Prvá seriálová produkcia talianskeho režiséra Lucu Guadagnina sa odohráva vo veľmi špecifickom prostredí, alebo skôr jeho zľahka priepustnom výreze – fiktívnej americkej vojenskej základni v meste Chioggia pri Benátkach. Výsledkom Guadagninovej afinity k talianskym reáliám a fikčnému svetu amerických protagonistov je fúzia týchto dvoch kontrastných, no komplementárnych kultúrnych kontextov (rovnako ako v jeho celovečerných filmoch A bigger splash či Call me by your name).

Guadagnino talianske prostredie neexotizuje, robia to niektorí z jeho protagonistov; táto exotizácia je však funkčná – súvisí s ich vykorenením, hľadaním samých seba a snahou objavovať domov vnútri ne/domova.

Sujet seriálu začína v čase, keď na základňu prichádza násťročný Fraser so svojou rodinou – mamou, ktorá je novou veliteľkou základne, a jej manželkou, ktorá je taktiež vojačka. Fraser vo výrazných dizajnérskych outfitoch, s blond odfarbenými vlasmi, plíživo a s miernym odporom skúmajúci nové prostredie, vyžaruje nekonformnosť. Martin Šrajer vo svojej recenzii pre A2larm sérii vyčíta povrchnosť a utápanie sa v bezčasí. Na mieste je otázka, či práve vyzdvihovanie atmosféry a emócií evokovaných reáliami sprevádzanými klavírnou hudbou nie je Guadagninov kľúč k sprostredkovaniu pocitu ľudí zmätených nielen prichádzajúcou dospelosťou, ale aj radikálnou zmenou prostredia, čomu napovedajú aj jednotné názvy epizód (Right here, right now #1-8). Navyše – nezdá sa vždy staršej mladá generácia stratená, povrchná a bezohľadná? Rovnako ako sa „generácii otcov“, preživším nacizmu, v Hanekeho Lemminge (1979) zdajú synovia bezohľadní, egocentrickí a stratení, sú v seriáli We are who we are dospelí voči deťom podozrievaví, snažia sa ich udržať pod dohľadom a kontrolou. Svety detí a dospelých sú však radikálnym spôsobom predelené; pre skupinu mladých Američanov a Američaniek, voziacich sa autobusom na pláž alebo squatujúcich v luxusnej vile ruskej diplomacie, je vojenská základňa ihriskom, metaforou. Skôr než odpor voči militarizmu majú odpor voči rodičom a nutnosti neustálych presunov pri ich prevelení. Fraser sa snaží integrovať do skupiny aj do samotného priestoru – kamera ho zachytáva v polocelkoch, či v celkoch jeho bezradné približovanie sa a ustupovanie.

Okrem línie vzdoru voči autoritám a ľahkovážneho správania je zásadnou aj línia kamarátskych a milostných vzťahov, ktoré sú predovšetkým v prípade Frasera a jeho najlepšej priateľky Caitlin/Harper veľmi komplexné. Fraser pomáha Caitlin/Harper objaviť svoju identitu, sám sa zamiluje do o niekoľko rokov staršieho asistenta svojej matky. Empatické tápanie vo vlastnej identite, vzťahoch a citlivé vykreslenie nuáns priateľstva sú kontrapunktom k toxickej maskulinite a násilným prejavom asociovaným s militaristickým prostredím.

Zmysel a hĺbku je možné nájsť aj v radostne rušivých pohyboch kamery či, naopak, jej plynulosti; zastaveniach obrazu alebo scénach naplno sa poddávajúcich hudbe reprezentujúcej prítomné prežívanie postavy. Seriály ako We are who we are sú nádejou na diela pre dospievajúcich, v ktorých nefigurujú iba bieli cisrodoví heteronormatívni ľudia, ale aj komplexný vývoj osobnosti a identity queer postáv, za zvukov Time will tell od Blood Orange.

We are who we are, réžia: Luca Guadagnino. 8-dielny seriál HBO, Taliansko a USA, 2020.

Barbora Nemčeková

Číslo Rozprávka vzniklo s podporou Nadácie mesta Bratislavy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia