Lov: Ako nový nacionalistický mýtus pochoval feministické dedičstvo Juhoslávie

Lana Bastašić24. augusta 2023243

Začalo sa to lovom, hneď na začiatku vojny v raných deväťdesiatych rokoch. Môj starý otec zobral brata na poľovačku. Vzali si brokovnicu, hračkársky luk, tašku s jedlom a vodou a trojfarebného poľovníckeho psa, ktorého sme volali Cigán. Chceli uloviť jeleňa, ale rátali sa aj zajace. Ja som musela ostať doma a učiť sa abecedu. Už vtedy som však akosi vedela, že táto nespravodlivá deľba koníčkov s abecedou nijak nesúvisí. Nesmela som ísť s nimi, pretože som bola dievča a dievčatá na poľovačky predsa nechodia. Mojou úlohou bolo naučiť sa vykrúžiť pekné písmená, bez ohľadu na to, do akých slov boli poskladané. Na obsahu nezáležalo. Najdôležitejší bol krasopis.

Približne o 320 kilometrov ďalej súčasne prebiehal iný lov. Chorvátska verejnosť sa uzniesla, že Dubravka Ugrešić, spisovateľka a akademička, je zradkyňou národa a navyše bosorkou, pretože vystúpila proti nacionalizmu. Jej kolegovia, renomovaní profesori a profesorky literatúry, ktorí a ktoré písali výrečné štúdie o ruskej klasike, ostali ticho. Kým teda muži zabíjali jelene a ľudí a ja som zdokonaľovala svoju kaligrafiu, najdôležitejšia juhoslovanská ženská autorka emigrovala.

O tridsať rokov neskôr ma riaditeľ múzea verejne obvinil z bosoráctva a Dubravka mi pripravila šálku čaju. Vtedy sme sa stretli prvý raz.

„Pôsobíte,“ povedala mi, „ako jedna z posledných Juhoslovanov.“ Nebol to kompliment, ale vyjadrenie pochopenia.

„A čo je horšie,“ dodala, „ste žena.“

Vahidino meno

O súčasných feminizmoch na Balkáne je nemožné hovoriť bez súvisu s Juhosláviou a jej rozpadom. Emancipácia žien rozličných etnických skupín v krajine prebiehala ruka v ruke s protifašistickým hnutím juhoslovanských národov. Jednou z jeho najdôležitejších súčastí bol Ženský protifašistický front (Antifašistički front žena, AFŽ), ktorý vznikol v roku 1942 v Bosne s cieľom mobilizovať ženy pre partizánsky odboj. Už neboli len matkami, sestrami a manželkami vojakov: okrem toho, že pracovali ako sestričky, kuchárky, šičky a kuriérky, ako dobrovoľníčky tiež aktívne bojovali priamo na fronte. Niektoré z nich sa stali prvými vojnovými hrdinkami Juhoslávie, medzi nimi Marija Bursać, Rada Vranješević či Vahida Maglajlić. Ako aktívne účastníčky druhej svetovej vojny si juhoslovanské ženy konečne vydobyli volebné právo a 29. novembra 1945 hlasovali proti monarchii a za vznik republiky. Nová ústava prijatá v nasledujúcom roku zrovnoprávnila ženy s mužmi vo všetkých oblastiach štátneho, ekonomického a spoločenského života. Obe moje staré mamy – jedna moslimka, druhá kresťanka – dostali možnosť študovať na vysokej škole a pracovať vo verejných inštitúciách. Nosili vysoké podpätky a rúž. Jedna z nich sa v šesťdesiatych rokoch rozviedla.

Kým som si však sama kúpila svoj prvý rúž, veci sa radikálne zmenili. Vyrastala som v deväťdesiatych rokoch v meste Banja Luka v severnej Bosne, kde som vídavala len dve ženské sochy: Radu Vranješević a Vahidu Maglajlić, partizánky padlé v bojoch druhej svetovej vojny. Po oboch boli pomenované aj ulice, avšak srbskí nacionalisti ich pri vymazávaní moslimských dejín neskôr premenovali. Vahida tak prišla o svoju ulicu a keď sa tento rok objavil návrh, aby jej bola prinavrátená, bol rýchlo zamietnutý. Člen miestneho zastupiteľstva zodpovedný za názvoslovie vyhlásil, že ide o „srbské sídlisko“ a rozhorčil sa, „kto tá Vahida, dočerta, vôbec bola?!“ Na druhej strane však svoje ulice získali matky: „matka Jugovićovcov“, ktorá prišla o svojho muža a deviatich synov v kosovskej bitke roku 1389; „matka Kristina“, ktorá dala armáde Republiky srbskej troch vojakov; „matka Jevrosima“, ktorá porodila srbského epického hrdinu Marka Kraljevića; a napokon „matka Knežopoljka“ z básne na oslavu ženy, ktorá stratila troch srbských synov. Na rozdiel od Vahidy sa ani jedna z týchto žien nenarodila v meste Banja Luka – a na rozdiel od nej ani jedna nebojovala za oslobodenie svojej krajiny spod okupácie. (Na zasadaní rady nikto nespomenul, že synov matky Knežopoljky zavraždili presne tí istí ľudia, proti ktorým Vahida Maglajlić aktívne bojovala.)

Veľmi podobné to bolo aj v ostatných republikách bývalej Juhoslávie. Došlo k premenovaniu ulíc, vztýčili sa sochy oslavujúce národnú hrdosť a ženské mená boli z našich miest vymazané. Jediné ženské sochy, ktoré v nich dnes možno nájsť, reprezentujú bezmenné materstvo a/alebo ženstvo, nikdy však nie skutočnú jednotlivkyňu. Muži majú svoje sochy s krstnými menami aj priezviskami, dátumami narodenia aj smrti a veršami oslavujúcimi ich úspechy. Ženy sú však opäť raz zredukované na svoju fyzickosť. Neďaleko od masívneho a nevkusného Alexandra Veľkého, ktorého v severomacedónskom Skopje obkolesuje niekoľko levov, stoja štyri kamenné ženy s kyprými prsiami reprezentujúce zrod Alexandra Veľkého. „Keď okolo nich obiehate,“ žartuje Rumena Bužarovska, skopjanská beletristka a profesorka, „vidíte, ako sa Alexander Veľký narodí, vyrastie, vráti do maternice a opätovne sa zrodí.“

Podceňovanie ženskej roly v spoločnosti bolo paralelné s obnovou nacionalistického sentimentu v deväťdesiatych rokoch. Feministický zmysel pre jednotu a rovnosť, ktoré transcendujú náboženstvo a etnicitu a ako také patrili k základným princípom vzniku Juhoslávie, sa v tomto období začal rozsýpať pod tlakom maskulínneho mýtu etnicky čistého územia. Teritórium sa, podobne ako ženské telo, stalo predmetom opätovného dobýjania a získavania, ktoré mali mužskí osloboditelia najprv znásilniť a potom očistiť. Ženy už nesmeli byť bojovníčkami. Vrátili sa k oplakávaniu padlých, vareniu pre navrátivších sa a najmä rodeniu čistokrvných synov národa. Tento mýtus si čoskoro našiel svoje vedúce nositeľky. Svetlana Ceca Ražnatović, populárna turbofolková speváčka a manželka Željka Ražnatovića, veliteľa polovojenských jednotiek a kriminálnika, získala prezývku Srbská matka. S prsnými implantátmi a zväčšenými perami sa spevom prihovárala Ježišovi Kristovi na zaplnených štadiónoch. V meste Banja Luka, kde bola Vahide Maglajlić odrieknutá ulica, bola odhalená nová socha – socha Petra Handkeho.

Neskrotná dcéra

Ženské telo, podobne ako „oslobodené“ územie, sa stalo majetkom národa. Hnutie za obmedzenie interrupcií sa prudko posilňuje, najmä v súčasnom Chorvátsku, keďže úloha opätovne zaľudniť územie a vybudovať etnicky čistý národ sa stala prvoradým poslaním ženského tela. Selektívne interrupcie sa pritom stále realizujú v Čiernej Hore: dcéry sú podradné voči synom, niektoré rodiny sa preto rozhodnú ich ani nepriviesť na svet.

Ak predsa len majú dosť šťastia, aby sa narodili, musia byť dcéry skrotené a zdomácnené. Ich predpísaná životná trajektória od nevinných anjelikov po manželky a matky nedovoľuje nijaké ľahkomyseľné a svojvoľné vybočenia.

Keď na mňa riaditeľ múzea z Belehradu zaútočil pre moju „blasfemickú poéziu“ a „lesbické poviedky“, necielil na mňa, ale na môjho otca. Pán Bastašić podľa riaditeľa „nevychoval svoju dcéru dobre“. Sama som teda nemohla ani za svoju blasfémiu – moja poézia vlastne vzišla zo zlyhania môjho otca. Tetovania na mojom tele zas podľa riaditeľa ukazujú, že „vyznávam umenie čarodejníctva“, ktoré je v rozpore s hodnotami ortodoxného kresťanstva. Najviac vo mne však zarezonovalo, že riaditeľ múzea ma vo svojom texte označoval za pomoci spojovníka ako „poetku-dcéru“. Ako taká – polokreatúra so spojovníkom, ktorý navždy spája jej prácu s jej patriarchom – som bola ponížená hneď dvakrát. Dcéra sa vybrala na lov a rodinné meno ostalo pohanené.

Nebolo to prvý raz, čo na mňa neznámy muž verejne zaútočil. Istý univerzitný profesor, ktorý prišiel o svoju pozíciu pre mnohé sťažnosti, ktoré naňho podali ženy, ma už niekoľko rokov verejne znevažuje kdekoľvek môže. Množstvo času venoval tomu, aby dobrých ľudí vystríhal pred „Srbkou, ktorá nedokáže zniesť samu seba“ a „polotalentovanou diletantkou“, ktorú pravdepodobne „platí Západ“, aby si „močila pero vo svojej pičke“ a zapisovala ním svoje „pubertálne bľabotanie“ namiesto toho, aby hovorila o svojich „zavraždených predkoch“. Vo svojich výpadoch na Twitteri tento profesor útočí aj na ľavičiarov, ale celkom príznačne uráža ženy. Ľavičiarov – alebo tých, ktorých za nich považuje – napáda len ako ľavičiarov. Uráža ich na základe ich ideológie a toho, že neuprednostňujú svoju srbskú identitu pred všetkým ostatným. Ľavičiarky preňho však nie sú ničím iným než chybnými telami, čiže urážky namierené voči nám sú takmer výhradne fyzické. Spor vychádza z ideologickej nezhody, avšak hnev vyplýva z toho, že ženy svoje telá nevyužívajú správne. Moje tetovania dokazujú moju aroganciu – zdobím si telo tak, akoby mi snáď patrilo.

Riaditeľa múzea aj profesora vyprovokovalo moje písanie. Obaja sa od polemiky o mojich textoch presunuli k polemike o mojom tele. Jeden vinil biedne rodičovské schopnosti môjho otca, druhý fantómového zamestnávateľa zo Západu, a v oboch prípadoch som bola pozbavená vlastnej agencie.

Pekný fikus

Tento druh útokov sa neobmedzuje len na internet, no zväčša sú natoľko vlažné, že nevyvolajú výraznejšiu odozvu. Odkedy som začala navštevovať literárne festivaly a verejné čítania, ich množstvo vzrástlo. S ďalšími balkánskymi spisovateľkami zo žartu počítame, koľko literárnych podujatí sme absolvovali bez toho, aby nám bol adresovaný nejaký sexistický komentár. Na takéto komentáre je obzvlášť bohaté Sarajevo.

Keď sme s Rumenou Bužarovskou prišli na literárny festival Bookstan, organizačný tím nám povedal, že sa teší z našej prítomnosti, pretože „skrášlime festival“. Moderátor podujatia pochválil moju redaktorku za to, že „vždy spolupracuje s tými najkrajšími spisovateľkami“. Po diskusii k nám prišiel muž z publika, ktorý nás poučil o posvätnej úlohe materstva a bol zreteľne sklamaný, že sme nijak nestáli o jej naplnenie. A tak sme boli opäť na začiatku.

Na záverečnom podujatí festivalu som organizačnému tímu povedala, že ak chcú mať svoj festival pekný, nech si kúpia fikus. Moja poznámka vraj bola zbytočná, nepriateľská a všetkým „zničila dobrú náladu“. Povedali mi, že problém je vo mne, keďže neviem prijať kompliment. Zdalo sa, že každému je jedno, že takémuto hodnoteniu nebol podrobený nijaký z mojich mužských kolegov. Žena má byť vďačná za komplimenty, pretože sú dôkazom jej úspechu v tom, na čom jej má záležať najviac – byť potechou pre oko. Žena je v zábere mužskej túžby, a preto by mala byť šťastná. Niekto by ma chcel oplodniť, prečo som teda bola naštvaná? Hoci som na festivale bola ako spisovateľka, opätovne som zlyhala ako žena.

Postoj nekaziť náladu mi nebol neznámy. Vyrástla som s ním. Dievčatá boli dokonalými strážkyňami nálady, na nás bola konečná zodpovednosť, aby sa každý cítil dobre, a pohodu sme nemali nijak narušiť. „Choď sa ospravedlniť otcovi,“ povedala mi mama, keď na mňa otec nespravodlivo nakričal pred celou reštauráciou a potom demonštratívne odišiel. „Ospravedlň sa mu, nech si nepokazíme náladu.“

Statočná partizánka Marija Bursać, ktorá sa opásaná granátmi vydala dolu do dediny Prkosi, náladu na nemeckej základni zrejme pokazila. A pokazila ju pravdepodobne aj Lepa Radić, ktorú v roku 1943 ako sedemnásťročnú popravili za streľbu na nemeckých vojakov. Okolo krku jej uviazali slučku a dali jej na výber: buď udá svoje súdružstvo, alebo zomrie. Lepa povedala, že nie je žiadnou zradkyňou, a nacisti ju okamžite obesili. Moje jediné vzory žien, ktoré pokazili náladu, boli mŕtve partizánky, ktorých mená sú dnes, keď píšem tento článok, zabudnuté. Zabudnuté partizánky rovná sa prebudený národ. Dobrá srbská žena určite nebeží s granátom v ruke, a keď ju muži obťažujú slučkou, usmeje sa a ponúkne im šálku kávy.

Nové partizánky

V lete 2020 som bola v malom srbskom meste, kde sa čakalo na historický verdikt. Niekdajší primátor mesta Brus, Milutin Jeličić Jutka, bol odsúdený na tri mesiace odňatia slobody za sexuálne obťažovanie svojej kolegyne Marije Lukić. Šlo o vôbec prvý prípad v právnych dejinách Srbska, v ktorom bol vysokopostavený muž odsúdený za takýto zločin. Počas súdneho procesu Jutku podporovalo množstvo miestnych, avšak jeho najhorlivejším podporovateľom bol Vojislav Šešelj, zakladateľ a predseda Srbskej radikálnej strany. Nebolo nijakým prekvapením, že radikálni nacionalisti sa postavili na Jutkovu stranu: mladá a atraktívna žena opäť raz pokazila náladu. Bolo to proti národnému mýtu a znepokojovalo to všetkých, ktorí sa snažili ho chrániť. Ak sa ženám dovolí sťažovať sa a nebodaj vyhrať na súde, sexuálne obťažovanie žien by v Srbsku mohlo byť kriminalizované.

Marija však vyhrala. Aj keď bol trest bolestivo krátky, Jutku odsúdili. Deň po dni mu podporovatelia ubúdali. Marija vyšla z budovy s veľkým fasciklom pod pazuchou a prepísala dejiny. V ten deň všetkým ženám na Balkáne v podstate odkázala, aby sa nebáli pokaziť náladu.

Tento prípad predstavuje úsvit hnutia Me Too v krajine. Ženy začali hovoriť o svojich hrôzostrašných skúsenostiach s obťažovaním doma, na ulici i na pracovisku. Kopili sa ďalšie a ďalšie príbehy preživších, od týraných manželiek po znásilnené neplnoleté dievčatá. Akoby Marija pootvorila dvierka a cez ne sa prevalila lavína, ktorá zborila aj steny. Počiatočné reakcie boli odmietavé a vinu prenášali na obete. Titulky sa zameriavali na správanie žien: „Ženu zavraždili, pretože sa…“ alebo „Dievča vracajúce sa neskoro večer domov znásilnili“ atď. Bez ohľadu na to však hnutie ďalej rástlo a množstvo žien sa podelilo o svoj príbeh.

To slovo na F

Feminizmus je na Balkáne stále škaredým slovom. Vzdelaní muži a ženy na vysokých kultúrnych pozíciách, spisovateľky a spisovatelia s literárnymi oceneniami či ľudia z médií s veľkým vplyvom otvorene hovoria, že sú protifeministickí, dookola tak opakujúc falošné obvinenia, že ženské hnutie je exkluzívne, agresívne a nenávistné voči mužom. Počas jedného živého vysielania ma moderátor prerušil: „Ale to, čo hovoríte, znie trochu feministicky,“ akoby to bolo niečo, čoho sa treba obávať. Iní ľudia o mne odmietli hovoriť ako o spisovateľke, pretože podľa nich mužský tvar tohto slova znie prirodzenejšie. A jasné, že znie, keďže desaťročia neboli v učebniciach nijaké autorky, iba autori. Prirodzené sa však našťastie môže krok po kroku meniť.

V októbri 2021 noviny New York Times vydali článok s názvom Kto získa Nobelovu cenu za literatúru? so zoznamom možných kandidátov a kandidátok na prestížnu cenu. Medzi uvedenými bola aj východoeurópska autorka Dubravka Ugrešić, „narodená v bývalej Juhoslávii“. Doma boli ľudia šokovaní z toho, že všetkých tých mužských géniov zatienila táto menej známa žena, ktorá žije v Amsterdame a stále sa považuje za juhoslovanskú spisovateľku. Žena, ktorej sa jej domovina zriekla a vyhnala ju do exilu ako bosorku, partizánka, ktorá proti fašizmu bojuje nie granátmi, ale svojím laptopom. A výhodou počítača je to, že sa človek nemusí starať, či píše krasopisom.

Urobila som snímku obrazovky a poslala som jej ju. Článok ešte nečítala.

„Chorvátske médiá sa zbláznia,“ napísala som jej.

„Ja len dúfam,“ odpísala Dubravka, „že ma nerehabilitujú.“

P. S.

Pred niekoľkými rokmi som sa v súvislosti so svojou tvorbou dostala do Toskánska. Hneď vedľa spisovateľského domu bol krásny les a skoro ráno alebo pred zotmením som doň chodievala behať. Niekedy som cez súkromné záhrady a sady dobehla až do susedných štvrtí. Raz večer som si na malej čistinke na vrchole kopca dopriala prestávku. Ležala som v ostrej tráve medzi olivovníkmi a snažila som sa vydýchať. Vtom som si periférne všimla akýsi pohyb. Na okraj čistinky prišla skupina zvierat a dívala sa na mňa. Boli tam dve dospelé srny a niekoľko sŕňat. Vyzerali uvoľnene, ale obozretne. Usmiala som sa a povedala im: „Máte šťastie, že som tu ja, a nie môj brat!“

A potom odišli.

Autorka je bosnianska spisovateľka a prekladateľka, v slovenskom preklade vyšiel jej oceňovaný román Chyť zajaca

Text vyšiel pôvodne pod názvom The Hunt: How the rebuilding of the nationalist myth buried the feminist legacy of Yugoslavia v Neue Zürcher Zeitung a publikujeme ho so súhlasom autorky

Z angličtiny preložil Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: