizácie vzťahu autora*ky a diela. V tomto článku chcem pristúpiť k problému vysporiadania sa s dedičstvom tvorby Rowling, ktoré sa v kontexte jej súčasnej rétoriky stalo problematickým, prostredníctvom osobného vzťahu k Harrymu Potterovi. Verím totiž, že tento problém je aktivovaný cez citové väzby k dielu a jeho vplyvu, a v jadre je osobný a sentimentálny: ide o otázku toho, do akej miery je dôležité, kto rozpráva príbehy, ktoré milujeme a potrebujeme, a ako naložiť s dielom autorky, ktorej správanie je eticky neprijateľné.

Na úvod chcem uviesť, že sa schválne vyhýbam pojmu TERF, ktorým sa označujú cisrodové feministky, ktoré nepovažujú transrodové ženy za ženy a za osoby, ktoré majú nárok pohybovať sa v prostrediach vyhradených pre ženy (teda ním býva v poslednej dobe označovaná aj Rowling). Je to hlavne preto, že pojem je skratkou „trans-exclusionary radical feminist“, čo považujem za nešťastné, pretože radikalitou sa tu pomenúva exklúzia transrodových osôb z tohto feminizmu. Druhým dôvodom je to, že nechcem prispievať k splošťovaniu debaty na oháňanie sa touto trendovou a značne kmeňovo kódovanou lexikou („terfky“ a tí druhí), a nechcem venovať príliš veľa priestoru rozkolu medzi klanmi zastupujúcimi viac alebo menej inkluzívne poňatia ženských identít.

„The Nostalgia Machine“

V zime roku 2002 do môjho vtedajšieho mikrosveta dediny na severe Slovenska prenikli správy o novom kultúrnom fenoméne mládeže, ktorý vraj posadol každého, kto sa s ním stretol. Niekoľko detí v mojom okolí postupne začalo čítať knihy a na tabuli autobusovej zastávky sa skvel plagát filmu Harry Potter a kameň mudrcov. Nejaký čas som sa vzpierala všadeprítomnosti potterovských príbehov, ale keď nás krstná mama spolu so sestrou vzala na film do kina, okamžite sme podľahli a onedlho sa chopili kníh. Navzájom sme si nahlas čítali kapitoly,  skriňa v našej izbe sa v rámci hier stala nástupišťom 9¾ a zápisník so zámkou miestom pre písanie nesmelej fanfiction. Jazykovo zdatná sesternica  čítala všetky knihy v origináli a druhá sesternica si spolu s bratom vyrobila prútiky z hlohového dreva.

Ako pre mnohých ľudí narodených v podobnom období, aj pre mňa sa Harry Potter stal zdrojom životnej nostalgie, ktorej sa nič nevyrovná a ktorú už nič nemôže nahradiť, pretože životné obdobie, v ktorom sa takéto silné vzťahy ku kultúrnym objektom formujú, je už preč. Moje detstvo bolo potterovskou sériou nielen beznádejne pretkané, ale aj priamo definované: nič iné nepredstavovalo taký silný zdroj imaginácie a utópie alternatívneho detského sveta, v ktorom práve ten najvykorenenejší outsider skrýva potenciál poraziť absolútne zlo.

Okrem toho bol v mojom obdive voči potterovskej sérii zapojený ešte jeden rozmer: ako inak, rodový. J.K. Rowling bola zrejme mojím prvým ženským vzorom v písaní, a hoci som k jej osobe nikdy necítila to, čo k iným ženským i mužským literárnym vzorom, bola pre mňa dôležitým príkladom ekonomicky emancipovanej spisovateľky a niekoho, komu tvorba dáva – okrem iného – aj politický hlas. (Paradoxne, za tým, že sa Rowling na knihách podpisuje „J.K.“ stojí stratégia vydavateľstva, ktoré chcelo na obale kníh zatajiť jej rodovú príslušnosť, vychádzajúc z predpokladu, že krstné meno Joanne by mohlo odradiť cieľovú skupinu – malých chlapcov a tínedžerov – od nákupu kníh.)

O viac než dekádu neskôr som začala čítať blogy filozofky Julie Serano a sledovať tvorbu youtuberky ContraPoints a novinárky Sereny Daniari. Tieto tri transrodové ženy mi sprístupnili základný kritický diskurz o rode a jeho performatívnosti, a pomohli mi situovať mnohé frustrácie a nejasnosti plynúce z mojej vlastnej rodovej identity. Medzitým sa začala písať história pôsobenia J.K. Rowling v oblasti kritiky práv transrodových ľudí.

Ženská krv

V decembri roku 2019 sa Rowling na svojom twitterovom účte s miliónmi followerov*iek zastala aktivistky menom Maya Forstater, ktorá kvôli svojim transfóbnym postojom prišla o prácu. V júni tohto roku sa Rowling, opäť na Twitteri, vysmievala z inkluzívneho jazyka článku, ktorý odkazoval na „ľudí, ktorí menštruujú“, namiesto toho, aby odkázal na „ženy“. O pár dní na svojich webstránkach publikovala esej, v ktorej svoje transfóbne postoje maskuje naoko civilnou a umiernenou kritikou súčasného aktivizmu za práva transrodových ľudí. Tento aktivizmus sa podľa nej utrhol z reťaze a má na spoločnosť prehnané požiadavky v zmysle dostupnosti tranzície a zmeny rodu aj tam, kde podľa nej ide o identitárne či psychologické problémy iného typu (ide pritom o zastarané argumenty, ktoré boli dávno vyvrátené). Rowling sa tiež obáva prístupu transrodových žien do exkluzívne ženských prostredí, ako sú verejné toalety.

Veľmi krátko po publikovaní eseje vyšla J.K. Rowling nová kniha Troubled Blood so zápletkou o vrahovi, ktorý sa oblieka do ženských šiat. Toto využívanie spisovateľskej platformy a svojej autority pre cieľ nastaviť transrodové ženy do pozície zločinných mužov, ktorí dominanciu nad ženami získavajú cez ženský kostým, odhaľuje autorkine nepochopiteľné, zrejme až obsesívne zaujatie témou domnelého ohrozenia cisrodových žien transrodovými ženami. Kniha tiež predstavuje celkom nechutné gesto použitia literatúry na posilňovanie kolektívnych úzkostí cisrodovej populácie, ktoré stoja za vnímaním transrodových žien ako nebezpečných mužov s patologickými túžbami.

Na odmietnutie takéhoto antagonizmu som bola dopredu kriticky pripravená a argumentačnú gymnastiku J.K. Rowling som dokázala rýchlo odhaliť ako nedostatočnú a zavádzajúcu. Nepochybne však jestvuje obrovské množstvo fanúšikov*čiek, ktorí sú v tomto zmysle zraniteľnejší*ie a môžu si postoje Rowling osvojiť; a tiež nezanedbateľné množstvo transrodových a nebinárnych fanúšikov*čiek, ktorých sa rétorika ich obľúbenej spisovateľky hlboko dotkla. Podľa youtuberky a kultúrnej teoretičky Lindsay Ellis je ťažké zveličiť rozsah ujmy, ktorú správanie J.K. Rowling spôsobuje (video Death of the Author 2: Rowling Boogaloo, 2020).

Tí a tie, pre ktorých má séria Harry Potter veľký citový význam a zároveň cítia nevyhnutnosť transfóbne správanie odsúdiť, musia preskúmať väzby medzi dielom a aktivizmom autorky, a tiež prehodnotiť konzumovanie jej tvorby. V zmysle tohto prehodnotenia sa ponúka niekoľko možností chápania autorstva vo vzťahu k dielu a jeho vnímaným inherentným či zvonka vpisovaným významom.

Čo si počať s Harrym Potterom

Prvá možnosť je tá, že zavrhneme autorku ako osobu a dielo od nej oddelíme. Nadto ešte môžeme skonštruovať sekundárny naratív o tom, že Rowling napísala potterovskú sériu pred tým, než začala šíriť transfóbne myšlienky, teda šlo o inú, azda autentickejšiu verziu nej samotnej. Niektorí si takúto predstavu osvojili tak doslovne, že začali používať hashtag #RIPJKRowling. Predstava tak radikálne meniaceho sa človeka ruší možnosť fixnej osobnosti autorky a ponecháva len predstavu idealizovanej autorskej entity jestvujúcej mimo času a histórie: oddelenej od osoby, ktorá píše komentáre na Twitter.

Problém tejto predstavy je to, že predmetný twitterový účet ako platforma s miliónmi followerov a followeriek využívaná na propagáciu nenávistných myšlienok vznikla práve na základe úspechu Harryho Pottera. Previazanosť diela J.K. Rowling a aktivizmu teda existuje a nedá sa prerušiť dekonštrukciou autorky, pretože to, čo túto previazanosť vytvára, nie je reálnosť autorstva, ale reálnosť moci, ktorú Rowling využíva a ktorú získala vďaka svojmu literárnemu dielu. Áno, text môže byť „tkanivom citácií pochádzajúcich z tisícov kultúrnych zdrojov“, ako píše Barthes, ale v tomto prípade je text zapojený ako nástroj tvorby politického priestoru, v ktorom môže Rowling so svojím statusom autorstva, a teda aj autoritou, rozširovať účinok svojich nenávistných postojov. Idealizovanú autorku v takomto prípade nemôžeme oddeliť od reálneho človeka z mäsa a kostí.

Druhá možnosť predstavuje zavrhnutie autorky a aj samotného diela spôsobom, ktorý obsahuje jeho nadhodnotenie v zmysle implicitného politického zámeru – teda v zmysle predstavy, že dielo je nenápadným médiom politickej ideológie, ktorá je v súlade s autorkinými transfóbnymi postojmi. Podľa tejto premisy je potterovská knižná séria prepojená s jej svetonázorom v tom zmysle, že Rowling, ktorá preferuje konzervatívny a exkluzivistický feminizmus, aký je limitovaný normatívnou prevádzkou identít v kapitalistickej spoločnosti, aj samotného Harryho Pottera ako jeho autorka limituje, a toto dielo je tým pádom poplatné „centristickej“ ideológii, alebo slovami RJ Quinn, „liberálnej ontológii politiky“ (Jacobin, 2019).

Potrebujeme ale výraznú mieru interpretácie, aby sme dospeli k záveru, že knižná séria Harry Potter je viditeľne ideologická. Áno, Harry Potter nie je revolučný v tom, aký pohľad na svet ponúka. Ako píše nebinárny*a novinár*ka Aja Romano, príbehy Rowling obsahujú mnoho problematických prvkov ako napríklad rasové stereotypy či vysmievanie sa z obéznych ľudí (Vox, 2020). Lenže ak nás interpretácia literárneho textu dovedie k predstave nejakého konzistentného či dokonca zámerného šírenia politickej ideológie, ktorú považujeme za status quo či až spiatočnícku, k rovnakému čítaniu veľmi ľahko dospejeme aj pri iných podobne významných fantasy dielach. Boli to predsa Hry o tróny, ktoré podľa Slavoja Žižeka vo svojom kontroverznom finále zlyhali v revolučnej politickej imaginácii (Independent, 2019), už vôbec nehovoriac o reakčnej politike „v srdci Pána Prsteňov,“ o ktorej písal napríklad Damien Walter (The Guardian, 2014). Z toho sa dá usúdiť, že je užitočnejšie sa nad nedostatkom revolučného potenciálu zamýšľať v širších rámcoch média fantasy literatúr, než u jednej konkrétnej autorky.

Treťou možnosťou je nezavrhnúť ani autorku, ani jej dielo s tým, že práva transrodových ľudí označíme za marginálnu politickú otázku, v ktorej je postoj autorky síce nesprávny, ale zanedbateľný. Problémom tejto pozície je opäť reálnosť škodlivých dôsledkov, aké nenávistná rétorika môže mať na životy transrodových ľudí, ktorí beztak patria k najzraniteľnejším skupinám spoločnosti. Podľa OSN je pravdepodobnosť, že sa vo Veľkej Británii transrodový človek stane obeťou násilia, dvojnásobná v porovnaní s cisrodovými ľuďmi (The Guardian, 2020) a podľa štúdie s názvom Transphobic Hate Crime Report 2020 od organizácie Galop štyri z piatich transrodových osôb v Británii mali počas posledných dvanástich mesiacov priamu skúsenosť s transfóbnym násilím (Pinknews, 2020). Rowling zatiaľ pomocou svojej autority a nezmerateľného dosahu neľútostne amplifikuje ich rizikové postavenie v spoločnosti.

Nazdávam sa teda, že jediná konzistentná možnosť je tá, že opustíme autorku aj dielo, ktoré samo osebe neodsúdime ako zhubné, ale ako zhubný rozoznáme vplyv a moc, ktorú generuje.

Zámer a hlas: keď je politický

Spomínam si celkom presne na svoju prvú konfrontáciu s transrodovou ženou. Bolo to počas výletu v Dánsku, na nákupoch s mamou v secondhande. Mohla som mať asi osem rokov. Transrodová žena za pokladňou, ktorá nám poskladala kúsky oblečenia, s dlhými vlasmi, extravagantným mejkapom, výrazným účesom a umelými nechtami, musela vykonať väčšiu performatívnu prácu, než ja kedy budem musieť vykonať na to, aby som bola okolím vnímaná v súlade s rodom, ktorý je pre mňa prirodzený. Napriek tomu, že sa predavačka obklopila markermi ženského rodu, prečítali sme ju ako muža prezlečeného za ženu.

Roland Barthes píše, že hlasom príbehu nie je hlas autora*ky, ale čítanie a čítajúci subjekt. Ak sféru písaného jazyka rozšírime o čítanie vizuálnych kódov, na základe ktorých oddeľujeme rodové performancie, narazíme na zvýraznenú dôležitosť zámeru a nároku na sebadefiníciu. Autor a autorka môže za istých okolností definovať svoje dielo, podobne ako akýkoľvek človek môže definovať svoje telo, napriek tomu, alebo práve preto, že je ako telo náležiace konkrétnemu rodu zo strany okolia konštruované zvonka: analýzou vizuálnych kódov, hlasu a gest, ktoré považujeme za feminínne alebo maskulínne, ale tiež prostredníctvom jazyka, teda sebaurčením.

Nazdávam sa, že barthesovský prístup k autorstvu je nedostatočný v tom prípade, ak je zámer čítania zo strany autorky politický, tak ako je to v prípade detektívky Troubled Blood, kde Rowling na ploche viac než deväťsto strán využíva detektívny príbeh pre elaborovanie svojho politického postoja. Pre transrodového človeka je čítanie rodovej performancie politické vždy, pretože jeho*jej sebaurčenie znamená nárok na autentický život a miesto v spoločnosti.

Čo si teda o Rowling vôbec myslieť – a je ešte možné pristúpiť k jej dielu politicky neutrálne? Constance Grady, ktorá napísala recenziu najnovšej knihy Rowling Troubled Blood a priamo túto knihu nazýva transfóbnou, priznáva, že odpoveď na túto otázku nepozná: „Už neviem, čo si s J.K. Rowling počať. Neviem, čo by si hocikto mal počať s ňou a jej knihami.“ (Vox, 2020.)

Prečo je problém vysporiadania sa s vplyvom diela Rowling v kontexte jej aktivizmu taký unikavý? Ako povedala vo videu Death of the Author 2: Rowling Boogaloo Lindsay Ellis, aplikovať Barthesovu Smrť autora na Rowling v tomto kontexte nefunguje, pretože ide o snahu „nájsť akademické riešenie pre citový a etický problém.“ Smrť autora je málo na to, aby nám ako analytický nástroj vysvetlila, čo sa tu odohráva.

Chlapec, dievčatá a bytosti, ktoré prežijú

Rowling napísala knižnú ságu, ktorá svojím spôsobom definovala generáciu, a Rowling taktiež cez svoj vplyv veľmi reálne ohrozuje práva a životy transrodových ľudí. Obe tvrdenia sú pravdivé a nejestvuje spôsob, ako rozriešiť túto rovnicu prostredníctvom dekonštrukcie jej autorstva. Rowling ako autorku poraziť nielen nemôžeme, ale ani nemusíme, pretože problém s jej aktivizmom je situovaný v nejasnom medzipriestore medzi autorkou, vplyvom diela a čitateľskou komunitou, a nie v autorke samotnej. Keďže jadro tohto konfliktu nespočíva v autorstve, ani opozícia voči ťaženiu Rowling proti transrodovým ľuďom priamo nesúvisí s jej autorstvom a nevyžaduje nutne zavrhnutie Rowling ako autorky. Áno, vo vzťahu Rowling – Harry Potter – aktivizmus proti transrodovým ľuďom sa čosi odohráva, ale nie je to niečo, v čom môžeme oddeliť časti hodné zatratenia a časti „autonómneho umenia“.

Namiesto toho skúsme oceniť zložitosť tejto situácie a uchopiť ju ako výzvu k správaniu, ktoré môže byť prekvapivo oddelené od Rowling, a tým aj od jej úsilia o kontrolu dynamiky a pravidiel diskusie, v ktorej sa snaží obrátiť pozornosť na seba a imaginárny politický proces, v ktorom je ona tá ohrozená a viktimizovaná. Navrhujem, aby radikálna opozícia voči Rowling predstavovala to, že ani na okamih nebudeme pochybovať o autentickosti potrieb transrodových ľudí, nebudeme uvažovať nad ich motívmi a spytovať skalopevnosť ich identít. Bez medicínskych, vizuálnych či iných „dôkazov“ akceptujeme ich preferované mená a zámená, a od ostatných budeme vyžadovať ten istý štandard.

Pokiaľ ide o to, ako naložíme so samotnou Rowling a tvorbou, z ktorej stále profituje – hoci nemusí byť správne posudzovať a zavrhnúť jej dielo ako celok, môže byť dobrý nápad snažiť sa svojimi kvapkami v mori nenavyšovať jej ekonomický a sociálny kapitál. Aj keď nevieme, či sa počas pandemických zimných mesiacov neuchýlime k potterovskej knihe či filmu, alebo či si fanúšikovské tričko ešte niekedy oblečieme medzi ľudí, alebo len na spanie, alebo z neho urobíme handru, vieme dopredu, ako skončí pomyselná krížová výprava Rowling proti transrodovým ľuďom.

Dobre to vystihujú slová Sereny Daniari, ktoré publikovala na Twitteri v roku 2018 v reakcii na článok o tom, že Trumpov kabinet zvažoval zúžiť zákonnú definíciu rodu a pohlavia. Týmto výrokom chcem zakončiť svoj článok nielen preto, že prenecháva hlas osobe, ktorej sa škodlivé správanie Rowling priamo dotýka, ale aj preto, že zapája jazykové prvky, ktoré sú blízke fantasy rozprávačstvu a nárokujú si sféru osudu, univerzálnych predurčení a mágie pre seba – pre transrodových ľudí v zmysle magických bytostí, ktoré tu boli vždy a pretrvajú:

„Transrodoví ľudia sú prírodné živly, učili sme sa bojovať o uznanie a základnú ľudskú dôstojnosť od počiatku vekov. Ísť proti našej komunite je vopred prehratý boj.“

Autorka je poetka a prozaička

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

2 komentárov

  • filozof

    18. decembra 2020 v 20:21

    Pro fanatika je příznačné, že nesouhlas se svou ideologií chápe jako útok na sebe.

    Tento článek je v podstatě ideologický pamflet, kde se nedočteme nic o postojích autorky, pouze jsou tyto její postoje nálepkovány jako transfobní a nemorální. Můžeme jistě polemizovat nad tím, nakolik jsou různé výroky autorky vhodné nebo jestli si má ve svých knihách dobírat menšiny. Ovšem Rowlingová není kritizována za pouhou netoleranci k menšinám, ale za odpor vůči cílům transgenderové ideologie.

    Skvěle to vidět na příkladu orwelovského termínu „lidé, kteří menstruují“. Zde se dozvíme, že tento termín je inkluzivní a proto správný, zatímco odpor vůči němu brání politickým a společenským cílům translidí a proto je transfobní. Paní spisovatelka v odpovědi na svůj Tweet, kterou jste zde vynechali, odpověděla: ,,Můj život byl vytvářen ženským bytím. Věřím že není nenávistné to říci.“ Rowlingová se cítí být ženou a pokusy tento termín vymazat oprávněně vnímá jako dehumanizaci.

    Potom je zde otázka, jakým právem je autorčino přesvědčení prohlášeno za nepřijatelné. Protože ona se mýlí a vy máte pravdu? Většina musí ustoupit menšině? Inkluzivní přístup může být často pro jiného exkluzivní. Ve svobodné společnosti je normální, že lidé hlásají přesvědčení, která se navzájem vylučují. Pokud ideologie zakuzuje lidem a jazyku, aby existovali mimo její rámec, pak je v jádru totalitní.

    Takový způsob myšlení se může na krátký čas vynutit pomocí násilí, ale natrvalo zvítězit nemůže. V této ani jiné době.

    Odpovedať

    • ondrej

      1. februára 2021 v 10:00

      jasne zhrnutie Panom filozofom. zbabeli totalitni narcisi sa snazia potlacit vsetko co ich krehka narusena psychika povazuje za utok lebo nie su schopni ani celit inemu nazoru bez toho aby ho chceli vymazat, zakazat, zrusit. miesto toho aby zapracovali na svojej tolerantnosti, budu radsej obvinovat netolerantne druhych z udajnej netolerancie. v svojej podstate je to velmi hlupe ale aj velmi smutne…

      Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *