2020 06 PalestínaLiterárna prílohaLiterárna príloha: Básne súčasných palestínskych poetiek

jurajmydla9. júna 2020588

Jessica Abughattas

Sémantika

Keď sčítavali obyvateľstvo,

nazvali nás belochmi.

Keď sme chodili do školy,

nazvali nás Arabmi.

Keď sme sa stretávali s Arabmi,

nazvali nás katolíkmi.

Keď začala značka Athenos vyrábať hummus,

nazvali nás Grékmi

a keď sme si na Vianoce upiekli spanakopitu,

nazývali sme ju sabánech.

Keď sme si pripravili marocký kuskus,

nazývali sme ho izraelský

a keď padli veže, boli sme Američania.

A keď padli veže, mali sme strach.

Keď sa nás pýtali na letisku,

boli sme Libanončania.

A keď sa nás to pýtali Libanončania,

celý čas až k odletovej bráne sme napodobňovali ich prízvuk.

Keď sa začala vojna, boli sme Sýrčania.

Sýrčankou som bola tri roky, odkedy som sa dopočula o trojročnom dievčatku,

ktoré more vyplavilo na vlažný turecký breh ako šálku vychladnutej kávy,

aj s modlitbou k Pánovi, odriekanou v jeho levantínskom jazyku.

Keď horeli kostoly a Kopti krvácali,

stali sa z nás na celé desaťročia Egypťania.

Keď sa narodila moja sesternica s kučerami javorovej farby,

nazvali sme ju blondínkou

a keď sme chceli mať frajerov a frajerky,

naši rodičia nás nazvali Američanmi

a keď zložili skúšku z histórie a prisahali na Bibliu,

nazvali sme my svojich rodičov Američanmi.

Keď praotcovia založili novú vlasť,

nazvali ľudí, čo tam žili pred nimi, Indiánmi.

Navrhli si nejaké hviezdy a nazvali to Amerika.

Po masakroch ich nazvali pôvodnými obyvateľmi.

Po našich masakroch nás nikto nenazval pôvodnými obyvateľmi Izraela.

Keď sme si zvolili muža tmavej pleti za prezidenta, nazvali sme to pokrok.

K nikomu neprechovávame nenávisť,

hovorievala moja matka,

nenávidíme, keď nám hovoria, že sme teroristi, lebo sa hlásime k svojmu pôvodu.

Nenávidíme, že nás vymazali z Google Maps.

Nech už to nazvú akokoľvek, to, čo nenávidíme, sa stále volá genocída.

Nie sme náhodou všetci Palestínčania?

Keď umrieme, nie sme náhodou všetci osamelí a bez vlasti,

nestaneme sa len telami, ktoré prehltne zem?

V Amerike boli pôvodní obyvatelia odsunutí do rezervácií až do roku 1924.

V Amerike sa stále používa názov Ministerstvo indiánskych vecí.

V Amerike hovoria o Gaze, Západnom brehu, palestínskych územiach,

na Google Maps tomu nehovoria vôbec nijako.

Keď sa mojej starej mamy opýtajú, odkiaľ je,

odpovie lámanou angličtinou

Betlehem, tam, kde sa narodil Ježiš!

Vždy ju poopravím.

Je z Palestíny, v ktorej sa narodil váš Ježiš,

ktorou kráčal Ježiš, odtiaľ, kde naše deti

do vzduchu vyhadzuje fosfor.

Je z Palestíny, krajiny Mahmúda Darwíša, tureckej kávy

a najčerstvejších falafelov, aké ste kedy ochutnali.

Povedzte to stredoškolskej učiteľke, ktorá nesprávne

vyslovovala moje priezvisko: Palestína.

Povedzte to americkému úradu pre sčítanie ľudu, ktorý nás nazval belochmi: Palestína.

Povedzte to koktajúcemu reportérovi: Palestína.

Povedzte to nadutému profesorovi histórie: Palestína.

Povedzte to vykladačom Biblie: Palestína.

Povedzte to dieťatku narodenému v jasličkách: Palestína.

Povedzte to divákom v poslednom rade: Palestína.

Povedzte to divákom v prvom rade: Palestína.

Opakujte to stále dokola a dokola, hlásky

vám zjemnejú v ústach

falastín, ja baladí

Keď je moja stará mama unavená, znie to, akoby jej z hĺbky hrdla

štebotala lastovička

(2018)

Kalifornčanka palestínskeho pôvodu Jessica Abughattas je absolventkou Antiochskej univerzity. Jej diela boli publikované v mnohých literárnych časopisoch. Žije v Los Angeles.

Dareen Tatour

Vzdoruj, ľud môj, vzdoruj im

V mojom Jeruzaleme som si ošetrila rany

Vyrozprávala svoje smútky Bohu

A niesla som dušu na dlani

Pre arabskú Palestínu

Nezmierim sa s mierovým riešením

Kým sa šíri jed

A zabíja kvety z mojej vlasti

Nikdy nestiahnem svoje vlajky

Kým ich nedostanem zo svojej vlasti

Porazím ich, keď nastane správny čas

Vzdoruj, ľud môj, vzdoruj im

Vzdoruj nenásytnosti osadníkov

Roztrhaj nedôstojnú ústavu

Ktorá v sebe nesie ubíjajúce ponižovanie

A znemožňuje nám navrátiť naše práva

Vzdoruj im, ľud môj, vzdoruj

Kráčaj v zástupe martýrov

Upálených nevinných detí

A čo Hadíl, ktorú zastrelili na verejnosti

Zavraždili ju za bieleho dňa

Muhammadovi vylúpli oči

Ukrižovali ho a v bolestiach mučili

Vyliali si nenávisť na Alim

Založili požiar

A spálili nádeje v kolíske

Vzdoruj krutosti agenta v prestrojení za Araba

A nepočúvaj kolaborantov

Ktorí nás prikovali k ilúzii o mieri

Neboj sa ohnivých jazykov ich tankov

Lebo viera v tvojom srdci je silnejšia

Kým budeš vzdorovať vo svojej vlasti

Ktorá zažila útoky a neoslabilo ju to

Lebo Ali volá zo svojho hrobu

Vzdoruj, môj rebelský národ

Píš ma ako tyčinky vonného kadidla

A buď odpoveďou pre moje mŕtve telo

(2015)

Dareen Tatour sa narodila v roku 1982 v palestínskom meste Reineh na severe Izraela. Je poetka, fotografka a aktivistka, svoje diela uverejňuje najmä na sociálnych sieťach. Keď uverejnila túto báseň na YouTube, izraelské úrady ju obvinili z podnecovania k násiliu a sympatií k terorizmu. Po troch rokoch domáceho väzenia ju odsúdili na päť mesiacov odňatia slobody vo väznici.

DAM

Tvoje telo patrí im

90, 60, 90, 175 na 50

90 hrudník, 60 pás, 90 boky, 175 výška, niečo vyše 50 váha

Toto sú miery tvojho tela

Malo by sa volať „tvoje ich telo“:

„tvoje“ patrí tebe, ale tvoje telo patrí im

Slobodná duša v uväznenom tele

Trvalo mi dlho, kým som pochopila svoje telo, telo ženy

Jeho telo si chodí, kam chce, spí, kedy chce, zmizne,

robí chyby, ľutuje, my odpúšťame a on to opakuje

Donekonečna kráča s papierom od lekára

A čo sa týka môjho tela? Stačí jediná chyba

Jedno pokĺznutie, jedna fotka, jedno video

Koľko očí je na mojom tele?

Koľko tvárí má moje telo?

Moje telo je telo ženy, moje telo je telo Arabky, moje arabské ženské telo

Koľko zámen má moje telo?

Som tu ja a potom ty a ešte my a taktiež oni

Oni proti nám a ty proti mne, všetci proti mne a ja proti všetkým

Ešte aj v boji mám dvakrát toľko povinností ako ty

Keď vzdoruješ ty, urazíš ich sionizmus

Keď vzdorujem ja, urazím aj ich mužnosť

A aj keď si moje telo uvedomuje útlak, stále zostáva zraniteľné

Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa naučila milovať svoje telo

Moje telo ženy, telo Arabky

Stojím pred zrkadlom, zložila som si okuliare, lebo ich vyrobili muži

Svojimi očami chcem vidieť svoje nedokonalosti

Čo zízaš? Tieto prsia sú moje

Ruky preč! Tieto boky sú moje

Nechaj si tie komenty! Tieto chlpy na rukách a chlpy v podpazuší sú len moje

Nerob ksichty! Týchto pár kíl navyše je mojich

Celulitída je moja, tieto strie a popôrodné jazvy sú len moje

Sivé vlasy, bradavičky, znamienka, stehná, vyrážky, to všetko je moje

Táto kuchyňa nie je len moja, ale tento olivový olej, tymián a jedlý bodliak sú len moje

Olivový odtieň mojej pokožky je môj a tieto oči sú moje

Po prvý raz vnímam svoje oči svojimi očami

42, 200, 120 na 136

42 milión ráz predali moje telo

200 milión ráz ma obrezali a prebrali zodpovednosť za moje telo

120 milión ráz moje telo znásilnili

136 miliónov pôrodov za rok – a tento život vychádza len z môjho tela

DAM je angažované hiphopové zoskupenie, jedno z prvých, ktoré začalo rapovať po arabsky. Jeho texty, rovnako ako hudba, sú kolektívnym dielom. Text skladby Tvoje telo patrí im znie v pôsobivom minimalistickom videoklipe – dostupnom na YouTube pod názvom JASADIK-HOM (Your Body of Theirs) – v podaní speváčky DAM, Maysy Daw, ako feministický manifest. Maysa sa narodila v Haife, v umeleckej rodine, žije v Jaffe, študuje na univerzite v Tel Avive a spolupracuje s mnohými významnými palestínskymi hudobníkmi. V roku 2018 vydala svoj prvý sólový album Between The City Walls. Pôsobí aj ako herečka a performerka.

Zaina Alsous

Vtáčie prelúdium

Vo vtákovi dodovi je les, V lese

broskyňový analóg, V broskyňovom analógu je žena, Vnútri

v žene je jazero pohrebov, sklamaní milenci,

vedci, V jazere vulkán veľrybích piesní, Vnútri

vo vulkáne jazyk pomenovaní, V jazyku

algoritmus pre obnovenie druhu po vyhubení, V algoritme modrastý

dynamit na rozpustenie Slnka kolónie, blik blik,

Nechcela som sa zaľúbiť do prehry, jej pŕchnuceho

vytrženia, Nechcela som sa pomenovať po náhrdelníku

z nemých samohlások, Nešla som hľadať toho vtáka, Vošla som

cez prázdnu klietku, bokmi napred

Mŕtvi ako dodo

Znesú sa nadol nervy s aliteráciou, môže smrť byť smiešna?

Takmer akoby bol dodo pomenovaný, aby bol mŕtvy, vyškerený

Po rokoch vyhubenia, vydražený po jednotlivých kostičkách:

Zobák v Prahe, noha v Londýne, konšpirácia druhov,

Mýtus. Akoby sa dalo namaľovať spomienku na mŕtvych

Popod modrú klenutú bránu, vsakujúcu do vyparujúceho sa dažďa

A vypočuť si        Nie, o nich sa ti muselo snívať.

Živí ako sen.

(Teória vtákov, 2019)

Opúšťanie

Unesené lietadlo v roku 1969 pristáva v Damasku. To znamená, lietadlo nemohlo odletieť

do Tel Avivu. Čítam o tomto incidente v autobiografii Leily Khaled.

Táto kniha je vypredaná. To znamená, že je ťažké nájsť jej písomné svedectvo z prvej ruky,

hoci o nej sa popísalo veľa. Chcela som o Leile napísať báseň, o hrdinke,

alebo teroristke, záleží, koho sa spýtate. Dareen je meno ženy,

ktorá žije v domácom väzení. To znamená, že nesmie opustiť miesto bydliska.

Izraelské úrady ju klasifikujú ako nebezpečnú osobu, ona sama seba nazýva poetkou.

Rozprávačka je dôležitou súčasťou básne. Pravidlo poézie, pokúste sa

nepustiť čitateľa z básne. V tomto bode neposlúchnem a poviem,

že môžete odísť, ak sa tak rozhodnete. Voľba je komplikovaná súčasť opisu

palestínskych hrdinov alebo teroristov. Učíme sa o izraelsko-palestínskom konflikte.

Slovo konflikt je v angličtine definované ako „vážne nedorozumenie“.

Ak ste stále tu, neznie to spravodlivo? Dve protistrany, každá má rovnaký podiel viny,

každá robí vlastné rozhodnutia. O tri generácie neskôr ešte stále neviem,

ako sa vysvetľujú rozhodnutia. Opustili sme to miesto. Miesto, ktoré som nikdy nevidela.

To znamená, že ešte vždy neviem, ako sa mám písaním

priviesť k životu. Z troch chlapcov na pláži v Gaze sútok krvi, inde

uzavreté hranice, rodina kostí, bez vývaru; bude to opísané ako incidenty.

Rozdiel medzi násilím a incidentmi pri konflikte

závisí od toho, kto o tom rozpráva. Ktorým slovom by ste začali?

Nakba sa prekladá ako „katastrofa“. Ha’atzmaut ako „nezávislosť“.

Zato hebrejčina aj arabčina majú spoločné jaum alebo jom,

čo znamená deň. Alan Dershowitz a iní izraelskí historici sa zhodli na tom,

že to bola voľba Palestínčanov, opustiť svoju zem v roku 1948.

Zhodnúť sa, slovo, ktoré používame, keď si vysvetľujeme, ako sa veci majú.

Dejiny sú zbierkou rozhodnutí. I ja som zdedila spomienky.

Ružové modlitebné korálky na pulte. Záhyby bielej látky, čierne nite,

vyšívajúce na živú kožu. Spomienky sa nie vždy riadia tým,

čo nalinajkovali rozhodnutia histórie. Môj starý otec ušiel z krajiny,

keď mal osem rokov, svoju matku zanechal doma.

To znamená, že ju nikdy viac nevidel. Mnohí sa zhodnú,

že odísť a nikdy sa nevrátiť späť je voľba, nie násilie.

Báseň – záleží na rozprávačovi alebo rozprávačke – akt podnecovania

k násiliu. Betón v hrdlách detí, posledný pohľad matky,

segregovaná pláž, segregované slnko; to všetko je len

veľké nedorozumenie, konflikt. Zmenila som názor.

Opúšťam

vás aj túto báseň. Rozhodla som sa, tento raz ide o rozhodnutie.

(2019, zborník Workshopu ázijsko-amerických spisovateľov)

Zaina Alsous sa narodila v palestínskej diaspóre, je obhajkyňa zrušenia väzníc, aktivistka z Južnej Floridy. Jej básne, recenzie a eseje vyšli v mnohých literárnych časopisoch. Prvú zbierku básní Teória vtákov vydala na jeseň v roku 2019 a získala za ňu Cenu poézie Etel Adnanovej.

Rafeef Ziadah

My učíme život, pane

Dnes moje telo zmasakrovali v televízii.

Dnes moje telo zmasakrovali v televízii a muselo sa zmestiť do zostrihu krátkych viet.

Dnes moje telo zmasakrovali v televízii a muselo sa zmestiť do zostrihu krátkych viet, plných štatistík, aby dokázalo oponovať vymeranej odozve.

A ja som si zdokonalila angličtinu a naučila som sa rezolúcie OSN.

Ale aj tak sa ma spýtal, slečna Ziadah, nemyslíte si, že by sa všetko vyriešilo, keby ste svoje deti prestali učiť toľkej nenávisti?

Odmlka.

Hľadala som v sebe silu, aby som našla trpezlivosť.

Ale trpezlivosť sa mi nederie na jazyk, keď na Gazu padajú bomby.

Trpezlivosť ma práve opustila.

Odmlka. Usmej sa.

My učíme život, pane.

Rafeef, nezabúdaj sa usmievať.

Odmlka.

My učíme život, pane.

My, Palestínčania, učíme život po tom, ako nám obsadili posledný kúsok neba.

My učíme život po tom, ako si vybudovali osady a múry apartheidu, ktoré clonia posledný kúsok neba.

My učíme život, pane.

Ale dnes moje telo zmasakrovali v televízii

a muselo sa zmestiť do zostrihu krátkych viet.

A ukážte nám príbeh, ľudský príbeh.

Chápete, tu sme apolitickí.

Len chceme povedať ľuďom o vás a vašom národe, tak nám ukážte ľudský príbeh.

Nespomínajte slová apartheid a okupácia.

Toto je apolitické.

Musíte mi pomôcť, aby som vám ako redaktor pomohol porozprávať váš príbeh, ktorý nie je politickým príbehom.

Dnes moje telo zmasakrovali v televízii.

Čo keby ste nám ukázali príbeh ženy v Gaze, ktorá súrne potrebuje lieky?

A čo vy?

Máte dosť polámaných končatín, aby ste nimi zakryli slnko?

Vydajte mi vašich mŕtvych a dajte mi zoznam ich mien v rozsahu tisícdvesto slov.

Dnes moje telo zmasakrovali v televízii a muselo sa zmestiť do zostrihu krátkych viet a pohnúť tými, ktorí sú už znecitlivení voči krvi teroristov.

Ale bolo im to ľúto.

Mrzel ich ten kráter po bombardovaní Gazy.

Tak ja im teda poskytnem rezolúcie OSN a štatistiky a všetky tie „odsudzujeme“ a „s poľutovaním sledujeme“ a „odmietame“.

A „toto nie sú dve rovnocenné strany: okupanti a okupovaní“.

A sto mŕtvych, dvesto mŕtvych, tisíc mŕtvych.

A medzi vojnovým zločinom a masakrom vypúšťam z úst slová a usmievam sa, nie príliš exoticky, usmievam sa, nie ako teroristka.

A počítam, počítam sto mŕtvych, dvesto mŕtvych, tisíc mŕtvych.

Je tam niekto?

Bude ma niekto počúvať?

Rada by som oplakala ich telá.

Rada by som sa bosá rozbehla do každého utečeneckého tábora, objala všetky deti a zakryla im uši, aby im v nich do konca života nezneli zvuky bombardovania tak ako mne.

Dnes moje telo zmasakrovali v televízii.

A dovoľte, aby som vám povedala, že vaše rezolúcie OSN proti tomu nezmohli absolútne nič.

A žiadny zostrih, žiadna z mojich krátkych viet, je jedno, ako veľmi sa zlepší moja angličtina, ale nič z toho zostrihu, nič z toho zostrihu, nič z toho zostrihu im nevráti život.

Toto žiadny zostrih nenapraví.

My učíme život, pane.

My učíme život, pane.

My Palestínčania každé ráno vstávame,

aby sme zvyšok sveta

naučili život, pane.

(2011)

Rafeef Ziadah, slam poetka a aktivistka za ľudské práva, narodila sa do palestínskej utečeneckej rodiny v Bejrúte, pôsobí na univerzite SOAS v Londýne. Svoje básne vydala na albumoch Hadeel (2009) a We Teach Life (2015), na druhom albume jej prednes doprevádzajú hudobné kompozície gitaristu Phila Monsoura. Pravidelne vedie workshopy hovoreného slova a zúčastňuje sa na aktivistických solidárnych akciách. Jej básne o vojne, exile, rodovom útlaku a rasizme sa stali virálnymi za niekoľko dní od zverejnenia.

Naomi Shihab Nye

Krv

„Pravý Arab dokáže chytiť muchu holými rukami,“

hovorieval môj otec. A dokázal to,

priklopiac dlaňami hmyz v letku,

zatiaľ čo hostiteľ s mucholapkou v ruke nemo zízal.

Na jar sa nám šúpali dlane ako hadom.

Praví Arabi verili, že červený melón premôže päťdesiat neduhov.

Upravovala som si tie pravidlá podľa situácie.

Dávno predtým u nás zaklopalo dievča

a chcelo vidieť naozajstnú Arabku.

Povedala som, že žiadnu nemáme.

Potom mi otec prezradil, kto vlastne je:

„Šiháb“ – „padajúca hviezda“ –

dobré meno, požičané z oblohy.

Raz som sa spýtala: „Keď zomrieme, musíme ho vrátiť?“

Povedal, že niečo také by povedala len pravá Arabka.

Dnes mi noviny spôsobili krvnú zrazeninu.

Malý Palestínčan na titulke máva nákladným autíčkom.*

Figovník bez domova, táto tragédia so strašnými koreňmi

je pre nás priveľká. Akou vlajkou máme mávať?

Ja mávam vlajkou z kameňa a semena,

obrusom vyšívaným modrou.

Zatelefonujem otcovi, zhovárame sa o správach.

Je toho naňho priveľa,

ani jeden z jeho dvoch jazykov na to nestačí.

Odveziem sa na vidiek k ovciam a kravám,

a žalujem sa vzduchu:

Kto označil kohokoľvek za civilizovaného?

Kde sa môže pásť uplakané srdce?

Čo by teraz urobila pravá Arabka?

(1986, Slová pod slovami: Vybrané verše. Portland, Oregon: Far Corner Books, 1995)

*Nákladné auto tu americkej verejnosti pripomína bombový útok na vojenskú základňu USA v Bejrúte v roku 1983.

Naomi Shihab Nye sa narodila v roku 1952 palestínskemu otcovi a americkej matke. Píše básne, knihy pre mládež, komiksy a romány. Poetry Foundation v USA jej udelila cenu Poetka mladých. Žije v San Antoniu, je redaktorkou poézie v nedeľnej prílohe New York Times. Za zážitok, ktorý jej zmenil život, považuje návštevu u svojej starej mamy v palestínskej dedinke Sindžíl na Západnom brehu.

Z angličtiny preložila Elvíra Haugová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia