Robiť dobro presvedčivým 

Jedným z najpôvabnejších fiktívnych hlasov Wendella Berryho je hlas Hannah Coulterovej, ženy, ktorá prežila veľké utrpenie a stratu. Jej spomienky sú však poznačené hlbokým pocitom vďačnosti za svoj život. „Toto je príbeh môjho života,“ rozpráva, „ktorý ma, kým som žila, ťažil a tlačil, naplnil všetky moje zmysly až po okraj a teraz je ako prežitý sen.“ Napriek osamelej výchove, napriek tomu, že jej mladý manžel zmizol v hmle vojny, napriek tomu, že sa jej narodilo dieťa do prázdnoty po jeho strate, napriek tomu, že sa všetky jej deti odsťahovali z domu – napriek všetkým očakávaniam, ktoré sa nikdy nenaplnili, Hannah nachádza spôsob, ako rozprávať o tom, aký bol jej život dobrý. Jej príbeh je teda príbehom života a miesta, ktoré vníma ako zásadne dobré: „Toto je môj príbeh, moje vzdávanie vďaky.“

Hoci Hannah ďakuje za svoj život, nepredstiera, že bol ľahký. A toto napätie medzi vďačnosťou za dobré veci a úprimnosťou, s akou vníma jeho ťažkosti, ju trápi. Jednou z najväčších pochybností, ktoré v sebe prechováva, je, či ona a Nathan, jej druhý manžel a otec ich dvoch detí, dokázali rozprávať svoj príbeh tak, aby ich deti rozpoznali možnosti dobrého života v Port William. Obáva sa, že príbehy, ktoré svojim deťom rozprávala, boli poznačené príchuťou nespokojnosti s vlastným životom. Keď smúti nad ich odchodom za lepšími príležitosťami na lepších miestach, zverí sa Nathanovi: „Chcela som len, aby mali lepšiu šancu ako som mala ja.“ Na to Nathan odpovie: „Nesťažuj sa na šancu, ktorú si dostala.“ Hannah je zasiahnutá múdrosťou Nathanových stručných slov, ktoré ju zmenia, „Bolo mi ľúto, že som poznala svojich rodičov, starú mamu, Oru Finleyovú, Catlettovcov a Feltnerovcov, že som sa vydala za Virgila a prišla žiť do Port William a že som po Virgilovej smrti žila ďalej, aby som sa vydala za Nathana, s ktorým sme založili rodinu a žili medzi Coulterovcami a ostatnými členmi komunity?“. Ozveny tejto otázky zaznievajú v celom jej rozprávaní a ona prichádza k záveru, že „prešla všetkým, čo [poznala] a všetko zmenila“: Šanca, ktorú dostanete, je váš jediný život. Môžete sa sťažovať na to, čo ľudia, vrátane vás, urobia zo svojho života, keď ho dostanú a na to, čo ľudia urobia zo života iných ľudí, dokonca aj na to, že vaše deti odišli, ale nesmiete si priať iný život. Nesmiete chcieť byť niekým iným. Musíte urobiť toto: „Stále sa radujte. Modlite sa. Všetkým, čo robíte, vzdávajte vďaku.“

Možno toho sami nie sme schopní, ale sú to správne rady. Sú to rady, ako možno správne rozprávať svoje príbehy. Takto rozprávané príbehy nás nútia vnímať roztrieštené lúče dobra, ktoré presvitajú cez trhliny nášho zraneného sveta. No hoci sa Hannah tak krásne vyrovnáva s hranicami svojho jediného života, má starosť a znepokojuje ju myšlienka, že ona a Nathan rozprávali o svojom zdanlivo jednoduchom živote spôsobom, ktorý ich deti povzbudil k odchodu: „Rozprávali sme tie príbehy správne? Bolo to krásne, to rozprávanie a počúvanie, zvyčajne posledná vec pred spaním. Ale nenaznačili sme ich rozprávaním, že my sami sme potrebovali lepšiu šancu, lepší život alebo lepšie miesto než sme v skutočnosti mali?“ Hannah si na svoju otázku nechce odpovedať, hoci si ju musí položiť – musí žiť v neistote. Uvažuje, čo by sa stalo, keby niekto „namiesto smútku a radosti nad minulosťou povedal, že všetko malo byť inak“. Nakoniec vie, že takýto spôsob uvažovania je „voľnou niťou, ktorá rozpára celý odev“. A tak sa bráni redukujúcemu príbehu; odmieta ťahať za voľnú nitku. Namiesto toho sa napriek nedokonalosti odevu života učí tkať svoj príbeh s vďačnosťou.

Čo to však znamená „rozprávať naše príbehy správne“? Je to otázka, ktorá netrápi len Hannah, ale aj samotného Berryho. Aj napriek tomu, že sa Berry označuje za rozprávača príbehov, vyslúžili si menšiu pozornosť ako jeho eseje či poézia. Z rozhovorov s tými, ktorí Berryho čítajú a oceňujú, sme zistili, že ľudia častejšie čítajú jeho eseje alebo poéziu než beletriu. Mnohí čitatelia zrejme súhlasia s hodnotením Edwarda Abbeyho, že esej je Berryho primárnym žánrom. Vo svojom citáte na zadnej strane Berryho zozbieraných esejí uvádza: „Wendell Berry je dobrý prozaik, skvelý básnik a najlepší esejista, ktorý dnes v Amerike píše.“ Tento rebríček žánrov, ktoré písal, potvrdzujú aj údaje z Google Scholar, kde je uvedený počet citácií jednotlivých jeho kníh. Berryho knihy literatúry faktu sú citované oveľa častejšie ako jeho poézia alebo beletria: romány a zbierky poviedok sú citované v priemere 1,03-krát ročne, básnické zbierky 1,15-krát ročne, no zbierky esejí až 12,22-krát ročne. Môže sa zdať svätokrádežné podrobovať Berryho tvorbu dátovej analýze a počet citácií nemusí presne korelovať s čítanosťou, ale veľký nepomer, ktorý tieto čísla naznačujú, potvrdzuje naše pôvodné tušenie, že Berry je známy predovšetkým ako esejista. Prečo teda Berryho eseje získavajú väčšinu pozornosti čitateľov? Možno sú provokatívne v etymologickom zmysle: vyvolávajú reakcie.

Ich prenikavé kultúrne analýzy a nekompromisné postoje – nekupujte si počítač, hospodárte s ťažnými koňmi, akceptujte svoju nevyhnutnú nevedomosť, nebojujte vo vojnách, podporujte malé farmy, zastavte ťažbu uhlia – si vyžadujú reakciu a angažovanosť. Alebo jeho eseje možno ponúkajú ľahší vstup do jeho komplexného myslenia než romány a poviedky, najmä pre environmentalistov alebo agrárnikov, ktorých najviac zaujímajú myšlienky bezprostredne praktické. Ako predpokladá Fritz Oehlschlaeger, tých, ktorí sa venujú environmentálnym záležitostiam, môžu priťahovať aktivistické polemiky, no majú menej trpezlivosti na príbehy. Berryho eseje znejú ostrými, provokatívnymi tónmi, na ktoré aktivisti počujú, zatiaľ čo jeho beletria môže pôsobiť nostalgicky alebo zastarane. Čitatelia esejí ho teda môžu vnímať predovšetkým ako nekompromisného zástancu reforiem, ako čudáka, ktorý sa zasadzuje proti povrchovej ťažbe uhlia a traktorom a ktorý si odmieta kúpiť počítač. V tomto ohľade sa môže zdať, že beletria je len didaktickým rozvinutím jeho agrárnych myšlienok.

Dokonca aj Wallace Stegner, Berryho učiteľ beletrie, mu napísal, že jeho román Spomínanie je „do istej miery didaktický text, sú to opäť témy niektorých vašich esejí, no vo forme rozprávania“. Jeden z bádateľov uvádza toto tvrdenie ešte otvorenejšie: „Berryho poviedky majú tendenciu byť len zamaskovanými esejami“. A pokračuje v kritike tohto moralizujúceho spôsobu: „Bez ohľadu na to, ako veľmi človek sympatizuje s Berryho argumentmi proti korporátnemu poľnohospodárstvu, tieto argumenty nepatria do beletrie. Cieľom románu je rozprávať dobrý príbeh, s uveriteľnými postavami, zapojenými do dôveryhodného dramatického konfliktu. Keď autor beletrie podriadi umenie polemike, rozprávanie sa stáva argumentačným diskurzom a dielo upadá do didaktizmu.“

Berryho príbehy – podobne ako jeho básne – majú morálny rozmer, ktorý narúša našu kultúrnu preferenciu „čistého“ umenia, umenia, ktoré sa nachádza v akejsi vznešenej estetickej sfére, pohodlne vzdialenej od pragmatických problémov našich životov. Toto rozdelenie medzi umením a životom, medzi krásou a morálkou, je však škodlivé a falošné. Súčasťou správneho rozprávania príbehov je teda rozprávať ich spôsobom, ktorý sa zasadzuje za zodpovedné členstvo v našich domovoch a komunitách. Na konci svojej eseje Imagination in Place (Predstavivosť na správnom mieste), kde opisuje, ako jeho zodpovednosť voči miestu, v ktorom žije, súvisí s jeho spisovateľskou prácou, Berry uznáva nebezpečenstvo otvoreného didaktizmu. Písanie v mene zdravia určitého miesta môže umelca priviesť k „…istému druhu advokácie. Advokácia, ako potvrdí veľa ľudí, je pre umenie nebezpečná a musíte sa mať na pozore pred jej nebezpečenstvom, ale ak prijmete zdravie miesta ako normu, myslím, že jeho advokácia bude vo vašej práci tak či onak prítomná.“

Vo svojej beletrii však neobhajuje ani tak konkrétne problémy alebo postoje, ako skôr prirodzenú krásu a dobrotu svojho miesta a jeho komunity. Táto obhajoba sa napokon prejavuje v jeho príbehoch v estetickom zmysle pre celistvosť. Keď sa Berryho v jednom rozhovore spýtali, prečo okrem esejí a poézie píše aj beletriu, vysvetlil: „Dôvodom písania toho, čo nazývame beletriou, je zrejme túžba vyrozprávať celý príbeh. A držať sa striktne pravdy – ktorú nazývame nefikčnou pravdou, teda rozprávať príbeh, ktorý sa skutočne stal –, znamená mať vždy neúplný príbeh. Nikto nikdy nepozná všetky fakty. Čas plynie, v spomienkach sa objavujú medzery a tak ďalej. Tento impulz je umelecký, je to impulz k celistvosti.“

V eseji o imaginácii objasňuje druh celistvosti, o ktorú sa vo svojej beletrii usiluje: „Žiadne ľudské dielo sa nemôže stať celistvým tým, že zahrnie všetko, no môže sa stať celistvým iným spôsobom: tým, že prijme svoje formálne limity a potom v rámci týchto limitov odpovie na všetky otázky, ktoré nastoľuje.“ Formálna celistvosť Berryho beletrie je analogická komplexnejšej harmónii alebo vzoru – v zmysle hebrejského slova šalom – do ktorého zapadajú naše životy. V našej priemyselnej dobe môže byť takmer nemožné predstaviť si, ako viesť zdravý život. Sme tak hlboko formovaní predstavou našej konzumnej kultúry o dobrom živote, že je ťažké predstaviť si iný. Berryho príbehy však predstavujú alternatívny poriadok, ktorý sa pokúša spojiť roztrieštené kúsky našich životov do krásneho celku. Práve týmto spôsobom, hoci jeho príbehy sú obhajobou istých postojov, ich morálny impulz vyplýva z naratívnej integrity, no neohrozuje ju. Preto Stegner na inom mieste píše, že Berryho život a písanie sú príkladom toho, ako „estetika a etika nemusia byť oddelené, aby sa zabránilo ich hádkam, ale môžu žiť spolu v harmónii“.

Tento spor je obzvlášť škodlivý, pretože didaktické polemiky samé o sebe nestačia na to, aby zmenili zmýšľanie ľudí alebo ich primäli k činom. My ľudia príliš často nerobíme to, o čom už vieme, že je správne. Takže v skutočnosti nepotrebujeme viac morálnych poučiek o nebezpečenstvách priemyselného poľnohospodárstva, nekontrolovaného kapitalizmu alebo technoutopizmu; skôr potrebujeme príbehy, ktoré budú podnecovať našu predstavivosť, aby sme dokázali túžiť po dobre a zosobňovať ho vo svojich životoch. Presne to robí Berryho beletria; ako píše Stanley Hauerwas, „Berryho romány robia to, čo je v našej dobe takmer nemožné: robia dobro presvedčivým“. Ako príklad nedostatočnosti racionálnej polemiky uvádza filozof James K. A. Smith príhodu, keď si čítal Wendella Berryho v jedálnej časti nákupného centra, čo je pravdepodobne najbližšie „Berryho predstave šiesteho kruhu pekla“. Táto skúsenosť Smithovi vyjavila „priepasť medzi mojím myslením a činmi – medzi mojím vášnivým intelektuálnym súhlasom s Berryho myšlienkami a mojimi činmi, ktoré udržujú status quo“. Smith na tomto príklade poukazuje na to, že často nepotrebujeme lepšie myslieť, potrebujeme lepšie návyky a predstavivosť. Ako tvrdí neskôr, ľudské bytosti sú „naratívne zvieratá“, ktoré „skôr dojmú príbehy než presvedčia argumenty; naše bytie vo svete je viac estetické ako deduktívne, lepšie ho vystihuje rozprávanie ako analýza“. Takže možno čítanie Berryho beletrie a učenie sa túžbe po dobrom živote, ktorý zobrazuje, nás formuje na zásadnejšej úrovni a nie iba k súhlasnému prikyvovaniu jeho esejam. Možno nás Berryho príbehy dokážu vyviesť z jedálneho kútika Costco až k očiste našich lások a túžob.

Jack R. Baker je americký spisovateľ

Jeffrey Bilbro je spisovateľ a profesor literatúry 

Preložil Tomáš Hučko