Neprekvapuje, že ostrý kritik centralizácie technológií nie je v Amerike celebritou

Jeffrey Bilbro je profesor americkej literatúry na Grove City College. Vo svojej akademickej profesii sa okrem iného venuje aj prozaickému dielu Wendella Berryho, je spolueditorom knihy esejí o Berryho beletristickom diele Telling the stories right. Rozprávali sme sa aj o tom, ako sa Berryho tvorba vyvíjala, či ako ju dnes vnímajú mladí ľudia.

Kedy ste sa prvýkrát streli s dielom Wendella Berryho? Je v Spojených štátoch populárne? V našom regióne je totiž takmer neznáme. 

Keď som študoval na vysokej škole, jeden profesor mi povedal, že na základe mojich intelektuálnych záujmov si myslí, že by ma bavilo čítať Wendella Berryho. Mal pravdu. Mám pocit, že Berry je v určitých kruhoch dobre známy a veľmi cenený: napríklad ľudia, ktorí sa zaujímajú o miestne potraviny, vzdelávanie, poľnohospodárstvo, vidiecke komunity alebo decentralizáciu moci jeho diela poznajú a vysoko si ich vážia. Ľudia mimo týchto skupín o ňom možno počuli, ale ich znalosti sa zvyčajne obmedzujú len na niekoľko citátov alebo nejasných predstáv. Vedia, že napísal Jedenie je poľnohospodársky akt a že napísal esej s názvom Prečo si nekúpim počítač. Nie je to teda práve celebrita, ale veľa ľudí o ňom aspoň počulo.

Myslíte si, že v Spojených štátoch sa mu dostáva chvály a pozornosti, ktorú si zaslúži?

Nie, ale to nie je veľmi prekvapujúce, keďže jeho diela ostro kritizujú štandardný americký životný štýl. V dnešnej kultúre je ťažké získať si široké povedomie tým, že varujete pred nebezpečenstvami života stráveného pred digitálnymi obrazovkami, centralizáciou technológií a veľkými riešeniami, ktoré ponúkajú technokratickí experti. Berry však získal niekoľko oficiálnych uznaní a ocenení. Prezident Obama mu napríklad v roku 2010 udelil Národnú medailu za humanitné vedy. Vo všeobecnosti ho však neoslavujú tvorcovia vkusu národnej kultúry; namiesto toho ho čítajú a milujú ľudia, ktorí sa snažia vykonávať ťažkú a nevyhnutnú prácu v starostlivosti o svoje komunity a miesta. A takýto život v službe je pravdepodobne tou najvyššou chválou, akej sa jeho dielu môže dostať.

Čo vás na jeho knihách, keď ste ich čítali prvýkrát, zaujalo najviac?

Berry spojil záväzky, o ktorých som si myslel, že sú v zásadnom rozpore. Príliš často sa zdá, že ľudské spoločenstvá stoja proti ekologickým spoločenstvám, ale Berry píše o kráse ľudských spoločenstiev, ktoré sa starajú o milované miesta a pracujú na nich. V jeho poézii, esejach a beletrii sa teológia, ekonómia, literatúra, poľnohospodárstvo a politika spájajú v službe presvedčivej vízii dobrého života. Rozsah jeho analýzy a predstavivosti je veľmi pozoruhodný a poskytuje nečakané postrehy.

Čím je Wendell Berry pre vás? Je to v prvom rade románopisec, esejista, aktivista či farmár?

To je ťažká otázka. Správne identifikuje množstvo rôznych úloh, v ktorých Berry v priebehu rokov vynikol. Vo svojej miestnej komunite pracoval dobre a verne a keby nikdy nenapísal ani slovo, už len táto práca by bola darom. Keby sme mali len jeho poéziu, bol by to dar. Keby sme mali len jeho prenikavé eseje, bol by to dar. Keby sme mali len jeho romány, bol by to dar. Mám slabosť pre jeho poviedky, ale jeho dielo je celistvé a čitatelia majú úžitok z toho, že ho ochutnávajú v rôznych žánroch.

Boli ste spolueditorom knihy o prózach Wendella Berryho, ktoré sa odohrávajú vo fiktívnom mestečku Port William. Čím je výnimočné v porovnaní s inými slávnymi fiktívnymi miestami americkej literatúry, aké nájdeme napríklad u Williama Faulknera?

Mnohí z uznávaných amerických autorov, ktorí píšu o vidieku, zdôrazňujú jeho nedostatky a disfunkcie. Vytvárajú dojem, že tieto komunity sú definované rasizmom, chudobou a nevedomosťou. Berry sa nevyhýba zlu – píše príbehy o narkomanoch, násilníkoch, rasistoch, príživníkoch a najrôznejších hriešnikoch –, ale tieto postavy rámcuje v kontexte ľudskej spolupatričnosti, ktorá sa úprimne snaží milovať a starať sa o všetkých svojich členov. Snaží sa predstaviť si, ako by sa nepoddajné a omylné ľudské spoločenstvo mohlo predsa len udržať a orientovať na lásku. Takže hoci jeho príbehy nie sú sentimentálne, udržiavajú nádej, a to je v literárnej fikcii, najmä v tej, ktorá sa zameriava na vidiecke komunity, pomerne nezvyčajné.

V čom jeho myslenie ovplyvnilo vašu vlastnú prácu?

Jeho vplyv je hlboký a je ťažké vyjadriť, kým by som bol alebo, ako by som rozmýšľal bez toho, aby som bol tak dlho učňom Berryho. Predpokladám, že jedným z aspektov jeho vplyvu je to, že ma urobil netrpezlivým voči špecializovaným akademickým prístupom k literatúre, poľnohospodárstvu, ekonómii, teológii alebo akejkoľvek inej téme. Takéto skutočnosti sa nedajú pochopiť izolovane. Takže aj keď má špecializované štúdium a odbornosť skutočnú hodnotu, musíme si uvedomiť, že všetky dôležité otázky sú viacrozmerné.

Povedali by ste, že má akýchsi pokračovateľov, spisovateľov či esejistov, ktorí majú podobné východiská a zaujímajú ich obdobné problémy? 

Neviem, koho by vaši čitatelia mohli poznať, ale hnutie Slow Food Carla Petriniho bolo ovplyvnené Berryho spismi. Britský spisovateľ Paul Kingsnorth – napísal úvod k zbierke Berryho esejí, ktorá vyšla v Spojenom kráľovstve –, píše eseje a romány, ktoré v niektorých ohľadoch odrážajú Berryho texty. Berryho spisy sú však blízke každému, kto pozná a miluje určité miesto a kto chce svoj život prispôsobiť potrebám tohto miesta.

Ako sa Berryho tvorba vyvíjala? Sú nejaké témy či motívy, ktoré v nej sprvu chýbali a objavili sa až oveľa neskôr?

Vo všeobecnosti zostáva Berry v priebehu desaťročí pomerne konzistentný, pokiaľ ide o problémy, ktorým sa venuje a o jeho víziu pre miestne kultúry a ekonomiky. Prichádzajú mi však na um dva posuny. Po prvé, jeho skoršia beletria býva úspornejšia a pochmúrnejšia, zdôrazňuje temné stránky vidieckeho života bez toho, aby ich zasadil do spásonosného celku. Je asi možné povedať, že počnúc románom Remembering (Spomínanie) jeho príbehy umiestňujú ľudské zlyhania a kultúrny či hospodársky úpadok do pomyselného celku, ktorý ich nepopiera, ale poskytuje dôvody na nádej. Po druhé – a tieto dva posuny spolu pravdepodobne súvisia – koncom 70. rokov sa Berry začal explicitnejšie vyjadrovať o svojej kresťanskej viere. Začína písať básne z cyklu Sabath, publikuje niekoľko esejí, ktoré obsahujú kresťanské témy a do svojich rozprávaní vpletá kresťanský jazyk a formy.

Okrem iného pôsobíte aj ako profesor americkej literatúry na univerzite. Ako dnes vnímajú Berryho odkaz mladí študenti a študentky? Zaujímajú ich ideály, ktoré vo svojom diele prezentuje?

Zdá sa, že existuje značná a rastúca menšina študentov a študentiek pomerne dosť hladných po Berryho agrárnej vízii, ktorá technológiu podriaďuje zdraviu komunity. Vedia, že ich vlastné vzťahy k smartfónom a iným technológiám nie sú v poriadku a uvedomujú si aj širšie problémy modernej spoločnosti, takže sú vnímaví k Berryho kritike a jeho vízii, ktorá uprednostňuje dobro komunity pred preferenciami individuálneho spotrebiteľa. Skutočnou výzvou, ktorej čelia, je potreba budovať komunity, hoci mnohí z nich nezažili súvislý komunitný život a musia viac-menej začínať od nuly. Berryho eseje a romány však v tomto úsilí ponúkajú skutočnú inšpiráciu a návod.

Ak by ste mohli slovenským čitateľom a čitateľkám odporučiť iba jeden jeho text, ktorý by to bol?

Odporúčal by som začať jeho beletriou, možno zbierkou poviedok nazvanou That Distant Land (Tá vzdialená krajina) alebo jedným z románov, napríklad A Place on Earth (Miesto na Zemi) či Hannah Coulter. Ale v podstate neexistuje zlé alebo nesprávne miesto, z ktorého by človek mal začať čítať Wendella Berryho.

Rozhovor pripravil Tomáš Hučko