Herné teoretičky Whitlock a Laurel rozoberali vzťah divadla a videohier už v osemdesiatych rokoch. Na analýzu videohier použili teatrologické pojmy a upozornili na styčný bod v oboch médiách – snahu o vtiahnutie do iluzórneho sveta. Rýchlym pohľadom na formy imerzie v divadle môžeme sledovať narastajúci vplyv digitálnych médií na divadlo; a to nielen vo vytváraní ilúzie. Videohru už ako hlavnú zložku inscenácie použil český režisér Jan Mocek.

Divadlo sa vo svojej viac ako dvetisícročnej histórii premieňalo; najmä ľudia experimentujúci s jeho formou reagovali na nové umelecké médiá. Príkladom je uvažovanie francúzskeho režiséra Antonina Artauda, ktorý vo svojej knihe z roku 1938, Divadlo a jeho dvojník, píše: „Chceme prakticky vzkriesiť ideu totálneho predstavenia, aby si divadlo vedelo vziať späť od filmu, od music-hallu, od cirkusu a od samotného života to, čo mu odjakživa patrilo.“ Práve on použil prvýkrát v tej istej knihe slovné spojenie „virtuálna realita“ (v slovenskom preklade z roku 1993 sa používa termín potenciálna skutočnosť divadla). Takouto realitou divadla bol podľa neho priestor, kde postavy, objekty a obrazy vytvárajú čisto fiktívny a iluzórny svet. Citlivosť publika mala byť atakovaná vizuálne aj akusticky a z javiska a hľadiska sa mal stať jeden priestor s možnosťou komunikácie.

 

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Autorka na VŠMU píše doktorandskú prácu Inšpirácie videohrami v divadle; momentálne hrá If Found, stále sa rada vracia ku Warcraftu III

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia