Krutosť nepozná gender

Roberta Tóthová8. marca 20181425

Horor je bezhraničným médiom a neinklinujú k nemu len mužskí filmári. Každý rok to dokazuje niekoľko pozoruhodných snímok režisérok s výrazným autorským rukopisom a výtvarným cítením.

Po horore siahli filmári okamžite. Etabloval sa už v nemej ére kinematografie v 20. rokoch minulého storočia. Filmoví samoukovia nemeckého expresionizmu a kammerspielfilmu vychádzali z výtvarného umenia a horor im ponúkol priestor, kde mohli uplatniť a rozvíjať svoje fantaskné, desivé vízie a zároveň umeleckou formou reflektovať pocity vtedajšej spoločnosti. S rovnakou ambíciou po ňom siahajú vybrané filmárky dnes.

Po Lynne Ramsayovej a jej filme Musíme si pohovoriť o Kevinovi, ktorý pracuje so subžánrom psychologického hororu, vzbudila minulý rok diskusiu naturalistická kanibalská dráma o dospievaní Raw režisérky Julie Ducournauovej. Kanibalizmus je v tejto snímke metaforou prebúdzajúcej sa sexuality hrdinky a jej zmierenia sa s vlastnou individualitou.

Režisérka Jennifer Kent otvára v horore Babadook dvere do domu mladej matky, ktorá sa ani po šiestich rokoch nevyrovnala so smrťou manžela. Filmárka ju a jej malého syna podrobuje ,,domácej liečbe“ v nadreálnom blúznení.

Spomínané autorky filmové univerzum neuzatvárajú v žánrových konvenciách, temné emócie a expresivita sú nástrojmi na pomenovanie reálnych javov. Alegorická kritika spoločnosti sa však najvýraznejšie prejavuje v tvorbe Any Lily Amirpourovej. Krutosť ironicky neguje, desivé výjavy a fatálne situácie zhadzuje humorom. Elegantne tak balansuje na hrane paródie a angažovaného filmu.

V jej dystopickej dráme The Bad Batch je násilie prirodzenou súčasťou otupenej, na kasty rozdelenej spoločnosti. Keď totiž ľudia nenachádzajú prostriedky na uspokojenie základných životných potrieb, môže sa stať, že ich ovládnu zvieracie pudy. Navyše v púštnej spoločnosti bez zákona je legitímne od hladu aj zabiť.

Toto nie je dystopia

Nočná freska o postavičkách živoriacich vo fiktívnom iránskom „skazenom meste“ Sama nocou tmou urobila z americkej filmárky s iránskymi koreňmi Any Lily Amirpourovej miláčika kritikov a fanúšikov nezávislého filmu. Sama si ho napísala, režírovala aj produkovala a jej zjavenie na scéne prirovnávali k Jimovi Jarmuschovi, ktorý svojím prvým filmom Trvalá dovolenka (1980), nakrúteným na darovaný zvyškový materiál od Wima Wendersa, vzbudil podobný pocit nového ako temná upírska romanca v réžii Amirpourovej.

Filmárka sa narodila v Británii a s rodičmi sa presťahovala do USA, kde prepadla americkej popkultúre. Stala sa pre ňu fascináciou a formatívnym prvkom jej osobnosti aj umeleckého výrazu.

Debutom nepriamo vzdáva hold novému americkému filmu (New American Cinema) 60. rokov, najmä dekonštruovaním naratívnych schém. Nadväzuje na postmodernu, s obľubou cituje béčkové filmy a priznáva sa k braku. Ovplyvnili ju napríklad crazy komédie s Eddiem Murphym, videoklipy i komiksy. Primárne ju inšpirovala estetika grafického románu Sin City Franka Millera, ktorý v snímke Sama nocou tmou priamo cituje.

„Vyrástla som na filmoch z 80. a 90. rokov, ktoré boli nostalgické a zároveň vtipné. Filmy pre mňa znamenajú zábavu. V jednom momente je v takej filmovej polievke definitívna realita, temnota, podivnosť, šialenstvo aj chaos,“ pomenovala Amirpour v jednom z rozhovorov svoju poetiku. V jej filmoch sa tancuje, blúzni v drogovom opojení, odrezávajú sa končatiny, umierajú matky, trpia deti a ulice sú zaľudnené pofidérnymi kreatúrami, no aj napriek presakujúcej dezilúzii majú pozitívne posolstvo. Zakaždým v nich totiž zvíťazí láska, nech je akokoľvek zvrátená a zakázaná. Amirpour si drží ironický odstup a kruté výjavy odľahčuje sarkazmom, aj keď jej čierny humor rozhodne nie je pre každého.

Postavy z okraja spoločnosti uznávajú jedine anarchiu, Amirpour tak angažovane poukazuje na sociálno-spoločenské anomálie. Vo filme The Bad Batch je ľudstvo na pokraji apokalypsy a vytvára spoločenstvá s alternatívnymi pravidlami. Členovia prapodivných subkultúr však neprepadajú sebaľútosti, svoju mizériu si spríjemňujú opiátmi a beztiažovým ničnerobením. Amirpour sa v diskusii o filme The Bad Batch bráni označeniu dystopia – túto skutočnosť podľa nej žijeme tu a teraz, len sme od nej komfortne vzdialení. Materiál totiž zbierala v komunite usadenej v kalifornskej púšti, vzdialenej tri hodiny od Los Angeles, v Slab City, a autentických miestnych obyvateľov obsadila aj do hromadných scén. V kontexte s jej filmovým univerzom však vyznieva úzky kontakt s konkrétnou realitou neuveriteľne.

Vo filme Sama nocou tmou kreslí romancu medzi upírkou a iránskym Jamesom Deanom, Arashom, ktorému krvilačné dievča zabije otca, a v The Bad Batch sa mladá, zmrzačená Arlen (modelka Suki Waterhouse) zblíži s kanibalom Miami Manom (Jason Momoa). Arlen mu však zastrelí ženu a unesie dcéru, ktorá sa navyše stratí. V oboch príbehoch je milenecký vzťah platonický a poznačený fatalitou. Autorka popiera klasickú romancu, oba vzťahy sú totiž nevyvážené, upír aj kanibal môžu kedykoľvek zatúžiť po krvi a odhalené tajomstvá by zmarili „nelegálnu“ lásku.

Amirpour, vyštudovaná sochárka a výtvarníčka, kladie veľký dôraz na estetiku, scénu a rekvizity svojich filmových svetov, ale aj na sexepíl hercov. Je štylistka a diváka chce preniesť do priestoru, v ktorom ešte nikdy nebol. Jej scenáristické postupy sú úmyselne nedokonalé a nedotiahnuté, čím sa príbeh stáva nepredvídateľným. Mĺkvi westernoví hrdinovia bez minulosti sú odbremenení od psychologizácie a v dlhých záberoch často efektne plávajú, tancujú či fajčia.

Už pri písaní scenára myslí režisérka na konkrétne skladby, považuje ich za legitímny prvok narácie. Hudba vo filme je podľa nej súčasťou filmovej architektúry, je ako sex, „len vtedy je naozaj dobrá, keď ju máte pod kontrolou – musí špecificky kooperovať“.

Podľa filmového teoretika Andrého Bazina neexistuje jeden realizmus a každá doba hľadá svoju vlastnú skutočnosť. Ana Lily Amirpour našla fraktúru svojej filmovej reality: film považuje za fantasknú formu sna, príležitosť vyskladať ho z konkrétnych, ňou zvolených prvkov. Svet s vlastnými pravidlami tvoria rôznorodé vnemy, premenlivé nálady a aj napriek krutosti a provokácii negatívnymi podnetmi sú jej filmy harmonické a zábavné, čím sa v kontexte súčasnej svetovej kinematografie stávajú raritou.

Strach náš každodenný

Irónia je kľúčová aj pre filmárku Julie Ducournau. V debute Raw odomyká problematiku dospievania. Podobne ako Amirpour, aj Ducournau kreslí alternatívnu, uzavretú realitu. Vybrala si vysokoškolský internát, s ktorého svojráznymi pravidlami sa zoznamuje utiahnutá bifľoška Justine. Hrdinka je vytrhnutá z bezpečia domova a staršia sestra ju postupne zasväcuje do poriadne zvrhlej dospelosti. Dievčatá sú iné ako ich rovesníci, po matke totiž zdedili kanibalské sklony. Chuť na ľudské mäso sa u nich spája s čerstvo objavenou sexuálnou túžbou, ktorú nevedia ovládať. Raw je aj napriek žánrovej skratke a ironickej nadsádzke sofistikovaný film. Krvavý akt a deštruktívny boj o individualitu je trefnou metaforou sebaprijatia a vyrovnania sa s inakosťou.

Jennifer Kent v spomínanom horore Babadook nadväzuje na konvencie žánru so všetkým, čo k tomu patrí, a s divákom si zahrala polemickú hru. Nevieme, či je nadrealita konkrétna alebo figuruje len v predstavách vyčerpanej matky a jej syna. Postavička z hororovej detskej knižky Babadook je totiž tieňom z minulosti, s ktorým sa hlavná hrdinka stále nevyrovnala. Insomniou ubitá matka si nevie poradiť s hyperaktívnym synom a jeho morbídnymi predstavami, a postupne sama prepadá psychedelickému blúzneniu. Babadook bol od smrti jej manžela stále prítomný, až teraz sa však rozhodol prebudiť – jediné riešenie, ako sa s ním dá podľa režisérky vyrovnať, je prijať svoj smútok.

Jennifer Kent vykreslila autoterapiu hrdinky explicitne desivo. Žánrovú clonu osviežuje rovnako nápadito ako Amirpour, Ducournau či Ramsay. Strach je totiž o to naliehavejší, keď sa týka konkrétnych, dobre známych javov, ktoré sú bežnou súčasťou našich dní.

Autorka je filmová publicistka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: