2018 12 BývanieTematický KapitálPrávo na mesto a nový municipalizmus

Peter Vittek12. decembra 2018163

Džentrifikácia, segregácia či bezdomovectvo nie sú v našich mestách novými fenoménmi. Nespôsobujú ich tajomné vesmírne sily. Sú výsledkom konkrétnych politických rozhodnutí. Stelesňujú autoritárstvo a bezcitnosť súčasnej moci. Ak sa s nimi chceme vysporiadať, nemôžeme neustále opakovať v praxi dávno otestované a zdiskreditované politiky. Odpoveďou na autoritárstvo musí byť prehlbovanie demokracie a spravodlivejšia distribúcia moci.

 

„Rómovia v Detve boli naučení pracovať. Väčšina bola zamestnaná v Podpolianskych strojárňach. Po Nežnej revolúcii boli v prvej vlne prepúšťania práve Rómovia. Všetci boli zrazu nezamestnaní,“ hovorí Maryša Oláhová. Noví nezamestnaní sa v úplne novej a nečakanej životnej situácii ihneď začali zadlžovať. A k dlhom pribúdali penále. Mnohí ich čoskoro nedokázali splácať. „Predtým viedli úplne kľudný život, bez komplikácií. Neboli tu žiadne problémy a neriešil sa žiadny ‚rómsky problém‘. Až táto situácia vytvorila iný pohľad na Rómov.“ Radostné 90. roky, všade panuje nádej zo slobody a jej neobmedzených možností. Istý ctihodný občan si zaumienil, že sa stane primátorom a nový problém presťahuje na okraj mesta. „A to sa mu aj podarilo. Začal ľudí postupne vysťahovávať… Všetkých nasťahoval dokopy a vzniklo geto.“ Zakladateľský mýtus aktuálnej východoeurópskej verzie najlepšieho z možných svetov sa podobným príbehom vyhýba, i keď jeho podobu intenzívne spoluutvárali. Pritom sú nesmierne poučné. Prinajmenšom nám pripomínajú, ako rýchlo a radikálne sa môžu zmeniť prevládajúce spoločenské vzťahy aj napriek rozšírenému presvedčeniu, že sú tu s nami naveky a nejestvuje k nim alternatíva. Sú pripomienkou, že aj tie dnešné sa jedného dňa bezpochyby stanú minulosťou.

 

Tvoriť a žiť, nie konzumovať

 

Pred päťdesiatimi rokmi sa globálna industriálna civilizácia otriasala v základoch. Ulicami svetových miest sa preháňali davy. Všade vládol nepokoj. Protivojnové a environmentálne hnutie, hnutie za ľudské práva, okupácie univerzít, štrajky. V hlavnom meste Mexika zastrelili viac ako sto študentov. Mŕtvych hlásili aj z Pakistanu, Brazílie či Spojených štátov. V Poľsku pozatýkali tisíce ľudí. V Paríži sa na stenách objavili situacionistické heslá: „Osloboďte vášne“ či „Nikdy nepracujte“. Ľudia už mali dosť autoritárstva, vykorisťovania, vojen a ničenia životného prostredia, ktoré so sebou kapitalizmus prináša. Žiadali mier, viac demokracie, rešpekt k ľudským právam či životu. A v tejto odbojnej atmosfére Henri Lefebvre formuluje pre ľudstvo, ktoré sa v priebehu 20. storočia stáva čoraz viac mestským druhom, nové komplexné právo, právo na mesto.

 

Mestá sú podľa Lefebvra predovšetkým produktmi. Rozsiahle mestské rozvojové projekty alebo procesy urbanizácie či suburbanizácie dokážu absorbovať obrovské objemy kapitálu. Utváranie mestského priestoru je vďaka tejto dynamike väčšinou v rukách finančného a realitného kapitálu a spoločenské, kultúrne a politické funkcie mesta sú podriadené ich záujmom. Mesto produkt je výsledkom neustálej kreatívnej deštrukcie efektívne sa akumulujúceho kapitálu. Obyvateľstvo na formovaní jeho podoby participuje len v obmedzenej miere. Medzi časťami mesta vznikajú veľké nerovnosti, mizne verejný priestor a verejné služby. Mnohí ľudia sú vylúčení z jeho užívania. Právo na mesto stavia proti mestu ako produktu mesto ako œuvre, dielo všetkých jeho obyvateliek a obyvateľov, ktoré vzniká v nikdy nekončiacej demokratickej diskusii. Zahŕňa právo na užívanie mestských priestorov a právo na osvojenie si mesta, ktorého súčasťou je aj právo na bývanie. Mesto dielo je inkluzívne a spravodlivé a zabezpečuje dôstojný život pre všetkých. Sociálne vylúčenie a segregácia v ňom nemajú miesto. Aby sme sa k takémuto mestu dopracovali, musíme žiadať radikálnu mestskú demokraciu a neustále experimentovanie so správou mestských inštitúcií.

 

Distribúciou moci proti autoritárstvu

 

Súčasťou zápasu o podobu mesta je zápas o podobu bývania. Podľa OSN sa počet ľudí bez domova celosvetovo pohybuje niekde medzi 100 miliónmi a jednou miliardou. Odhady sa líšia v závislosti od použitej metodológie a definície toho, kto je považovaný za človeka bez domova. Mestské obyvateľstvo čelí násilnému vysťahovávaniu, krádežiam a záberom pôdy či vysídľovaniu. Výstavba a mestský rozvoj majú dnes na svedomí podobné dopady ako prírodné katastrofy. Developerské projekty pripravili o strechu nad hlavou milióny ľudí. Len v Riu de Janeiro pred poslednými olympijskými hrami vyhnala 60 000 ľudí z domovov snaha o premenu jednej z faviel na lukratívnu rezidentskú štvrť. Ľudské obydlia sú na jednej strane vnímané ako nástroj na vytváranie zisku, na druhej ako intímny životný priestor. Potreba mať domov je v konflikte s potrebami biznisu s nehnuteľnosťami.

 

Lefebvre prišiel s argumentom, že spoločenskú transformáciu môže priniesť aj iný subjekt než tradičný priemyselný proletariát. Týmto novým politickým subjektom bolo mestské obyvateľstvo. Emancipačné hnutie začalo košatieť a spolu s ním aj predstavy o oslobodení. Ekonomický redukcionizmus tradičnej marxistickej ľavice nedával uspokojivé odpovede na otázku, ako sa zbaviť všetkých foriem útlaku: nielen ekonomického, ale aj rasového, etnického či rodového. A okrem toho si ľudia v 60. rokoch 20. storočia začali uvedomovať, že nás kapitalizmus privedie ku globálnej environmentálnej katastrofe.

 

Murray Bookchin si kládol otázku, aký typ spoločenskej organizácie umožní plnohodnotnú emancipáciu pre všetkých a ozdraví náš vzťah s prírodou. Zároveň považoval za nevyhnutné, aby dokázala čeliť moci štátu. Snahy o ovládnutie štátu končia v slepej uličke autoritárstva, no štátna moc nezmizne tým, že ju budeme ignorovať alebo udržiavať podporou menšieho zla vo voľbách. Ak sa nemá hromadiť v rukách centralizovanej autority, musí sa rozptýliť na miestnej úrovni. Bookchin začal rozvíjať koncept libertariánskeho municipalizmu. Municipalizmus vracia moc do rúk občianok a občanov a obnovuje skutočnú samosprávu. Politické rozhodnutia vznikajú zdola, na miestnych zhromaždeniach. Spoluprácu medzi susedstvami zabezpečujú delegátky a delegáti, ktorých moc je na rozdiel od volených zástupcov v zastupiteľskej demokracii obmedzená záväznými rozhodnutiami miestnych zhromaždení. Vytváranie protiváhy voči moci štátu pokračuje spájaním miest do konfederácií prekračujúcich hranice regiónov a národných štátov. Mesto sa v predstavách mnohých ľudí stáva najdôležitejšou arénou politického zápasu o premenu spoločenských vzťahov.

 

Nebojácni ľudia, nebojácne mestá

 

Radikálne demokratická forma organizácie už desiatky rokov utvára podobu sociálnych hnutí. V poslednej vlne odporu, ktorá sa proti globálnemu kapitalizmu zdvihla po vypuknutí krízy v roku 2008, zohrávala dôležitú úlohu. Súčasťou protestov sa stali okupácie centrálnych priestorov vzbúrených miest. Vznikli tak dočasné autonómne zóny, ktoré sa riadili organizačnou logikou municipalizmu. Od protestov na námestí Syntagma cez Indignados a Occupy až po Nuit debout. Otázkou však zostáva, či a ako sa z dočasných autonómnych zón môžu stať trvalé.   

 

Adu Colauovú zvolili za primátorkou Barcelony len pár mesiacov po tom, ako ju z banky, ktorú s ďalšími aktivistkami a aktivistami okupovala, vyniesla polícia. Okupácia mala banku donútiť, aby počas ekonomickej krízy nevyháňala ľudí na ulicu. Colau patrí k zakladateľkám občianskej platformy Barcelona en Comú (Barcelona spoločne), ktorej cieľom bola od začiatku demokratizácia politického života v meste. Spolu s ďalšími mestami z celého sveta sú súčasťou hnutia nového municipalizmu. Spája ich snaha o ochranu ľudských práv, zapájanie obyvateľstva do rozhodovania, feminizáciu politiky či odpor voči krajnej pravici. V minulom roku sa po prvýkrát stretli práve v Barcelone na konferencii s názvom Nebojácne mestá. A pod týmto názvom sa formuje nové globálne municipalistické hnutie. Uvidíme, či bude dostatočne silné na to, aby mohlo úspešne vzdorovať štátnej moci či globálnemu kapitalizmu.

 

Na ceste k slobode a spravodlivosti

 

Nie je isté, či Maryšu Oláhovú – po tridsiatich rokoch komunitnej práce, pri ktorej pomohla desiatkam a možno stovkám ľudí získať dôstojné bývanie, uniknúť osudu absolventov špeciálnej školy a „naštartovať sa“ – mesto podporí. Isté však je, že sa sama stala hýbateľkou ohromnej spoločenskej zmeny. Podobne ako hnutie, ktoré reprezentuje Ada Colau. Ursula K. Le Guin nám odkazuje: „Žijeme v kapitalizme. Zdá sa, že jeho moci nedokážeme uniknúť. To si však ľudia mysleli aj o božskej moci kráľov.“ Nemáme žiadny dôvod udržiavať pri živote vzťahy, ktoré nás pripravujú o naše mestá, naše domovy a našu planétu. A v demokratickej spoločnosti by nás do toho nemalo nič nútiť.

 

 

Autor naozaj nemá rád autoritárstvo

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *