Významný filmár, videoesejista a autor, Harun Farocki, ovplyvnil generácie umelcov a intelektuálov. Výber z jeho diel môžete v dňoch 14.1. – 28.2. 2022 vidieť v bratislavkej galérii A Promise of Kneropy.
Narodil sa v roku 1944 v Novom Jičíne. Jeho jedinečný dokumentárny štýl vznikol počas štúdia na Nemeckej filmovej a televíznej akadémii v Berlíne, kde formoval svoju kritiku médií a spôsobu, akým mediálne rámce a obrazy modelujú súčasný život a ideológie. Bol výrazne ovplyvnený tvorbou Bertolta Brechta, Jeana-Luca Godarda a myslením Theodora Adorna. Farocki za svoj život vyprodukoval viac ako sto filmov pre televíziu a kino, bol redaktorom časopisu Filmkritik, kurátorom a hosťujúcim profesorom na Berkeley, Harvarde a na Akadémii výtvarných umení vo Viedni, kde spoluvytváral diskurz okolo politiky pohyblivého obrazu a politiky produkcie obrazov.
Neuhasiteľný oheň
O Farockim sa dá povedať, že bol etnografom kapitalistického životného prostredia, ktoré v tvorbe dôkladne rozoberal a analyzoval. Pre jeho prístup a tvorbu je podstatné skúmanie významu obrazov, ich genézy a najmä mocenských štruktúr, ktoré sú do nich vpísané. Skúmal intersekcie medzi vojnou a technológiami a úlohu práce v kapitalistickej spoločnosti.
Prvý Farockiho film Neuhasiteľný oheň získal okamžite medzinárodné uznanie. Začína sa čelným záberom na mladého Farockiho usadeného za stolom v obleku a kravate. Už tu sa zrodil filmový jazyk, ktorý bude nasledujúcich päťdesiat rokov príznačný pre jeho bohatú kariéru. Mal rád experimentálny dokumentárny formát, esejistický štýl, ktorý v sebe kombinoval text, rozprávanie a nájdené masmediálne obrazy.
Mladý režisér za stolom vážnym tónom predčíta prepis svedectva obete bombardovania napalmom vo Vietname. Zápalná tekutina bola obľúbenou zbraňou hromadného ničenia amerických síl v juhovýchodnej Ázii. Farocki končí čítanie len s malou zmenou intonácie, pozrie sa do objektívu a položí otázku: „Ako vám môžeme ukázať napalm v akcii? A ako vám môžeme ukázať zranenia spôsobené napalmom? Ak vám ukážeme obrazy popálenín, zavriete oči. Najprv zavriete oči pred obrazmi. Potom zavriete oči pred spomienkou. Potom budete zatvárať oči pred faktami. Potom zavriete oči pred celým kontextom.“ Z ničoho nič sa načiahne za horiacou cigaretou a bez mihnutia oka sa popáli na zápästí. Sucho poznamená drastický rozdiel medzi teplom, ktoré vytvára cigareta (štyristo stupňov) a teplom napalmu (tritisíc stupňov).
Možné abstrahovanie zranenia do minimalistického gesta Farocki neguje jazykom, ktorým sa divákom prihovára.
Ponára nás do etických a estetických dilem, ktoré skúmal počas svojej kariéry: ovládajú moderné štáty základné kamene pokroku – vedu a techniku – s cieľom rozšíriť ich moc na úkor ľudského života? Sú povojnoví západniari ľahostajní príjemcovia kapitalistických ziskov z ničenia prírodných zdrojov a z nadvlády nad inými ľudskými bytosťami?
Vstrebávanie Farockiho filmov môže byť horké, no napriek tomu jeho príťažlivosť pre tých, ktorí hľadajú intelektuálny a sociálne angažovaný prístup k mediálnej produkcii stále stúpa. Jeho práca, metódy a chápanie vizuálnej kultúry lákajú mladšiu generáciu umelcov a umelkýň, ktorí a ktoré hľadajú politicky prenikavý spôsob narábania s produkciou obrazov. Svoju tvorivú energiu ako režisér, filmový kritik a pedagóg zasvätil kritickej analýze pohyblivého obrazu ako demonštrácii dominantných ideológií a nástroja politického nátlaku.
Za hranicou továrne
Ďalší z Farockiho filmov, Odchod z továrne, dostal názov podľa prvého komerčne premietaného filmu na svete (Workers Leaving the Lumière Factory bratov Lumièrovcov). Úvodných štyridsaťpäť sekúnd našiel Farocki práve u Lumiérovcov: táto sekvencia zobrazuje robotníkov lumiérovskej továrne na fotografické a filmové produkty v Lyone, ako sa zbalení vynárajú spoza brány továrne z popoludňajšieho slnka, ako by ich hnala neviditeľná sila. Iba tu, pri odchode, sú robotníci zobrazení ako sociálna skupina.
Film obsahuje ďalší výber scén zo storočnej histórie filmu, ktoré zobrazujú rôznych robotníkov vychádzajúcich z továrne. Tieto zábery Farocki používa na dekonštrukciu ideológie, ktorá stojí za reprezentáciami robotníkov v hraných aj dokumentárnych filmoch. Výsledkom je fascinujúca kinematografická analýza, ktorá obsahuje Chaplinov Modern Times, Metropolis Fritza Langa i Accattone Piera Paola Pasoliniho.
Rozprávač Farockiho montáže nás núti nazerať za hranice toho, čo je na obrazovke. Žiada nás, aby sme sa zamysleli nad tým, prečo vo filme zriedka vidíme interiéry tovární a prečo by to mohol byť symptóm mainstreamovej kinematografie. Nie je to náhodou aj odraz neschopnosti kapitalistickej spoločnosti riešiť problematiku práce?
Od polovice deväťdesiatych rokov začal Farocki pracovať aj s médiom inštalácie a rozšíril tak svoje pôsobenie o galérie a múzeá. Princípy montáže naďalej aplikoval v priestore, kde rozdelil lineárny tok filmu do niekoľkých monitorov viackanálových inštalácii. V jednom rozhorove Farocki povedal: „Múzeá a galérie sa za posledných dvadsať rokov zmenili. Stali sa miestami, kde sa stretávajú ľudia s mnohými záujmami. Nezaujíma ich len výtvarné umenie, ale aj hudba, teória, film, urbanizmus…”
Virtuálna realita vo vojne
Po vojne v Perzskom zálive sa začal Farockiho dlhodobý záujem o zobrazovacie technológie používané pri vojenských operáciách. V rokoch 2009 – 2010 pripravil video- inštaláciu s názvom Serious Games I – IV, ktorú tvorili štyri videoeseje. Pre video Serious Games III: Immersion navštívil Farocki workshop Inštitútu pre kreatívne technológie, výskumného centra pre virtuálnu realitu a počítačové simulácie. Jeden z ich projektov sa týkal vývoja terapie pre vojnových veteránov trpiacich posttraumatickou stresovou poruchou. Farocki sa v eseji zaujíma o využitie virtuálnych realít a hier pri nábore, výcviku a aj pri terapii vojakov. Skúma prepojenie medzi virtuálnou realitou a armádou – ako sa fiktívne scenáre počítačových hier využívajú pri výcviku amerických jednotiek pred ich nasadením v bojových zónach, ako aj pri psychologickej starostlivosti o vojakov, ktorí po návrate utrpeli traumu z bojiska.
Farocki bol vždy fascinovaný novými technológiami a ich využitím v produkcii pohyblivého obrazu, a problematikou ich reprezentácie, či už to bol samotný film, alebo jeho rozšírenie do inštalácií prostredníctvom animácie, videohier a virtuálnej reality.
„Počítačové animácie sa v súčasnosti stávajú modelom, ktorý prekonáva film. Vo filmoch je vietor, ktorý fúka, a vietor, ktorý produkuje veterný stroj. Počítačové obrazy nemajú dva druhy vetra,“ povedal.
Parallel I – IV (2012 – 2014) je posledným dielom, na ktorom Farocki pracoval. Táto štvorkanálová inštalácia sleduje, ako sa za viac ako tridsať rokov videohry vyvinuli z dvojrozmerného schematizmu na fotorealistické prostredia. Úryvky z populárnych hier, ako sú Minecraft, Grand Theft Auto a Assassin’s Creed, sú sprevádzané esejistickým komentárom skúmajúcim vykresľovanie prírody, možnosti telesného pohybu, pohľad z prvej osoby a zvláštna fyzika herného priestoru. Vo svojej špekulatívnej reakcii na historickú fascináciu kinematografiou Farocki vkladá videohry do dlhšej histórie vizuality, skúma ich príbuznosť s predhelénistickými koncepciami sveta a odkazuje na klasické texty filmovej teórie, aby vytvoril porovnávací rámec, ktorý spochybňuje teleologické príbehy o pokroku.
Farockiho diela sú náročné, koncepčne a politicky provokujú, nútia nás zamyslieť sa nad temnejšou stránkou používania technológií a reprezentácií obrazov a nad tým, že agitačné nátlaky vo vojne nemusia byť odlišné od tých, ktoré používajú médiá a reklama. Jeho analýzy a eseje nám stále majú čo povedať o súčasnosti a ukazujú nám, v akých súvislostiach o nej uvažovať.
Jeho dielo dobre zhrnul spisovateľ a filmár Kodwo Eshun: „Farockiho práca predstavuje určujúci moment, v ktorom je možné uvažovať o obrazoch politickým spôsobom.“
Diela Haruna Farockiho môžete vidieť na výstave Shaping of our Present v galérii A Promise of Kneropy (APART collective). Je to prvá samostatná výstava Haruna Farockiho na Slovensku a potrvá od 14.1. – 28. 2. 2022.
Autor je kurátor výstavy diel Haruna Farockiho
