Pozornosť je pre digitálny kapitalizmus jednou z najcennejších komodít – a zároveň jednou z mála, nad ktorými aj ako jednotlivci môžeme mať stále kontrolu, tvrdí vo svojej knihe How to Do Nothing Jenny Odell. Sama ju charakterizuje ako „sprievodcu ničnerobením ako spôsobom politického vzdoru voči ekonomike pozornosti“ (s. 11). Cieľom záhaľky od vynucovanej pozornosti sociálnych sietí podľa autorky nemá byť občerstvenie psychiky pre ešte vyšší výkon, ale prehodnotenie toho, čo znamená samotná produktivita.
Približne dvadsať rokov pred vznikom Facebooku Gilles Deleuze napísal: „Sme zahltení nezmyselnou vravou, šialeným množstvom slov a obrazov. Hlúposť ani na chvíľu nezatvára oči ani ústa. Problémom teda nie je podnietiť ľudí vyjadriť sa, ale poskytnúť im aspoň drobné útočiská samoty a ticha, v ktorých by mohli prísť na niečo, čo stojí za reč.“ Nič ako predpoklad niečoho: aj takto by bolo možné zhutniť zmysel ničnerobenia ako „vymanenia sa z jedného rámca (ekonomiky pozornosti) nielen za účelom získania času na premýšľanie, ale zároveň robenia čohosi iného v odlišnom rámci“ (s. 202). Pokiaľ chceme žiť inak, najprv potrebujeme nekonať, oslobodiť sa od frenetického reagovania na pretlak podnetov.
Zaháľať proti záľahe
Keďže aj pozornosti máme len obmedzené množstvo (hoci, našťastie, patrí k „obnoviteľným zdrojom“) a je možné ju rýchlo spotrebovať, ak ju vyplytváme, stávame sa [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
