2018 12 BývanieTematický KapitálMôže Boh pomôcť ľuďom bez domova?

Michal Puchovský12. decembra 2018269

Budova brnianskej Armády spásy sa nachádza len kúsok na východ od hlavnej železničnej stanice, v uliciach povestných zvýšenou koncentráciou ľudí bez domova či z iných sociálne marginalizovaných skupín. A práve do zvonka nenápadne pôsobiacich priestorov Centra sociálních služeb Josefa Korbela som sa vybral vyspovedať ľudí, ktorých sa téma viery ako nástroja na úspešnú reintegráciu do spoločnosti bezprostredne dotýka – riaditeľa, sociálneho pracovníka a dvoch ľudí bez domova, aby som mohol ponúknuť čo najkomplexnejší pohľad na prácu Armády spásy v Brne.

 

Roh Mlýnskej ulice lemujú zababušené postavy rôzneho veku a rodu. Modré stĺpy a železná konštrukcia podopierajú budovu s logom Armády spásy. Chcem vstúpiť dovnútra, ale nejde to. Vôbec mi nenapadlo, že by vchod centra sociálnych služieb mohol byť zamknutý, aby do budovy mimo otváracích hodín voľne neprúdili ľudia neschopní dodržiavať pravidlá využívania služieb Armády spásy. Centrum sociálních služeb Josefa Korbela poskytuje podporu samostatným osobám v hmotnej núdzi starším ako osemnásť rokov. Toto obmedzenie vylučuje napríklad vážne fyzicky či psychicky chorých občanov, ktorí potrebujú asistenciu, pretože azylový dom nie je bezbariérový a sociálni pracovníci zo zákona nemôžu poskytovať zdravotné služby. Podobné objavy pre mňa nesamozrejmých skutočností ma sprevádzali počas celej reportáže.

 

Korene činnosti kresťanskej organizácie Armády spásy nájdeme v druhej polovici devätnásteho storočia vo Veľkej Británii. Jej zakladateľ, metodistický kňaz William Booth, sa intenzívne venoval charite v chudobných štvrtiach Londýna. Postupne okolo seba združil podobne zameraných veriacich, inšpiroval sa armádnou štruktúrou (kapláni Armády spásy nosia uniformy podľa vzoru vojenských) a založil projekt celosvetovej charity s cirkvou. V Československu začala Armáda spásy pôsobiť už v roku 1919, ale jej činnosť bola zakázaná režimom v rokoch 1950 až 1989. Dnes pôsobí v Česku ako oficiálna, štátom registrovaná cirkev v štrnástich mestách a na Slovensku v piatich. Brnianske Centrum sociálních služeb Josefa Korbela poskytuje ľuďom bez domova služby denného centra, terénneho programu, nocľahárne a azylového domu, v ktorom ľudia za poplatok môžu bývať v izbách internátneho štýlu.

 

„Prácu v Armáde spásy vnímam ako svoje poslanie“

 

Riaditeľ ma čakal už nachystaný s propagačnými letákmi a dobrou náladou. Ing. Ivan Borek pôsobí ako prototyp úspešného manažéra po päťdesiatke, ktorého ale po čase prestala jeho predchádzajúca práca napĺňať: „Bol som na svätom prijímaní svojej netere a v záverečnom čítaní zaznela správa, že pobočka Armády spásy v Brne vypisuje konkurz na riaditeľa. Zoznámil som sa s ich prácou na internete a povedal som si, že to by pri pôsobení v ziskovej sfére mohlo byť niečo, čo ma ako človeka naplní či doplní smer a dodá mi ďalší zmysel existencie.“ Dnes ho uspokojuje, že ako riaditeľ Armády spásy môže zúročiť svoje skúsenosti so šéfovaním: „Na prvom mieste nie je ekonomika, aj keď peniaze v podobe dotácií či príspevkov potrebujeme.“ Zároveň pán Borek oceňuje inú kvalitu pracovných vzťahov: „Ak sa vrátim do podnikateľskej sféry, tak tam sú vzťahy tiež dôležité, ale ide sa na výkon a na výsledok. Čísla sú na poprednom mieste. V našom centre sociálnych služieb je atmosféra nasiaknutá a pretkaná vierou, Bohom. Sme voči sebe ohľaduplnejší. Snažím sa omnoho ústretovejšie komunikovať s pracovníkmi.“

 

V riaditeľovej účelne zariadenej kancelárii okrem pracovných vecí dominovali rôzne diplomy či ocenenia práce Armády spásy. Prítomnosť Boha indikoval železný kríž na stene. Pán Borek je katolíkom a sila Armády spásy je podľa neho práve v možnosti pomáhať ľuďom aj cez vieru: „Vidno to na výsledkoch pravidelného stretávania sa týchto klientov so zborom Armády spásy na pondelkových minibohoslužbách. Skutočne sú príbehy ľudí, ktorí boli alkoholici a vďaka individuálnemu stretávaniu sa s kaplánmi a so zborom došlo u nich k zmene. Som presvedčený, že na mnoho klientov Armády spásy – či už väčšiu, alebo menšiu časť – to má pozitívny vplyv.“

 

„Vždy ma zaujímali príbehy ľudí“

 

Pohľad zamestnancov, ktorí pracujú priamo s ľuďmi bez domova, mi sprostredkoval Honza, sociálny pracovník zodpovedný za ubytovacie služby. Mladý muž v červenej veste Armády spásy pôsobil ako človek, ktorý sa v práci s ľuďmi bez domova našiel. Jeho popularitu bolo vidieť aj v interakciách medzi ním a obyvateľmi azylového domu počas prehliadky, ktorú pre mňa zorganizoval. Ľudia ho úctivo zdravili v kuchynke či na vrátnici a on s nimi žoviálne komunikoval o tom, v ktorej krčme dnes vysedávali, aj keď by nemali. Rozhovor s Honzom sa uskutočnil v jeho skromnej kancelárii, korešpondujúcej so slovami, ktoré mi povedal na záver: „Pre mňa je dôležitejší človek než vec. Nemusím mať desaťtisíc tričiek, keď stačia tri.“ Honzov bežný deň sa podľa jeho slov skladá hlavne z komunikácie s klientmi azylového domu, s ktorými pracuje ako konzultant: „Nič im nediktujem, skôr im poviem svoj názor, navrhnem možnosti, aké majú práva, o čo si môžu požiadať… Je to o tom, že oni sa rozhodnú a za tým si ideme. To je to gro sociálnej práce. Riešim ale aj množstvo sporov medzi klientmi, problémy s ubytovaním, porušenia pravidiel, vypratávanie ľudí nerešpektujúcich podmienky bývania v Armáde spásy, chod domu a aj učenie zdravých návykov. A taktiež množstvo papierovania. V Česku je to papier a papier.“

 

Na rozdiel od pána riaditeľa Honza prezentuje mierne skeptický názor na úlohu viery v prípadoch úspešnej integrácie ľudí bez domova späť do spoločnosti: „Viera zmysel životu dať môže. Zažil som jedného pána, ktorý vážne veľa pil, potom kvôli zdraviu prestal a dal sa na vieru. Každý večer číta Bibliu. Myslím si, že to je jeden z mála, ktorý svoju oporu našiel v náboženstve. Ten zvyšok rieši akútne veci – jedlo, nocľah, teplo a k tej viere sa nedostávajú. Žijú v prítomnosti viac než iní ľudia.“ Rovnako Honza poukazuje na odlišnosť českej Armády spásy v porovnaní s inými krajinami, v ktorých aktívne pôsobí: „V Holandsku sú napríklad všetci zamestnanci kresťania. V Česku to pre niektoré pracovné pozície neplatí. Sociálni pracovníci nemusia byť kresťania. Česi sú takí, že ,viera, ježiši, fuj‘, je to také škaredé slovo. Ale zároveň v niečo veria. Tak to mám aj ja. Mám svoju vieru, ktorá tvorí základ môjho sveta.“

 

Som človek a človekom ostanem až do smrti (?)

 

V priestoroch azylového domu, v ktorom sa pohybujú desiatky jeho obyvateľov či návštevníkov denného centra, sa nakoniec našli pomerne poľahky dvaja anonymní dobrovoľníci, ktorí pristúpili na rozhovor so mnou. Každý z nich reprezentoval iný druh životného príbehu, ktorý človeka môže doviesť do situácie bez strechy nad hlavou.

 

Prvý človek bez domova, s ktorým som sa rozprával, patrí do kategórie ľudí, o ktorých by to podľa výzoru nik nepovedal. Do Honzovej kancelárie vstúpil postarší pán s láskavými očami, oblečený v slušivej farebnej košeli. Ochotne sa rozhovoril o svojom osude. Peter pochádza pôvodne zo Slovenska a do Česka sa presťahoval v sedemdesiatych rokoch kvôli práci a manželke. Stratil strechu nad hlavou kvôli dlhom svojich synov, umrela mu žena a ako dôchodca prestal zvládať platiť štandardné nájomné v prenajatom byte. Napriek všetkým ranám osudu na život nerezignoval a viera v Boha mu ako dlhoročnému katolíkovi pomáha zvládať ťažkú situáciu: „Teraz chodím do Cirkvi bratskej, seniori tam mávajú pravidelné stretnutia. Viera pre mňa znamená možnosť si uľaviť na duši ako človeku, môžem sa porozprávať s normálnymi slušnými ľuďmi.“ Stále je v kontakte s množstvom bývalých kolegov, chodí na futbal a plánuje získať vlastný podnájom od mesta za pomoci Armády spásy. Nevedel si vynachváliť podporu jej zamestnancov a po skončení rozhovoru sa so mnou srdečne rozlúčil.

 

Druhý klient bez domova bol z Brna, opäť starobný dôchodca. Pán v koženom kabáte pôsobil spočiatku veľmi ostražitým dojmom, postupne však, keď sme sa trochu oťukali, jeho rozprávanie nabralo obrátky. Dozvedel som sa, že predstavuje jednu z obetí transformácie ponovembrovej spoločnosti. Po rokoch s absurdne nízkym nájomným bol vytlačený zo zreštituovaného domu kvôli neschopnosti platiť rastúce nájomné. Ceny rástli, platy v robotníckych zamestnaniach nie. Z jeho výpovede bolo cítiť horkosť z toho, že aj keď roky pracoval, nakoniec dopadol finančne podobne ako osoby roky poberajúce sociálne dávky: „Máme tu človeka, čo je na sociálke a tá mu platí ubytovanie. Ja si to musím zaplatiť zo svojho dôchodku. Mne ostane po zaplatení ubytovania o 500 korún viac, ako majú oni.“ Podobne ako spomínal Honza, náboženstvo vôbec nerieši, žije omnoho viac v prítomnosti: „Do budúcna nič neplánujem. Len aby som sa ráno prebudil v teple, pustil si televízor a mohol ísť na pivo. No čo chcete plánovať, keď nemáte peniaze? Že čo by bolo keby?“

 

Čo bolo dnes, nemusí byť zajtra

 

Žiadna univerzálna odpoveď na otázku, či viera pomáha alebo nie, neexistuje. Jedni vravia áno, druhí nie a tretím to je jedno, lebo hľadajú strechu nad hlavou a nie metafyziku. Obzvlášť v antiklerikálnom Česku kresťanská charita naráža pri pokusoch o evanjelizáciu na zažité predstavy o cirkvách. Na Slovensku naopak úspešne pôsobia aj menšie charizmatické cirkvi a letničné hnutia medzi viere otvorenejšími a poverčivejšími Rómami na východnom Slovensku či v Plaveckom Štvrtku.

 

Mňa osobne návšteva Centra sociálních služeb Josefa Korbela priviedla k úvahe o zásluhovosti. Lásku, rozkoš, akceptáciu v našej plnosti či vhodný životný priestor si zaslúžime z našej ľudskej podstaty a nemali by byť závislé od miery finančného úspechu v kapitalistickej modernej spoločnosti. Mesto Brno od roku 2016 úspešne rozbehlo projekt Housing First, ktorý stojí práve na tejto premise a ponúka bývanie v päťdesiatich mestských bytoch za prijateľnú sumu pre rodiny s deťmi v bytovej núdzi. Drvivá väčšina z nich si dokázala bývanie udržať (96 % oproti predpokladaným 80 %) a nový domov je pre nich kľúčovým životným faktorom. A aj keď asi ťažko vyrieši problém vzniku bezdomovectva, tak spolu s podobnými projektmi predstavuje šancu nanovo naštartovať životy ľudí, ktorí sú stratou domova ohrození. Pretože čo bolo dnes, nemusí byť zajtra. A platí to aj v zlom, aj v dobrom zmysle.

 

 

Autor je doktorandom religionistiky na FF MU v Brne

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *