Načúvať zvukom vesmíru

Peter F. 'Rius Jílek11. mája 2021494

Knižný debut Barbory Hrínovej svojím názvom Jednorožce recykluje symbol, ktorý v európskom kultúrnom prostredí už od čias stredoveku zastupuje kurtoázne ideály čistej a nevinnej lásky. Hoci v mnohých dobových vyobrazeniach išlo najmä o teologickú alegóriu na zvestovanie nepoškvrneného počatia, keď sa Márii zjavil archanjel Gabriel, aby jej oznámil, že bude matkou božieho syna, ľudová mágia zasa cez podvodný predaj narvalích zubov alebo sloních klov na liečebné účely zvýrazňovala vzácnosť týchto bájnych zvierat. I preto sa ešte na začiatku dvadsiateho prvého storočia v bežnom povedomí zachováva tento atribút. Autorka však s týmto populárnym totemom pracuje subverzívne a v rovnomennej poviedke ponúka výjav zo života dovolenkujúcej partie štyridsiatnikov s pivnými bruchami v bazéne: „Nafukovačky s dúhovými hrivami zaberajú tri štvrtiny vodnej plochy.“

V tej istej poviedke spadne na jej hlavnú hrdinku plyšový jednorožec a keď sa zahľadí na poličku s hračkami, pomyslí si, že všetky sú „mutanti“, podivné pokémonské bytosti, vytvárajúce akési postmoderné obludárium v štýle anime. Podľa pôvodných legiend sa mýtické stvorenie dokázalo priblížiť len k pannám, čo Tereza Zelerová nie je – aspoň v pravom zmysle slova –, ale má problémy so sexuálnou vzrušivosťou, na partnera pôsobí frigidne, a tak uvedenú scénu možno chápať prenesene ako karikatúru pôvodného naratívu, jeho prevrátenie naruby v podobe laxnej ignorancie nadpozemského signálu.

Zdá sa, že protagonistke samota vyhovuje. „Vieš, niekedy prejde aj celý deň, týždeň, mesiac a mne nenapadne, že mi niekto chýba“ – prizná sa na terapii. Ukazuje sa, že tieto sedenia jej majú pomôcť skôr s dlhodobou kognitívnou disonanciou, veď zaradiť sa do každodennej reality znamená prijať väčšinové očakávania, i za cenu, že by mala investovať do vzťahu so starším obéznym Rakúšanom Jürgenom Dumkem. Ten od rozvodu túži po vanilkovej romantike, klasickom emocionálnom a telesnom naplnení, čomu sa Tereza nie je schopná otvoriť, a preto sa s ňou rozchádza. „Nemala v tú noc od neho odísť, vyčíta si. Nenechať sa odradiť hlasným chrápaním.“

Či už je táto postava naozaj asexuálna, prípadne potrebuje iný typ medziľudského dotyku, ako potenciálne načrtáva záver poviedky – možno od osoby rovnakého pohlavia –, jej čudné správanie napokon stráca príznakovosť, vychádza najavo, že samu seba veľmi nepozná: „Tereze sa po tele rozlieza príjemné teplo a prvýkrát v živote sa cíti úplne prepojená.“

Podstatu problémov tohto druhu zrejme vystihuje titul poviedky Chémia, ktorý prízvukuje, že bez ohľadu na spoločenské štandardy sa môže intimita zrelého dospelého človeka komplexne uskutočniť a prehĺbiť iba prostredníctvom vzájomnej príťažlivosti. „Keď sa Bonymu pred očami mihotali dúhové zástavy, pestrofarebné účesy a silné gestá LGBTI komunity, prepadol ho pocit nespravodlivosti. Za neho kto bude manifestovať? Za škaredého muža s bipolárnou poruchou?“ Hrínová akoby opätovne podrývala motív jednorožca, v tomto prípade zdanlivo prítomného pomocou všeobecne rozšírenej konotácie s maskotom hnutia rodovo-sexuálnej diverzity. Scivilnením kategórie queer sa totiž presúva ráz neobvyklosti inam – každý je v princípe eventuálnou kuriozitou, spomenutý hrdina, žiaľ, pre svoj výzor: „Zmaž si profil. Vyzeráš ako monštrum.“ No aj jeho nová známosť, na verejnosti krásna a bezchybná violončelistka Zoja, vnútorne trpí pre svoju zvláštnosť – má deformáciu prsníka –, čím dochádza ku komunikačnému nedorozumeniu, lebo Bonifác hľadá slabinu v sebe, považuje sa za kľúčový dôvod, prečo medzi nimi absentuje fyzický kontakt: „Možno by ešte prežila, keby zhasli svetlo, vyzliekla by si len nohavice a rýchlo by do nej vnikol. Ale predstava dlhej pomalej predohry ju desila.“

Ďalším obdobným príkladom je Anna z poviedky Naša, ktorá sa učí za luteránsku farárku, oblieka si však maskáčové nohavice a na facebooku používa prezývku Motor Osemvalec: „Lujza ju na moment videla celú a úplnú o niekoľko rokov medzi kolegami kamionistami. Robia si z nej hlúpe žarty, že je žena len omylom, ale v zásade ju rešpektujú. Jazdí naprieč Európou a flirtuje s predavačkami na pumpách.“ Autorka tentokrát pracuje s komikou prevlekov, zdôrazňuje domnelú výstrednosť jej garderóby a maskulínneho vystupovania, aby napokon upriamila pozornosť na univerzálne prežívanie ľúbostného sklamania a zároveň na rigoróznosť sociálnej normativity: „nikam nepatrím“.

Dôsledkom prejavov rodu a sexuality, vybočujúcich z konformnej zóny majority, je dysfória, teda úzkostný až depresívny stav, v ktorom sa krehké formovanie vlastnej identity dostáva do kontrastu s oficiálnym hodnotovým nastavením. Hrínová, naopak, túto problematiku nedramatizuje, síce čiastočne a nepriamo naznačuje jej ideologické kontúry, aby vzápätí vyzdvihla, že za akýmikoľvek vonkajšími odlišnosťami sa skrýva konkrétne indivíduum. Zbierka sa preto dá charakterizovať ako generačná výpoveď o osamelosti, delikátnej nadčasovej skúsenosti, vyplývajúcej zo samotného existovania. Dôkazom toho je motivická pestrosť poviedok a pohlavná orientácia v nich zohráva vedľajšiu rolu, je iba penou dní. Príbeh o mladom gejskom páre v utajení, exkurz do dedinskej interpretácie staromládenectva striedajú heteroúlety dievčiny na študijnom pobyte v Gruzínsku alebo rozprávanie diabetičky o pute k psovi.

Ako výrazná ukážka inklúzie inosti môže napokon poslúžiť vstupná poviedka Saturnov návrat. Od ostatných sa diferencuje kompozične na rozprávačskej rovine. Namiesto klasickej tretej osoby singuláru anonymného pozorovateľa sú všetky odohrávajúce sa udalosti sprostredkované spolubývajúcou Romany – protagonistky, ktorá sa nachádza v duševne vypätom rozpoložení. Astrologický odkaz na planetárny tranzit nadľahčene vysvetľuje, ako je okolo tridsiatky dôležité začať sa konečne správať zodpovedne a dospelo. Napriek tomu, že si ústredná postava plánuje svoje denné činnosti a vnáša tak do svojho konania poriadok, postupne sa jej predsa len všetko rozpadá. Hoci je právničkou, stále býva v podnájme, nemá auto, zato si však kúpila kobylu Kláru a platí nemalé finančné prostriedky za ustajnenie, čo veľmi nesvedčí o pragmatickom počínaní: „Veď to by bola jedna splátka hypotéky.“ Keď príde o prácu a priateľku – lesbizmus je zobrazený neutrálne na pozadí –, nastáva príhodný moment zamyslieť sa.

I v tejto poviedke sa vlastne vyskytuje jednorožec. Kôň bez výrastku na hlave sa aspoň vzhľadom približuje k svojmu archetypálnemu príbuznému, je únikom od konvenčných strastí, rituálnou revitalizáciou navždy stratenej dokonalej čistoty, nevinnosti a nepoškvrnenosti, prinavrátením detstva: „Cíti sa nachvíľu slobodne ako to ryšavé dievčatko z rozprávky.“

Autorkine prózy sú brilantným umeleckým rozborom doby, v ktorej sa vskutku „fádni ľudia“ nezámerne konfrontujú s veľkým svetom, lebo ten na nich mieri ukazovákom, na ich biologickú odchýlku, a pritom chcú iba zapadnúť, nebyť špeciálni, ale akceptovaní, pochopení a milovaní. Hrínová energicky stiera hranicu vylúčenia, empaticky vyzýva k prehodnoteniu nezmyselných predsudkov voči rôznym podobám prirodzenosti a nabáda „načúvať zvukom vesmíru“.

Barbora Hrínová: Jednorožce. Aspekt, 2020.

Autor je literárny kritik a filológ, pôsobí na Inštitúte západoslovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: