Jedným z najpôvabnejších fiktívnych hlasov Wendella Berryho je hlas Hannah Coulterovej, ženy, ktorá prežila veľké utrpenie a stratu. Jej spomienky sú však poznačené hlbokým pocitom vďačnosti za svoj život. „Toto je príbeh môjho života,“ rozpráva, „ktorý ma, kým som žila, ťažil a tlačil, naplnil všetky moje zmysly až po okraj a teraz je ako prežitý sen.“ Napriek osamelej výchove, napriek tomu, že jej mladý manžel zmizol v hmle vojny, napriek tomu, že sa jej narodilo dieťa do prázdnoty po jeho strate, napriek tomu, že sa všetky jej deti odsťahovali z domu – napriek všetkým očakávaniam, ktoré sa nikdy nenaplnili, Hannah nachádza spôsob, ako rozprávať o tom, aký bol jej život dobrý. Jej príbeh je teda príbehom života a miesta, ktoré vníma ako zásadne dobré: „Toto je môj príbeh, moje vzdávanie vďaky.“
Hoci Hannah ďakuje za svoj život, nepredstiera, že bol ľahký. A toto napätie medzi vďačnosťou za dobré veci a úprimnosťou, s akou vníma jeho ťažkosti, ju trápi. Jednou z najväčších pochybností, ktoré v sebe prechováva, je, či ona a Nathan, jej druhý manžel a otec ich dvoch detí, dokázali rozprávať svoj príbeh tak, aby ich deti rozpoznali možnosti dobrého života v Port William. Obáva sa, že príbehy, ktoré svojim deťom rozprávala, boli poznačené [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
