Ľudia migrujú, keď už nedokážu napĺňať svoje základné potreby

Jola Ajibade sa špecializuje na environmentálnu a humánnu geografiu. Pôsobí na Portland State University a vo svojej práci využíva optiku politickej ekológie a environmentálnej spravodlivosti na štúdium extrémnych klimatických udalostí, katastrof s dominovým efektom, plánovania odolnosti a urbánnych transformácií. Skúma, ako ľudia, komunity a mestá reagujú na globálnu klimatickú zmenu, a ich rôznorodé a nerovnomerné adaptačné kapacity v oblasti prechodu k udržateľným riešeniam.

Môžete mi povedať o svojich výskumoch a práci?

Venujem sa najmä štúdiu dôsledkov extrémnych klimatických udalostí na jednotlivcov a jednotlivkyne, komunity a mestá; zaoberám sa adaptačnými stratégiami a stratégiami zmierňovania následkov takýchto katastrof. Znamená to, že skúmam nerovnomerné účinky štrukturálnych opatrení, komunitných zásahov a adaptačných stratégii, akými sú napríklad migrácia či riadené presídľovanie (tzv. managed retreat).

Moje najnovšie výskumy sa zameriavajú na politiky riadeného presídľovania, príklady praxe a existujúce programy, ktoré reagujú na stúpajúce hladiny oceánov, opakované záplavy a nárast búrkovej aktivity v krajinách globálneho Juhu. Ako sa dá reagovať na tieto výzvy a pritom nezabúdať na historickú nespravodlivosť, teda nezhoršovať už existujúce riziká a nerovnosti? Ako presunúť ľudí z rizikových oblastí, no neobrať ich pritom o ich identitu, živobytie a schopnosť či možnosť samostatne o sebe rozhodovať? Kto by sa mal vysťahovať ako prvý, a kedy? Akú podporu títo ľudia potrebujú predtým, ako sa presťahujú, akú po tom, ako sa usadia na novom mieste? Ako budovať solidaritu a spoločné komunity pozostávajúce z prisťahovaných a tých, ktorí ich prijímajú?

Tieto a podobne zložité otázky si kladiem vo svojom výskume. Venujem sa i sociálnym politikám a mocenským zápasom, ktoré sa ukrývajú za všetkými týmito fenoménmi, problematikám rovnosti, inklúzie a rozmanitosti vedomostí využívaných v procesoch rozhodovania o budovaní a zlepšovaní odolnosti voči  širokým následkom klimatickej zmeny.

Absolvovala som štúdium filozofie (bakalársky stupeň), medzinárodného práva a ľudských práv (magisterský stupeň) a doktorát som si urobila z geografie a environmentálnej udržateľnosti. Pracujem teda v prieniku týchto komplexných disciplín, ktoré ovplyvnili môj pohľad na lokálne i globálne problémy a výzvy. Za podstatné považujem to, že som mala to šťastie žiť v rozličných krajinách a kultúrach, čo je veľmi dôležitou súčasťou vzdelania a formovania každého človeka.

Ako študujete klimatickú migráciu?

Vo svojej práci rozlišujem medzi klimatickou migráciou a riadeným presídľovaním. Myslím, že je dôležité veľmi jasne vymedziť rozdiely medzi nimi a zadefinovať, čoho a koho presne sa týkajú.

Čo sa týka klimatickej migrácie, niekedy je ťažké rozlišovať medzi jednotlivými faktormi, ktoré ľudí vedú k tomu, aby opustili svoj domov. Historicky sa ľudia presúvali z rozličných dôvodov, napríklad za lepšou prácou, živobytím alebo vzdelaním. No dnes vidíme, že na svete sa presúva obrovské množstvo ľudí, a keď sa ich opýtate na dôvody, neraz vám odpovedia, že ich pôda vysychá, takže na nej už nedokážu vysádzať, alebo že ich k odchodu prinútili naopak časté záplavy, či to, že vo svojich vodách už nedokážu uloviť dosť rýb.

Keď ľuďom hrozí, že nedokážu napĺňať svoje základné potreby, migrujú. Suchá, dezertifikácia či záplavy spúšťajú po celom svete obrovské vlny migrácie. Niektorí ľudia odchádzajú do miest, iní sa presúvajú v rámci svojho regiónu, ďalší prekročia štátne hranice. Koľkí by však povedali, že migrujú kvôli suchám, horúčavám či pobrežným eróziám pôdy, a koľkí by tvrdili, že cestujú za lepšími príležitosťami? Myslím, že stále nám chýba rozsiahlejší empirický výskum, na základe ktorého by sme lepšie porozumeli takzvaným push a pull faktorom, teda negatívnym a pozitívnym dôvodom, pre ktoré ľudia opúšťajú svoje domovy.

V prípade náhlych katastrof, napríklad pri silných záplavách, aké sme nedávno videli v Mozambiku, okamžite nastáva pohyb populácie a vieme identifikovať jeho spúšťač. Lenže v iných prípadoch, akými sú suchá alebo stúpanie hladín oceánov, keď k zmene podmienok dochádza postupne, majú ľudia problém jasne posúdiť, či práve zmena klímy je tým dôvodom, pre ktorý migrujú. Ľudia niekedy robia preventívne kroky. Zbadajú, že sa menia podmienky, v ktorých si musia zabezpečiť živobytie, a postupne odchádzajú.

K riadenému presídľovaniu často dochádza po náhlych katastrofách, ako napríklad v Manile či Lagose. Masívne záplavy prinútia ľudí i vlády konať, preto sa hneď pripraví plán na odsun obyvateľstva z týchto rizikových oblastí. Koho tieto relokáce najviac ovplyvnia a kto z nich profituje, to je, samozrejme, už iná téma.

Ak sa pozrieme na Maledivy alebo časti Austrálie, vidíme, že tam stúpa hladina oceánov. Je to pomalá, postupná zmena, no zvažuje sa aj riadené presídľovanie ľudí z pobrežných oblastí. V iných častiach sveta, napríklad v Latinskej Amerike, zas vidíme migráciu, suchá spôsobené klimatickou zmenou a politické konflikty, ktoré sa navzájom prepájajú. Tam je omnoho zložitejšie ukázať prstom na jeden jasný faktor, ktorý vedie ľudí k tomu, aby opúšťali svoje domovy, alebo určiť, aký zásah prinesie najväčší benefit. Pre mnohé rodiny sa stáva jasným riešením práve migrácia.

Aký je rozdiel medzi migráciou a riadeným presídľovaním?

Existuje medzi nimi niekoľko veľkých rozdielov. Príčiny migrácie sú spravidla nepriame a západné vlády často nie sú ochotné priznať klimatickým migrantom a migrantkám utečenecký štatút. Naproti tomu, riadené presídľovanie najčastejšie prebieha v rámci domovského štátu, a tak ľudia pri ňom nemusia riešiť otázky súvisiace s prekročením štátnych hraníc. No existuje i pár výnimiek, ako napríklad Kiribati či Maledivy. Tieto dva ostrovné štáty chcú ľudí relokovať do iných krajín.

V prípade klimatickej migrácie neexistuje žiadna štátna agentúra, ktorá by financovala relokáciu ľudí. S finančnými zdrojmi na riadené presídľovanie však väčšina krajín počíta: relokácia ludí v prípade katastrof býva zahrnutá napríklad do kompetencií a rozpočtov štátnych agentúr na podporu bývania alebo agentúr pre mestský rozvoj. Takto to je napríklad v Spojených štátoch. V Manile zase vláda poskytuje ubytovanie aspoň pre obzvlášť ohrozené skupiny. Myslím, že v porovnaní s riadenou či asistovanou relokáciou sú klimatickí migranti a migrantky v oveľa prekérnejšej situácii.

Pri migrácii sa diskurz, ktorý ju obklopuje, často dotýka zraniteľnosti. O migrujúcich zmýšľame ako o „tých druhých“, negatívne ich nálepkujeme, vnímame ich takmer ako keby boli z inej planéty. Dávame im rozličné skupinové mená, ako klimatickí utečenci, klimatickí migranti, environmentálni utečenci a podobne. Naproti tomu, pri riadenom presídľovaní sa takéto stereotypné skupinové vnímanie neuplatňuje (samozrejme, ak tento termín používame správne).

Pri klimatickej migrácii navyše neexistujú prostriedky právnej ochrany, zatiaľ čo pri riadenom presídľovaní môže vznikať nárok na ochranu majetkových práv. Ak vás napríklad zasiahnu záplavy a vaša vláda vás relokuje, môžete získať kompenzáciu za znehodnotený majetok. Tú klimatickým migrantom a migrantkám nik neponúka. Sú odkázaní sami na seba.

Taktiež treba mať na pamäti, že pre mnohých ľudí je klimatická migrácia poslednou možnosťou. Riadené presídľovanie je v niektorých krajinách jednou z alternatív, hoci napríklad pre pôvodných obyvateľov a obyvateľky Isle de Jean Charles v Louisiane je to posledná možnosť.

Ďalšie problémy vyplývajú z toho, že migrácia má silný rodový aspekt. Často migrujú len muži, kým ženy (s deťmi, pozn. prekl.) ostávajú ponechané samy na seba. Pri riadenom presídľovaní je to iné; relokujú sa celé rodiny alebo komunity. Toto je dôležitý aspekt, ktorý som vo svojej poslednej publikácii pre časopis Global Environmental Change plne nepokryla.

Môžete uviesť nejaké príklady riadeného presídľovania?

Napríklad ja som vyrástla v močaristej oblasti mesta Lagos. V detstve som žila s vedomím, že náš dom pravidelne zaplavuje. Sú časti mesta, kde by jednoducho ľudia vôbec nemali bývať. Napokon sme sa odsťahovali do časti mesta, kde k záplavám dochádzalo zriedka. No s klimatickou zmenou vidíme i viac záplav – dokonca omnoho viac, než keď som bola malá. Ale počuť aj vlády, ktoré začínajú hovoriť: Možno by sme mali prestať v týchto oblastiach stavať. Riadené presídľovanie neznamená len presun ľudí; vyžaduje i presun firiem a infraštruktúry. V americkej Louisiane sa sústredili na presun celej komunity aj s infraštruktúrou, pričom to všetko bolo financované vládou. Na svete je viacero podobných príkladov. Viaceré z nich som opísala v spomínanom článku.

S akými politickými problémami sa spájajú klimatická migrácia a riadené presídľovanie?

Ide o problematiku súvisiacu s nerovnosťou, mocou a triedou. Bohatší ľudia môžu požiadať o víza a presídliť sa pohodlne. No migranti a migrantky (resp. ľudia, ktorých takto nazývame, pozn. prekl.) sú často tí najchudobnejší z najchudobnejších. Ich uhol pohľadu je neúprosný: buď sa mi to podarí, alebo pri tom prídem o život. Migrácia a riadené presídľovanie vstupujú do interakcií s mocou, problematikou triedy či identity. Pri migrácii vidíme žalostnú chudobu a krehkosť ľudí v úplnom vylúčení –, a niektorí to niekedy nezvládnu. Pravdou je, že veľa z nich zahynie, obzvlášť pri pokuse o migráciu do Európy.

Nie som si istá, koľkým klimatickým migrantom a migrantkám sa podarilo úspešne presídliť – obzvlášť do cudzej krajiny. Pravdepodobne je to veľmi nízke číslo. Úspech pri klimatickej migrácii je veľmi zriedkavý. Pri migrácii z politických dôvodov, napríklad v prípadoch vojny či prenasledovania, sa ľuďom občas podarí získať utečenecký štatút. No pri klimatickej migrácii je štatút ľudí neznámy, či presnejšie povedané, nie je právne definovaný.

Práve to je ďalšia moja otázka. Medzinárodné právo zatiaľ nepozná termín klimatického utečenca či utečenky. Čo sa stane napríklad s ľuďmi, ktorí do Európy prídu z krajín afrického Sahelu a chcú tu získať azyl?

Mnohých jednoducho pošlú naspäť. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) a Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) pritom ani nepoužívajú termín „klimatickí utečenci“ – za vhodnejší považujú termín „osoby vysídlené v dôsledku klimatickej zmeny“ (climate displaced persons, CDP). V Spojených štátoch prebehli i diskusie o vytvorení zákona, ktorý by umožnil ľuďom vysídleným v dôsledku zmien klímy z krajín ako Guatemala, aby sa presídlili do USA. Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva dokonca hovorí, že žiadny štát by nemal posielať ľudí naspäť do ich domovskej krajiny, ak existuje dôkaz, že ich právo na život tam bude ohrozené v dôsledku klimatickej zmeny. Presadzujú uznanie štatútu osoby vysídlenej v dôsledku klimatickej zmeny (teda CDP) a práva takýchto osôb na život a relokáciu. Ja osobne túto novú terminológiu podporujem, ale  treba ju legalizovať a vytvoriť inštitucionalizované cesty pre osoby so štatútom CDP.

Mnohí ľudia unikajúci pred klimatickou zmenou by o sebe nepovedali, že sú „klimatickí migranti“. Stretla som však ľudí, ktorí použili slová ako „nemáme dostatok dažďa, naša pôda vyschla“ a podobne. Ako môžeme reflektovať skúsenosť týchto ľudí v našom diskurze a v zákonoch?

To je dôležitá otázka. Poukazuje na rozdiely medzi takzvaným „expertným“ diskurzom a realitou ľudí, ktorí túto situáciu naozaj zažívajú. Taktiež je dôležitá v kontexte popieračov klimatickej krízy a skeptikov. Je ľahké popierať klimatickú krízu, ak ju necítite na vlastnej koži. Väčšina klimatických migrantov a migrantiek tieto problémy zažíva v najosobnejšej miere – to je aj dôvod, prečo migrujú.

Niektorí ľudia vám napríklad povedia: „Bol som farmár, alebo rybár, no teraz už v našich vodách nie sú žiadne ryby; moja pôda je vyschnutá a ja musím nakŕmiť desať detí.“ Musíme o týchto veciach hovoriť rovnakým spôsobom ako o nich hovoria tí, ktorí ich zažívajú. Jednoduchý, jasný jazyk popisujúci živobytie a podmienky týchto ľudí nám ukazuje, že žijeme vo svete, ktorý sa mení devastujúcim spôsobom, a ľudia majú na výber málo možností, ako na to zareagovať.

Rozhodnutie migrovať je rozhodnutím, ktoré väčšina ľudí robí nedobrovoľne. Kto chce migrovať, ak je v jeho domovských podmienkach všetko v poriadku? Keď sa pozrieme na údaje spred päťdesiatich či šesťdesiatich rokov, medzinárodnej migrácie bolo v tom čase relatívne málo. Dnes je to omnoho vyššie číslo. (Odhaduje sa, že jedno percento svetovej ľudskej populácie tvoria utečenci a migrujúci, poznámka autorky.) Samozrejme, nie všetko sa týka klimatickej zmeny, veľkú časť migrujúcich tvoria ľudia, ktorí utekajú pred ozbrojenými konfliktmi. No v normálnych časoch, keď je všetko v poriadku, ľudia migrovať nechcú. Ľudia vo všeobecnosti migrujú preto, aby prežili. Je to mechanizmus prežitia rôznych druhov v živočíšnej ríši a ľudia nie sú v tomto smere žiadnou výnimkou.

O klimatickom vysídľovaní by sme mali hovoriť jednoduchým jazykom, aký používajú i ľudia, ktorých sa priamo dotýka. Tieto zmeny sú reálne a rýchlo napredujú, preto musíme byť pripravení alokovať finančné, sociálne a politické kapacity na bezpečné presídľovanie ľudí, aby sme mohli vytvoriť spravodlivejší svet. Ak budeme tento problém či skúsenosť týchto ľudí popierať, prehĺbime tým existujúce nerovnosti. Vysídľovanie ľudí v dôsledku klimatickej zmeny je tu a bude pokračovať vo veľkom meradle, preto by bolo lepšie túto skutočnosť zobrať na vedomie a náležite na ňu reagovať.

Autorka je novinárka a analytička