2020 06 PalestínaFilmový KapitálVidieť a dívať sa na okupáciu Palestíny

Paula Ďurinová9. júna 2020230

Vo februári tohto roku sme počas filmového festivalu Berlinale sedeli v kinosále v západnom Berlíne. Spoločne sme pozerali film, ktorý je vo svojej podstate o dívaní sa. The Viewing Booth – dokumentárny film Ra’anana Alexandrowicza.

 

Dokumentárny film sa v tomto roku premietal v sekcii Forum na Berlinale, na festivale CPH DOX a aktuálne je dostupný v rámci online verzie festivalu dokumentárnych filmov Sheffield Doc Fest do 10. júla.

 

V tmavej sále k nám na začiatku prehovára režisérov hlas. Rozpráva o momente, keď počas španielskej občianskej vojny dostala spisovateľka Virginia Woolf list od prominentného londýnskeho právnika. Pýtal sa jej v ňom, ako by sme podľa nej mohli predísť vojne. Virginia Woolf navrhla začať tým, že sa pozrieme na slovo „my“. Čo by sa stalo, keby sme sledovali zábery z vojny, ktoré sa publikujú každý týždeň. „Je otázne, keď sa budeme obaja dívať na tie isté zábery, či budeme cítiť to isté.“

 

Do miestnosti prichádza mladá študentka Maia Levi. Prechádza okolo režiséra a usádza sa vo vedľajšej búdke. Tieto dve izby sú dejiskom celého filmu, aj keď cez videá, ktoré Maia a režisér spolu pozerajú, sa prenášame do širšej zóny okupovaného Západného brehu Jordánu. Videá sú verejne dostupné na internete, a pochádzajú najmä z dvoch zdrojov: od ľudskoprávnej organizácie B’Tselem, ktorá dlhodobo dokumentuje porušovanie ľudských práv v tejto oblasti, a konzervatívnych, pravicových či pro-okupačných zdrojov. V priebehu filmu ich sledujeme Maiinmi očami. Očami ženy narodenej židovským rodičom v Amerike. Človeka s úprimným záujmom o problematiku okupácie, no silnou lojalitou k Izraelu.

 

Podľa Ra’anana Alexandrowicza patrí Maia k ľuďom, ktorým chce svoje filmy najväčšmi adresovať. Ako filmár bol presvedčený, že dokumentárne zábery majú silu ľudí edukovať a zmeniť ich pohľad na svet. V konfrontácii s neochvejnosťou presvedčenia Maii sa však jeho osobná predstava rúca a on zisťuje, že moc obrazov nie je absolútna. Sám si prešiel službou v izraelskej armáde a ako režisér sa téme okupácie Západného brehu intenzívne venuje. Uvažuje nad vzťahom pretrvávajúcej okupácie a jej súbežného zaznamenávania. Aká je rola jeho filmárskej práce, a akú úlohu zohrávajú samotné dokumentárne zábery?

 

„Začal som sa pozerať na – nielen svoje – videá, filmy, hľadal som v archívoch a snažil sa zistiť, aký je vzťah medzi dokumentáciou a realitou, ktorá je dokumentovaná. Nenašiel som odpoveď. Pochopil som, že by som mal kameru otočiť druhým smerom, smerom k očiam a mysliam, ktoré túto dokumentovanú realitu pozerajú a vnímajú. Očiam ľudí, pre ktorých svoje filmy tiež tvorím.“ Do výberu zahrnul aj mnohé videá od ľudskoprávnej organizácie B’Tselem, ktorá ich využíva ako nástroj pri poukazovaní na porušovanie ľudských práv na okupovaných územiach a verí, že takáto dokumentácia poskytuje priamu skúsenosť, ktorú nemôžeme ignorovať. S podobným presvedčením začína tento filmový experiment aj samotný režisér.

 

Dívanie sa ako forma správania

 

Maia si zo zoznamu videí, ktoré jej Alexandrowicz ponúkol, vyberá práve jedno od organizácie B’Tselem. Je na ňom zaznamenané, ako uprostred noci prichádzajú do malého domu izraelskí vojaci. Tváre majú zakryté a požadujú, aby rodičia zobudili všetky deti. Niekoľko zmätených chlapcov a dievčat sa prebúdza do miestnosti plnej uniformovaných, ozbrojených mužov. „Neboj sa, snaž sa pochopiť, čo vojaci chcú,“ hovorí otec zobúdzajúcemu sa dieťaťu. Vojaci veľmi nedbalo prehľadávajú skrine, ich motivácia je viac než nejasná. Maia sa pozorne díva na video a uvažuje, prečo sa takáto situácia vôbec odohrala. Na rozospaté deti je smutný pohľad, no na druhej strane, vojaci musia mať na takúto akciu nejaký dôvod. Ku koncu akcie sa uspokojí s vlastnou načrtnutou teóriou, že tento výjav mohol byť súčasťou hľadania bomby. V konečnom dôsledku je pre ňu väčším narušiteľom samotný otec rodiny, ktorý video nočnej razie nakrútil. Emočné zrútenie sa malého chlapca po odchode vojakov tak na ňu pôsobí ako hraná scénka, ktorá sa otcovi rodiny dobre hodí do celého koloritu videa.

 

Už desaťročia sa celý svet díva na izraelsko-palestínsky konflikt. Dokumentovaná okupácia, zábery teroru, sú podrobené skúške ľudského pohľadu. Nie je však jasné, či môžeme predpokladať, čo vidí. Touto tvrdou konfrontáciou prechádza samotný režisér. Videá sú konfrontované s človekom a procesom dívania sa na ne. Ra’anan Alexandrowicz si uvedomuje, že dívanie sa je forma správania.

 

Samotná Maia priznáva, že jedna strana má lepšie východiská než tá druhá. V jej slovách počuť náznaky solidarity s Palestínčanmi, no vzápätí hľadá element, ktorý by šikanu zo strany vojakov či izraelských osadníkov odôvodňoval.

 

„Chcel som jej sprostredkovať určitý odstup, aby videla kontext päťdesiatich rokov istého správania jednej strany voči druhej. Udržiavanie obyvateľov Západného brehu v strachu tým, že im neustále pripomíname svoju prítomnosť. Keď v noci prehľadávame ich byt, hovoríme im tým, aby nezabúdali, že môžeme v ktoromkoľvek momente vtrhnúť do ich príbytkov. V širšom kontexte ide o politickú situáciu bez vyhliadky na ukončenie. Maia nechcela poodstúpiť a nahliadnuť na tento kontext, naopak, chcela sa pozrieť ešte detailnejšie – na otca, ktorý nakrúca samotné video,“ hovorí režisér.

 

Dívanie sa ako forma svedectva

 

Senzitivita človeka sa časom otupuje a tento „úpadok“ môže jedinec spozorovať prostredníctvom spomienky na to, ako zvykol reagovať v minulosti – uvažuje

Ra’anan Alexandrowicz. Jeho protagonistka Maia sa po viac ako pol roku vracia do tej istej miestnosti. Tmavej premietacej izby s monitormi a kamerou. Režisér ju pozval, aby si znovu prezrela niektoré zábery a zároveň sa pozrela aj na to, ako sa na ne dívala predtým. Pozorovaním Maie dívajúcej sa na svoje dívanie sa vzniká istá meta-situácia. Situácia, ktorá mala možno podľa očakávania režiséra vyústiť do reflexie a precitnutia.

 

Spoločne sa vracajú k ústrednému videu nočnej invázie do palestínskej domácnosti. Ra’anan Alexandrowicz poukazuje na detaily, ktoré pre Maiu nemali informačnú či citovú hodnotu a spytuje sa, či nedívanie sa nie je istá forma potláčania. Neochota vidieť a stať sa svedkom tejto situácie v jej komplexnosti. Režisér naznačuje, že sledovanie tohto videa by mohlo priniesť otázku, či sú takéto situácie súčasťou denného života obyvateľov okupovaných území. Otázku, ktorá môže podnietiť konfrontáciu pôvodného politického presvedčenia.

 

Záverečný dialóg medzi režisérom a protagonistkou sa nesie v atmosfére desivej úprimnosti a intimity. Dvaja ľudia sa dívajú na tie isté zábery, no každý v nich vidí niečo iné. Do videí sa prenášajú ich osobné presvedčenia, inklinácie a zážitky. Sedia vedľa seba v dvoch malých miestnostiach, komunikujú cez obrazovku. Akoby oni sami boli mikrokozmom sveta my-oni.

 

V tomto rozhovore sa režisérovi otriasa vnímanie dokumentárnych obrazov ako nástroja, ktorý dokáže skutočne zmeniť presvedčenie ľudí. V Mainom prípade by bola v hre jej vlastná identita, časť jej osoby, ktorá integruje politické a náboženské presvedčenie a vedome tomu obetuje istú dávku solidarity. „Je to osobné,“ hovorí. Priznáva, že keď niečo narúša jej systém hodnôt, tak tomu nechce veriť. Dokumentovaná situácia sa tak pre ňu stáva fikciou. Hranou scénou, ktorá čím naliehavejšie presviedča, tým menej jej je Maia ochotná veriť.

 

Maia Levi odchádza z premietacej miestnosti. Režisér nás a aj samého seba na konci necháva v tichom zamyslení o tomto stretnutí dvoch párov očí. Očí, ktoré všetko videné spracovávajú cez – častokrát nepriedušné – vrstvy osobných a politických presvedčení. Z diskusie s Ra’ananom Alexandrowiczom po filme sa dalo vycítiť, že sme sa na film a dokumentáciu okupácie v ňom obsiahnutú pozerali mnohí podobne. Maiine videnie sa tak zdalo mierne cudzie, vzdialené, a možno práve preto veľmi cenné.

 

Autorka je filmová dokumentaristka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *