Mnohohlas, ktorý v nás zarezonuje
V roku 2019 získala prestížnu Bookerovu cenu prvýkrát v histórii žena tmavej pleti. Spisovateľka, aktivistka, vysokoškolská pedagogička či divadelníčka, pohybujúca sa na britskej kultúrnej a literárnej scéne už niekoľko desaťročí. Bernardine Evaristo, rodáčka z Veľkej Británie, ktorej korene však siahajú omnoho hlbšie – od Nigérie cez Brazíliu až po Írsko a Nemecko. Kultúrnou diverzitou, odrážajúcou sa v celej jej tvorbe, vdýchla život aj svojmu ocenenému dielu situovanému do Anglicka.
Rozsiahly román Dievča, žena, iné je koncipovaný z viacerých nosných častí. Dvanásť mien v názvoch jednotlivých kapitol sa stáva indíciou toho, že každá kapitola má ambíciu sústrediť sa na konkrétnu postavu a nazerať na opisované udalosti z jej vlastnej perspektívy. Takýto koncept zároveň indikuje, že na úrovni celého diela môžeme hovoriť o tzv. decentralizácii hlavnej postavy, čo znamená, že v rámci románu sa postavy stávajú vzájomne rovnocennými. Pomyselným centrom sú všetky, no len vo vnútri „vlastných“, prislúchajúcich kapitol. Príbehy však nie sú vzájomne nezávislé a izolované, práve naopak, sú synergické. Trajektórie životov postáv sa totiž v rozličných bodoch pretínajú. Hlavným dôvodom sú ich spletité vzťahy, ide (najmä) o ženy, ktoré sú zároveň priateľky či kolegyne, učiteľky a ich študentky, partnerky, dokonca prababky a pravnučky, no asi najčastejšie matky a dcéry.
Konzekvenciou takýchto väzieb je jednak to, že jednotlivé postavy, resp. fázy či zlomové udalosti v ich živote, máme možnosť vidieť aj prostredníctvom percepcie iných, im blízkych osôb, čo prispieva k dotváraniu samotných charakterov; no na strane druhej demonštruje aj vzájomné neporozumenie, vágne alebo zaujaté vnímanie jednotlivých osôb a dezinterpretáciu ich správania, ktorá veľakrát vyplýva z nevedomosti. Ide o jednostranné „osvetlenie bodovým reflektorom“, pričom skutočnú motiváciu konania postavy väčšinou spoznávame až v jej rozprávačskom pásme. Tento fenomén je zároveň fenoménom polyfónie, ktorý sa majstrovsky prejavuje na rôznych vzťahových úrovniach; no najvýstižnejšie zrejme pri dvojiciach matiek a dcér (Bummi a Carole, Winsome a Shirley).
Spojené v heterogénnosti
Nazdávam sa, že cez najrozličnejšie nuansy diela máme zasa šancu my, čitatelia a čitateľky – šancu porozumieť, vcítiť sa. Avšak Evaristo nám ju sprostredkúva špecifickým spôsobom rozprávania. Jej dielo na prvý pohľad pôsobí ako jedna nekončiaca sa veta; nakoľko tu okrem vlastných mien nenájdeme žiadne veľké písmená, bodky alebo označenú priamu reč. Sú to slová, ktoré niekedy pôsobia ako výkriky, uzurpujúce si vlastné riadky, ale hlavne prúdy často náhlivých myšlienok, ktoré sa prispôsobujú každej perspektíve. Dôsledkom tejto metódy je absencia zdĺhavých opisov, ale aj častý výskyt elipsy, a o to je sugestívnejšia, lebo nám v jednotlivých pasážach napomáha ocitnúť sa na rovnakej vlnovej dĺžke. Napríklad, akt sexuálneho násilia je vyjadrený niekoľkými samostatnými, riadkami oddelenými slovami, pričom takáto simplifikácia umocňuje hrôzu daného okamihu.
S týmto netypickým spôsobom rozprávania korešponduje aj kompozičný postup románu, ktorý nie je chronologický, ale využíva skôr reťazovité usporiadanie. Autorka svoje pôsobivé rozprávačské umenie ešte cizeluje, a to práve jazykom postáv. Ich jazyk je nástroj, ktorý pôsobí „v prvej línii“ a participuje na vytváraní multigeneračného románu; z tohto pohľadu sa vybrané postavy vyjadrujú nenáhlivo i decentne, iné zasa energicky a slangovo. Odzrkadľuje emócie a povahu postáv; náturu žien, ktoré sú pokojné či agilné, mondénne, neisté, poddajné alebo asertívne, navonok sebavedomé a vo vnútri trpiace. Akcentuje tak odlišnosť ich charakterov, no nie je „petrifikovaným“ inštrumentom, ale adaptabilným – mení sa súbežne s vývinom postáv. Najmarkantnejšie sa to prejavuje pri Megan, z ktorej sa postupne stáva Morgan. Autorka pri tejto postave používa rodovo neutrálny jazyk, ktorý súznie s jej nebinárnou identifikáciou, čím citlivo pristupuje aj ku konštituovaniu samotnej identity.
Problematiku identity možno chápať ako dôležitý pilier románu, ktorý sa dá vnímať z rozličných uhlov pohľadu a ku ktorému sa pridružujú ďalšie témy. Neodškriepiteľnou súčasťou identity drvivej väčšiny protagonistiek je feminizmus – dopomáha k formovaniu ich názorov, odráža sa v ich kritickom myslení či vnímaní sveta a seba samých. Participuje na tom, že „používajú“ svoj hlas. Yaaz plánuje byť novinárkou, „pretože má veľa čo povedať a je načase, aby to počul celý svet“. Dominique, ktorá je ohrozená dezinterpretovaním a zneužitím rasovej diskriminácie a feminizmu na manipulačné účely, svoju identitu postupne znovu objavuje. Penelope má o feminizme vágnu predstavu, ale ostro sa vyhraňuje voči rodovým stereotypom, a tak s jeho podstatou vlastne rezonuje. Avšak identitu určuje aj to, čo je nám geneticky dané. Svoj pôvod Penelope nepozná, a práve preto svoju identitu väčšinu života s trpkosťou v srdci hľadá. Určitým protipólom je Bummi, pre ktorú je jej nigérijský pôvod esenciálny, a teda aj pre identitu determinujúci; no táto hlboko zakorenená tradícia vlastnej kultúry sa ocitá v kolízii so súčasným londýnskym prostredím, čo výrazne sťažuje jej proces začleňovania sa do britskej spoločnosti a „hľadania“ vlastnej budúcnosti.
Predstavenie o jednom storočí
V živote dochádza k stretom, ktoré sú na prvý pohľad banálne či náhodné. Neopomenuteľnou udalosťou v rámci románu je uvedenie Amminej hry v londýnskom Národnom divadle. Amma, ktorá sa po celé dekády búrila proti establišmentu a mainstreamu, sa dočká frenetického potlesku. Evaristo, ktorá sa k písaniu poézie a následne prózy dostala aj vďaka divadlu (ako herečka a dramatička), spracováva túto premiéru ako ústrednú udalosť diela, vytvára z nej akýsi „konektor“ postáv.
Avšak vďaka hlbšej spätosti postáv sa odkrývajú ďalšie rozmery príbehov. Pre vybrané postavy, ktoré sú spojené rodinným putom, platí, že príbeh jednej je zároveň extenziou príbehu druhej. Svojou hĺbkou by vybrané časti vo svojej koherencii mohli dokonca byť samostatnou rodinnou ságou, ako je to pri multigeneračnom rodinnom zoskupení, tvorenom Grace, jej dcérou Hattie, ktorá je prababkou Megan*Morgan. Ich „spoločnou lokalitou“ nie je moderný Londýn, ale vzdialená farma pri Newcastli. Farma, založená na počiatku devätnásteho storočia mužom zotročujúcim ľudí dovezených z Afriky, je zároveň farmou, ktorá sa jedného dňa stane autentickým domovom nebinárnych, transrodových či transsexuálnych ľudí – teda miestom, ktoré je svedkom viacerých dejinných epoch. Azda teda nebude úplným omylom prirovnať román Bernardine Evaristo k akejsi sonde. Osvetľuje totiž kľúčové životné momenty postáv, ktoré napriek prekážkam napredujú a nikdy nerezignujú, úseky cesty ich blízkych a predkov. Ale, čo je ešte zásadnejšie, sleduje aj kľukatú cestu vývoja spoločenskej percepcie rozličných fenoménov v dejinnom súvise. A sleduje ju skutočne na rozsiahlom úseku, prostredníctvom hľadiska zmienenej Grace totiž začína už od zrodu dvadsiateho storočia.
Takýmto labyrintom pamäte nám Evaristo umožňuje všímať si vývin spoločenského postoja k homosexualite (konkrétne k lesbám, keďže ich v knihe vystupuje niekoľko), v širšom súvise abstrahovať aj latentnú zmenu paradigmy v nazeraní na starobu, pozorovať už vyššie naznačený vývoj postavenia žien, a hlavne reflektovať najrozličnejšie nuansy akejkoľvek diskriminácie. Carole, ktorá sa v rámci triedneho systému sociálnej stratifikácie vyšplhala z robotníckej triedy do vyššej spoločenskej vrstvy, a to vďaka svojmu úsiliu, intelektu, vzdelaniu a vodcovským schopnostiam, i ako viceprezidentka bankovej spoločnosti stále čelí nasledovnému: „(…) klienti a noví kolegovia si ju nevšímajú a očividne vyzerajú osobu, ktorá by podľa nich mala prísť na poradu“. Carole je žena, ktorá má, rovnako ako väčšina postáv románu, tmavú pleť. Práve vnímanie farby pleti je akousi dominantou v obmedzenom a predpojatom zmýšľaní. Do obsahovej roviny diela autorka zakomponováva pálčivú tému rasizmu v priamych aj implicitných súvislostiach, pričom kľúčovým je jej zasadenie do historického kontextu. Takýmto spôsobom nám zároveň umožňuje vnímať ju aj ako problematiku na globálnej úrovni, spätú s hierarchiou moci a privilégií, ktorá je hlboko zakorenená v našej ľudskej civilizácii.
Dielo Dievča, žena, iné možno označiť za multikultúrnu panorámu. Bernardine Evaristo nám ukazuje, že svet je fascinujúci práve vďaka svojej rozmanitosti a Londýn je pre ňu pri vnímaní a nasávaní tejto pestrosti miestom múz. Jej pohľad je autentický, nementoruje, ani nekričí, ale núti nás premýšľať i prehodnocovať. Učí nás detegovať a konfrontovať (svoje) predsudky, nabáda nás k vzájomnej tolerancii a rešpektovaniu inakosti.
Bernardine Evaristo: Dievča, žena, iné. Z angličtiny preložila Lucia Halová. Inaque, 2021.
Autorka pôsobí ako interná doktorandka na Katedre estetiky FiF UK v Bratislave