Sociálna demokracia je termínom z dôb straníckej demokracie. Súčasná ľavica má byť miestom pre triednu analýzu, no nie nutne pre „všeobjímajúcu“ triednu politiku bez ohľadu na tzv. kultúrne otázky. Existuje v nej však vôľa pre transverzálnu ľavicovú politiku?
Keď na konci mája vstupujem do hlavnej sály Kollárovho domu v Ľubochni, je krátko po deviatej. Kúpeľné hostky a hostia už sú po raňajkách, dve zamestnankyne pripravujú jedáleň na obed. V čistom zarábajú šesťsto eur. Sú rady stabilnej práci, ale plat je to nízky. Pýtam sa, či práve tu bola založená pred stodva rokmi slovenská časť Komunistickej strany Československa – sekcie III. internacionály. Musím sa spýtať, navonok tomu totiž nič nenasvedčuje. Nie je tu žiadna pamätná tabuľa. Len keď obídem budovu, zbadám sochu mužskej figúry s pochodňou v ruke. Ale rovnako, ako by to mohol byť Marek Čulen (iniciátor zjazdu radikálnej sociálnodemokratickej ľavice v roku 1921, na ktorom sa strana sformovala), socha by mohla znázorňovať akéhokoľvek budovateľa štátneho socializmu. A tak sa teda pýtam.
Dve ženy v staršom strednom veku moja otázka prekvapuje len trochu. Áno, komunistická strana tu bola založená, ale nikoho to nezaujíma. „Viete, niektorí hovoria, že za komunistov bolo lepšie,“ hovorí jedna z pracovníčok. Sociálnych istôt niet a k tomuto všeobecnému zneisteniu sa pridáva zlyhávajúca politická reprezentácia. „Veď tu nikto nevládne, nikto neriadi túto krajinu,“ glosuje aktuálnu situáciu pani z Ľubochne.
Keď sa deň predtým stretávam s dlhoročnou kultúrnou pracovníčkou v Martine, zapriadneme aj rozhovor o politike. Ako tu ľudia žijú, koho volia, aké je zloženie radnice? Prekvapuje ma, keď pre stranu SMER-SD použije výraz „sociálna demokracia“. Ani sám SMER svoj prídomok „SD“ už dávno neinterpretuje tak extenzívne ako moja spoločníčka. Pre ňu však označenie „sociálna demokracia“ zosobňuje práve táto strana. Nepolemizujem s ňou. Na koho by som ako na sociálnu demokraciu ukázala? Nie je sociálna demokracia ideologickým pomenovaním, ktoré dnes nielenže nemá referent, ale neexistuje ani potreba dať mu zmysluplný význam? Doba straníckych demokracií, v ktorých bolo možné identifikovať sociálnu demokraciu ako jasne rozoznateľný ideologický smer, je podľa Bernarda Manina aj ďalších politických teoretičiek a teoretikov nenávratne preč.
Ak sa teda nechcem zaoberať úpadkom sociálnej demokracie, mohla by som otázku o nej preformulovať na otázku o ľavicovej politike tam, kde žijem, kde žijeme.
Každodenný život komunistov
Esejistka zo Spojených štátov amerických Vivian Gornick bola pred pár rokmi prekvapená, že jej kniha The Romance of American Communism (pôvodne 1977, reedícia 2020, Verso) vyvolala v ostatných rokoch medzi US-americkými stúpencami a stúpenkyňami tzv. demokratického socializmu veľký ohlas. V nevydarenom romániku komunistiek a komunistov s ich stranou čítala skôr nutnú dezilúziu z intenzívneho politického života a z prelínania politického a súkromného, dezilúziu, ktorá mala byť logickým záverom politického vývoja ďaleko za možnosťou ovplyvnenia členstvom. Gornick tieto orálnohistorické príbehy zbierala sklamaná z vyčerpávania radikálneho prúdu hnutia za oslobodenie žien v sedemdesiatych rokoch 20. storočia v USA. Paradoxne (alebo nie?), na dnešné čitateľstvo zapôsobila oddanosť členstva Komunistickej strany USA najmä pred rokom 1956 politike, organizovaniu, agitácii. Kniha Gornick je plná životných príbehov, ktoré sa dajú pomenovať ako prinajmenšom nešťastné – ako napríklad to, keď sa do továrne ako organizátor dostáva introvertný intelektuál, ktorý ani za dva roky nie je schopný vybudovať zmysluplné vzťahy s pracujúcimi.
Ak však pôsobenie komunistickej strany prinášalo zjednodušenia v zmysle, že každý človek je nahraditeľný, a preto je schopný akejkoľvek politickej práce, ktorú jednoducho treba urobiť, tak prinášalo zjavne aj živé politizovanie, ktoré bolo súčasťou každodennosti a budovalo afektívny vzťah medzi politickou ideológiou a straníctvom.
Niekto by mohol namietať, že aj dnes sa predsa politizuje, prakticky neustále. No vtedajšia politicko-stranícka práca nespočívala v holej diskusii o frustrácii z existujúcich podmienok, ale práve v jej ideologickom, strategickom a taktickom zarámcovaní. V takýchto diskusiách, ktoré sa odohrávali v dvadsiatych rokoch 20. storočia v chudobných židovských domácnostiach newyorského Bronxu či Lower East Side nad jedným výtlačkom novín za kuchynským stolom, sa nedáva výlučne priechod nespokojnosti s tým, čo je, ale táto nespokojnosť sa uchopuje ako jedna z mnohých inštancií spoločenských pohybov, ktoré sú nadindividuálne.
Vivian Gornick v úvode k reedícii knihy z roku 2020 zdôrazňuje, že „chápať skúsenosť bytia komunistkou či komunistom ako milostné vzplanutie (romance) bolo (a myslím, že stále je) legitímne, ale písať o tejto skúsenosti romanticky legitímne nie je“. Zaštiťovanie sa Gornick ľúbostnou avantúrou, ktorá dopadla prinajlepšom trápne a prinajhoršom tragicky, nemá len funkciu vyvinenia spisovateľky a autorky z možného obvinenia z podpory politických režimov, čo dopustili smrť miliónov. Poukazuje na to, že politiku a dejiny čítame ako príbehy, prostredníctvom naratívnych schém dodávajúcich vládam, epochám, dejinným epizódam konkrétnu interpretáciu a emočné zafarbenie. Marxove čítanie buržoáznych revolúcií ako tragédie a frašky je vari dostatočne známe, Gornick a ďalší autori a autorky k tomuto naratívnemu repertoáru pridávajú možné čítanie politiky a dejín ako milostného príbehu alebo sprisahania.
Dôležité je, že ukazujú na politickú prácu ako niečo, čo je plné afektivity, a tiež činnosť, ktorá je vpletená do každodennosti. Neexistuje teda politika ako verejná sféra striktne oddelená od sféry súkromnej. Ide o proces, vďaka ktorému sa človek identifikuje s väčším projektom, ktorý ho presahuje, a zároveň sa vďaka tomuto vychýleniu von zo seba čoraz väčšmi stáva sám sebou.
Ľavicová politika nespraví krok správnym smerom bez toho, aby bez zbytočného ospravedlňovania ukázala, že politickú činnosť si možno užívať, že politické pôsobenie môže byť dobrom, v ktorom sa tvoria a podporujú ľudské vzťahy a konkrétne spoločenstvá, čo veci vidia inak a chcú žiť inak, a že politika nie je bremenom, ktoré na seba neochotne, no zo služby spoločnosti, berú domnelí záchrancovia a záchrankyne sveta.
Ideológie potrebujú organizačné formy
Príklad Gornick naviac dobre poukazuje na to, že na politické pôsobenie je potrebná politicko-ideologická práca. Tá sa dnes síce môže zužovať do podoby platených facebookových postov testovaných vo fokusových skupinách či bilbordov zacielených na konkrétne publiká, stále je to však niečo, čo by malo ozrejmovať svet, v ktorom žijú politickí aktéri alebo tí, ktorých chcú ovplyvňovať.
V českom ľavicovom prostredí politicko-ideologickú prácu odvádza najmä Petr Drulák, ktorý okolo tzv. konzervatívneho socializmu sústredil jednu z mála polemík na ľavici a intelektuálne pripravil možné styčné body s nacionalistickými davmi, ktoré na pražské Václavské námestie prichádzajú od jesene 2022. Ale ani robustné intelektuálne podujatie, o ktoré sa Drulák pokúša a ktoré v jeho prípade vyznieva skôr ako nedostatočná náhrada za jeho stratený politický vplyv, nenahradí samo politické organizačné pôsobenie.
Diskusiu o ľavici z odlišných pozícií chce v týchto dňoch vydaním Manifestu socialistického hnutí (2023) vyvolať Michael Hauser. Či sa jeho predstave politiky pre pracujúcu väčšinu – ako hovorí politickému subjektu, ktorý chce interpelovať – dostane patričnej odozvy najmä zo strany rôznych partikulárnych hnutí, ktoré dnes hája verejné statky a stavajú sa proti politike zisku, ukážu nasledujúce mesiace.
Je však zrejmé, že doba volá po manifestoch. Keď Hauser v nadväznosti na Antonia Gramsciho a Nancy Fraser píše o tom, že sa nachádzame v medzivládí, interregnum, tak toto tvrdenie môžeme pochopiť aj tak, že sa nachádzame v období hľadania organizačnej formy politického pôsobenia. Tejto otázke venuje pozornosť Platforma pro sociálně-ekologickou transformaci Re-set, ktorá vsádza na princípy odborového organizovania podľa US-americkej odborovej organizátorky Jane McAlevey a v ich duchu sa usiluje o budovanie silných iniciatív zdola a sociálnych hnutí. Výskumník a organizátor kampaní Re-setu Josef Patočka sa (na rozdiel od Druláka aj Hausera) naviac prihovára za to, aby súčasné antikapitalistické hnutie vložilo energiu do vytvárania (ekonomických, sociálnych a politických) štruktúr mimo štátu, a nevsádzalo výlučne na uchopenie politickej moci vo volebnom zápase. Naopak, získanie politickej moci má podľa Patočku nasledovať až po vybudovaní štruktúr spoločenskej moci (ktoré môžu mať podobu družstiev, solidárnej ekonomiky, sociálnych hnutí). Vzhľadom na to, že v Česku sa ľavicové politické subjekty (či už je to Česká strana sociálně demokratická, strany Levice alebo Budoucnost) v ostatných parlamentných voľbách aj voľbách do samospráv potýkajú s neúspechmi, sa otázka organizačnej formy ľavice stáva naliehavou. Predpokladať, že svoju reprezentáciu sociálnou demokraciou alebo nejakou jej novšou alternatívou si voličstvo vynúti, sa neosvedčilo.
Najprv štrajk, potom analýza?
Možno je však potrebné ešte o krok ustúpiť od politicko-ideologickej práce a pozrieť sa na povahu triedneho boja, triednych vzťahov a samotnej triedy pracujúcich. Hoci na jednej strane sa tieto analytické kategórie môžu javiť ako zrejmé a dostatočne vyložené v historicko-materialistickej ortodoxii, ako upozorňuje William Clare Roberts v texte Class in Theory, Class in Practice (2023), máme tendenciu ich napĺňať konkrétnymi, rukolapnými obsahmi, a to najmä takými, ktoré pre ľavicovú politiku znamenajú prísľub jej pokračovania. Roberts varuje pred univerzalizáciou konkrétnych príkladov a nesprávnymi analógiami.
Keď sa pozrieme napríklad do aktuálnej ľavicovej feministickej politickej teórie, jeden jej prúd považuje za primárny spôsob triedneho boja feministické či ženské štrajky, ktoré sa rozhoreli v ostatných desiatich rokoch najmä v štátoch Južnej Ameriky, Poľska či Španielska. Manifest Feminizmus pre 99 % (2019, česky 2020) novú podobu štrajku postuluje ako svoju prvú tézu a od politickej činnosti miliónov štrajkujúcich odvodzuje aj politický subjekt, v mene ktorého chce hovoriť a ktorý má tento manifest legitimizovať. Podľa Feminizmu pre 99 % nový antikapitalistický feminizmus vynachádza nové podoby štrajkovania, v ktorých sa spája odchod z práce s bojkotom či protestom a zároveň tak rozširuje aj chápanie toho, čo je práca, z ktorej ťaží kapitál. Omnoho detailnejšiu teóriu feministického štrajku podáva v knihe Feminist International (2019, anglicky 2020) argentínska feministka, aktivistka a akademička Verónica Gago, podľa ktorej je štrajk nástrojom poznávania triedneho konfliktu, triednej kompozície a hierarchizácie práce.
Všetky tieto funkcie môže štrajk plniť tam, kde k nemu dochádza. Štrajky státisícov žien a ich spojencov proti násiliu na ženách a za legálne interrupcie v Argentíne nás môžu napĺňať nádejou v možnosť zmeny. Prečo však „nefunguje“ poľský Strajk kobiet? Aké poučenie vyvodzujeme z neho? Akokoľvek je kniha Gago situovaným poznaním, ktoré naviac vyrastá zo skúsenosti kolektívneho politického subjektu, je práve týmto – situovaným poznaním, pri ktorom pokusy o jeho presadenie do iných prostredí môžu ústiť do aktivizmu pre aktivizmus, neodbytnej potreby „niečo urobiť“ a vari aj do sklamania.
Feministky v (nesorelovskom) mýtizovaní štrajku nie sú samy. Štrajková aktivita zamestnankýň a zamestnancov firmy Nexen na Plzeňsku aj kuriérok a kuriérov jazdiacich pre Wolt vyvolala počas protestov v Prahe solidárnu vlnu, ktorú si nechcela nechať ujsť žiadna časť ľavého politického spektra. Na jednej strane by sa dalo oceniť, že ľavicové strany (od komunistov, cez Levici až po Budoucnost) stoja za „starou“ triedou pracujúcich zo spracovateľského priemyslu aj za „novou“ triedou pracujúcich v sektore platformových služieb, zdá sa mi však, že naše oduševnené státie vedľa jedných aj druhých pracujúcich a rovnako ich letákovanie boli skôr výrazom nedostatku politickej analýzy a stratégie. Nevynechali sme príležitosť spojenia sa s triedou pracujúcich, dobre. Ale čo sme od tohto prchavého spojenia čakali? Že odhodlanie k štrajku konkrétnych pracujúcich sa prenesie na nás a zvláštnou osmózou razom pochopíme, ako konať? Nemali sme v tom jasno – a práve preto sa toho veľa neudialo a stále nedeje.
Analýza nerovná sa politika
Tlak ľavicových feministických teoretičiek a aktivistiek na ľavicovú ortodoxiu je zrejmý. Usilujú sa o rozšírenie pojmov práca, trieda pracujúcich a triedny boj zoči-voči súdruhom, ktorí za jedinú správnu ľavicovú politiku považujú „triedny boj“ sústredený okolo proletariátu. V tomto tlaku či dialógu by ľavicové feministky nemali poľaviť. Rovnako je pre vedenia v zásade mestských politických strán dôležité byť v kontakte s „vidieckou“ triedou pracujúcich. Zároveň však treba pripustiť, že dosah kolokviálneho rozšírenia chápania triedy na ľavici (pokiaľ bude vôbec úspešné) je obmedzený, ak táto nerozlíši úroveň triednej analýzy a úroveň politického pôsobenia. Na úrovni analýzy sa pohybuje na svojom území, území tvorenom historicko-materialistickým chápaním skutočnosti, no úroveň politického pôsobenia je terénom poznačeným vývojom demokratických inštitúcií, na vytváraní ktorých mala neodškriepiteľný podiel aj ona zastarávajúca sociálna demokracia. Medzi týmito dvomi logikami je nutný nielen „preklad“, ale aj (netriviálne) sprostredkovanie. To sa musí udiať vo vnútri existujúcich ľavicových politických subjektov.
Keď Roberts proti autorstvu US-amerického časopisu Jacobin argumentuje, že tzv. kultúrne vojny nemožno jednoducho previesť na triedny boj, nevychádza z predstavy tzv. kultúrnych identifikácií a sporov o ne ako epifenoménov odvodených – v poslednej inštancii – od triedy. Analytická abstrakcia triedy negeneruje podľa Robertsa socialistickú či ľavicovú politiku, ktorá pohyb na teréne tzv. kultúrnych vojen odmieta. Ako píše vo svojom článku uverejnenom v ostatnom čísle časopisu Crisis and Critique na tému triedy: „Môj hlavný argument znie: štruktúrna primárnosť triedy nemôže v kapitalistických spoločnostiach zakladať normatívnu preferenciu na interpelovanie politických aktérov ako pracujúcich alebo na organizovanie okolo ‚chlebových‘ otázok skôr než okolo problémov policajného násilia, zdravotnej starostlivosti pre transrodové osoby alebo sexuálneho obťažovania. Efektívne politické pôsobenie sa neodvodzuje od správnej analýzy triednej štruktúry kapitalizmu. Neexistuje dôvod, prečo by sme sa mali domnievať, že odvolávanie sa na univerzálne ideály a materiálne záujmy je priamou a jasnou cestou k utvoreniu politického hnutia triedy pracujúcich.“
Zároveň sa žiada dodať, že rovnako ako z analýzy nevyplýva automaticky politika, tak politika nevyplýva ani z vlastného presvedčenia o dobrých úmysloch. S druhou časťou predchádzajúceho tvrdenia vo svojich politických pamätiach Hrobári slovenskej politiky (2022) prichádza „robotník slovenskej politiky“, štyridsiatnik Rado Baťo. Nemýľme sa, Baťova politická identifikácia je stredopravá a táto identifikácia aj vymedzuje politické subjekty, pre ktoré pracuje. Vo svojej knihe – a pravdepodobne ani vo svojej práci – nerobil politicko-ekonomickú analýzu, ktorá by vychádzala z priznane ideologicky chápanej reprodukcie spoločnosti. Baťovi sa však v jeho ostatnej knihe darí sprostredkovať posolstvo, ktoré je dôležité pre akýkoľvek politický subjekt vstupujúci do terénu politiky na celoštátnej úrovni. Politika je územím, ktoré definujú nielen formálne ústavné pravidlá, ale určuje ju aj, ako hovorí Baťo, „remeslo“, ktoré treba dobre zvládnuť. Pred šiestimi storočiami by sa namiesto slova remeslo použilo slovo umenie – zachytávalo by potrebu naučiť sa istej virtuozite v zvládaní komplexného prostredia, ktoré sa nedá zviazať pravidlami demokracie, a to preto, lebo vyviera z terénu politickej slobody, ako píše Nadia Urbinati.
Jedno poučenie z Rada Baťa a jedna otázka
Poučenie z Rada Baťa pre ľavicovú politiku teda znie: Dobré úmysly a domnelá identifikácia s bojovnou triedou pracujúcich nestačia. Povýšenecké moralizátorstvo o tom, že historicko-materialistické mlyny melú pomaly, ale predsa len melú, neprináša žiadny osoh, len dobrý pocit tých, čo sa identifikujú ľavicovo.
S tým súvisí aj otázka organizačnej formy ľavice. Vo feministickej časti českej aj slovenskej politiky sa dlhodobo presadzovala vízia, že jej jednotlivé súčasti sa dopĺňajú v možno neexplicitnej, no predsa len reálne existujúcej deľbe práce. Jednako neviem, či si možno tento – nazvime to – luxus komplementarity – dovoliť na pôde feminizmu; skôr nie. Politické pôsobenie (či už straníckych alebo nestraníckych subjektov) má totiž za cieľ zužovať diapazón politických otázok zároveň s rozširovaním (resp. udržaním) konštituencie. Komplementarita znie ako ideál v stabilizovanom politickom poli straníckych demokracií, no v demokraciách publika, ako o nich píše Bernard Manin, je – domnievam sa – sebauspokojujúcim zaklínadlom.
Veľkou nevýhodou občianskych či nestraníckych foriem organizovania sa je veľmi malá kontrola nad nastoľovaním politických tém a jeho načasovaním. Ak majú napríklad organizácie za zmenu legislatívy v oblasti sexuálneho násilia alebo za zmeny v zdaňovaní energetických firiem vždy čakať na príležitosti, ktoré im poskytuje volebný cyklus a vlastná vedomá podružnosť, je dosť pravdepodobné, že budú spokojné, ak ich vízia budúcnosti bude zameraná na splnenie tejto jednotlivej požiadavky. Ak však budú samy seba vnímať ako súčasť komplexnej premeny spoločnosti, ktorá síce môže dosahovať isté úspechy (zmena definície znásilnenia a jej uplatňovanie v trestnom systéme celkom určite prinesie obetiam znásilnenia spravodlivosť), no tieto bez zásadnej premeny sociálnych vzťahov budú chápať len ako čiastkové, potom, domnievam sa, je možné budovať transverzálnu ľavicovú politiku. A myslím si, že o ňu by malo ísť predovšetkým. Nie však bez riadnej analýzy a náčrtov politiky, o ktorej by ľavica mala mať vôľu diskutovať, ak sa nechce utopiť v klamnom vedomí vlastnej dôležitosti a dejinnej správnosti.
Autorka vyučuje feministickú a politickú teóriu na Fakulte humanitných štúdií Univerzity Karlovej v Prahe
