Gestus ako nástroj spoločenskej zmeny

Gestus je pojem, ktorý Bertold Brecht používa na definíciu koncepcie scudzujúceho herectva a epického divadla. Pomáha mu vysvetliť, že medzi hercom*ečkou a postavou musí byť priestor odstupu, vďaka ktorému môže obecenstvo následne zaujať kritický postoj voči zobrazovanému deju. Ako sa dá táto divadelná metóda aplikovať na širšie spoločenské procesy, kultúrnu identifikáciu či performativitu? A v čom môže byť relevantná pre queer teóriu, feminizmus či kritické štúdie zdravotného znevýhodnenia?
Rôzne estetické uvažovania sa vždy nachádzajú v rámci širších ideologických a politických procesov. Z nich vychádzajú a k nim sa aj vracajú. Niekedy uvedomelo, inokedy angažovane, raz bez schopnosti ovplyvniť svet mimo diela, a občas s energiou vytvoriť dielo zo sveta, v ktorom vznikajú. Dielo nie ako zrkadlo, ale ako kladivo, ktorým sa postupne a premyslene, úder za úderom, tvaruje svet vôkol neho. Tak si Brecht predstavoval priesečník estetiky a politiky, svoje epické divadlo. Divadlo, ktoré nie je mimetické, ale naopak, gestické, ako o ňom píše Walter Benjamin v eseji Čo je epické divadlo. Divadlo, ktoré nenapodobňuje realitu, ale divadlo, ktoré voči nej nadobúda kritický postoj a vplýva na ňu.
Podstatným pre pochopenie epického divadla je Verfremdungseffekt – odcudzovací efekt, s ktorým sa čitateľstvo mohlo stretnúť aj v neskorších kultúrnych kritikách, ktoré boli inšpirované Brechtovým myslením. O-efekt, ktorého podstatou je, že situácia na javisku musí byť zobrazovaná nie ako definitívna, ale ako ovplyvniteľná, podľa Brechta navádza obecenstvo k tomu, aby hľadalo spôsoby, ako realitu pretvárať. Útlak pracujúcej triedy či vykorisťovanie má byť zobrazené len ako moment v historickom vývoji, len ako jedna z možných skutočností.
Práve pojem Gestus pokladá Brecht za kľúčový pri tvorbe scénického, hereckého, scénografického či režijného O-efektu. Ak O-efekt vnímame ako interpretačný pocit vzdialenia sa od predstavovanej situácie smerujúci k jej kritickému uchopeniu, tak Gestus je konceptuálny nástroj, ktorým môžeme danú situáciu uchopiť. Gesto a Gestus sú pre Brechta primárne momentom zastavenia, v ktorom sa herec*čka pokúša vyjadriť svoj autentický, historizujúci a kritický názor na postavu, jej správanie a situáciu v ktorej sa nachádza.
Ilustračným príkladom môže byť herečka Helene Weigel v inscenácii Matka Guráž, ktorá používala gesto capnutia si po mešci s peniazmi vždy po tom, ako dokončila transakciu, čím sa jej podarilo podčiarknuť tragickú odkázanosť jej postavy, a taktiež synekdochicky aj vojny, na ekonomických záujmoch.
Podstatné pre Brechta, ktorý je považovaný za sociálne angažovaného umelca, je, aby išlo o Gestus sociálny a nie len expresívny či ilustratívny. Inak povedané, Gestus, ktorý má vytvoriť O-efekt, nemôže byť len ilustračným gestom nejakého znaku – vztýčený prst ako pozor alebo expresiou nejakého emočného stavu – ruka na srdci na znak úprimnosti. Musí ísť o gesto kontradikčné, teda obsahujúce zárodok dialektiky a sociálne podmienené.
Dejiny pojmu Gestus, ktorý sa stal v korpuse Brechtovej tvorby centrálnym, avšak v česko-slovenskom kontexte jemne prehliadaným, sa dajú datovať do 20. rokov, kedy sa začína objavovať vo viacerých jeho kritikách. Bohužiaľ, ako píše Meg Mumford vo svojej dizertačnej práci Showing the Gestus, etymologicky komplexné nemecké slovo sa v preklade často stráca. Aj v anglických prekladoch ho nahrádzajú podobné výrazy ako „gestické“ či „gestikulácia“. Rovnako sám Brecht počas 30 rokov teoretizovania prešiel rôznymi fázami vo vnímaní tohto pojmu, a používal raz len „Gestus“ inokedy „sociálny Gestus“. Aj napriek tomu je možné určitú interpretáciu sformulovať.
„Oblasť postojov, ktoré postavy voči sebe zaujímajú, menujeme gestickou oblasťou. Postoj tela, spád reči a výraz tváre podmieňujú akýsi spoločenský „gestus“.“ Z tohto pomenovania z Brechtovho článku Krátky opis novej hereckej techniky, ktorá produkuje odcudzujúci efekt môžeme dedukovať, že Gestus označuje relačný, interpersonálny aspekt správania – ako telesného, tak aj jazykového. „Cieľom odcudzovacieho efektu je odcudzovať spoločenský gestus, ktorý podlieha všetkým javom. Pod výrazom sociálny gestus rozumieme mimický a gestický prejav spoločenských vzťahov, do ktorých vstupujú ľudia v určitej epoche.“ V tejto formulácii z Krátkeho Organon pre divadlo už možno badať aj historickú podmienenosť tohto telesno-diskurzívneho prejavu a zároveň kauzálne prepojenie medzi O-efektom (Verfremdungseffekt) a Gestus. Ešte presnejšie ho však definuje v článku O Gestickej hudbe: „Sociálny gestus je gestus relevantný pre spoločnosť, ktorý umožňuje vyvodiť závery o sociálnych podmienkach,“ kde už navádza k estetickému uchopeniu zámeru Gestus v kontexte epického divadla.
Tento svoj zámer, pri použití daného estetického nástroja a taktiež jeho centralitu vo svojom divadelnom systéme a jazyku, asi najlepšie opisuje v článku O využití hudby v epickom divadle: „V skratke: obecenstvo dostáva možnosť kritizovať ľudské konanie a správanie zo spoločenskej perspektívy a scény sa odohrávajú ako kúsky histórie. Pointa je v tom, že obecenstvo má byť dané do pozície, z ktorej môže porovnávať vplyvy pôsobiace na človeka. To z pohľadu estetiky znamená, že sociálny gestus sa stáva kľúčovým. Umenia sa musia zaoberať gestom (samozrejme myslím sociálny gestus a nie expresívne či ilustratívne gesto). Gestický princíp tak postupne nahrádza princíp napodobňovania.“
Zjednodušene povedané, Gestus je názor, ktorý herec*čka ukazuje obecenstvu o určitom momente v toku sociálnych dejov a vzťahov, v ktorom sa zobrazovaná postava nachádza so zámerom tieto determinácie odhaliť ako historicky konštruované a ultimátne ovplyvniteľné.
Walter Benjamin a estetika prerušovania
Jedným z prvých komentátorov, ktorý sa snažili kriticky uchopiť Brechtovo myslenie, divadlo a aj jeho pracovnú metódu, bol Walter Benjamin. Brechtov blízky priateľ a pravidelný partner v diskusiách, ktorý o epickom divadle extenzívne publikoval. Po jeho smrti (spáchal samovraždu pri úteku pred nacistami) vyšli jeho dosiaľ nepublikované texty, medzi inými ich môžeme nájsť aj v knihe Understanding Brecht.
V úvodnej eseji publikácie sa Benjamin snaží odlíšiť epické divadlo od naturalistického. Okrem antiiluzívneho a antikapitalistického rozmeru popisuje aj ďalší podstatný aspekt. Inherentnú gestickosť epického divadla považuje za nápomocnú v jeho vlastných cieľoch, ku ktorým napríklad patrí aj to, že obecenstvu by sa mali ukázať príčiny stavov a nie procesy. Pri ukazovaní stavu sa totiž pomocou prerušenia deja dá ukázať určitá ruptúra alebo trhlina v kauzálnosti prebiehajúceho v prospech kritického zhodnotenia zobrazovanej situácie. Benjamin o výhode gestického v divadle píše: „Oproti konaniu ľudí, gesto má jasný začiatok a koniec. Práve táto striktná, rámcujúca kvalita každého momentu nadobudnutia postoja voči celku, ktorý je v neustálom tekavom pohybe, je jednou zo základných dialektických charakteristík gesta.“
Táto rámcujúca kvalita gesta v epickom divadle je práve to, čo neskôr inšpiruje Judith Butler k interpretácii Gestus ako citačného procesu. Citácia je pre Butler, rovnako ako pre Benjamina gesto, určitá ruptúra, vtiahnutie iného do toku rozprávania. „Čo nás privádza k dôležitému záveru: čím častejšie niečo prerušíme, tým viac gest vznikne. A preto je prerušovanie akcie kľúčové pre epické divadlo.“
Benjamin v eseji ďalej vysvetľuje, prečo je prerušovanie gestom v Brechtovom divadle politicky a esteticky produktívne. V kontexte epického, emancipačného divadla prináša ukazovanie príčin a podmienok stavov, dialekticky oscilujúc medzi stasis a flux, potrebné momenty odstupu a racionálneho uváženia, možnosti analýzy, ospevovaný O-efekt. Opisuje, ako sa marxistická dialektika medzi individuálnym správaním a ekonomickou determináciou javí pomocou gesta v epickom divadle akoby zamrznutá v čase, zmrazená práve gestom, teda ako dialektika nevyvierajúca z kontradikcie medzi po sebe nasledujúcimi situáciami, ale ako dialektika vtelených kontradikcií: „V epickom divadle sa dialektika nerodí z kontradikcie medzi po sebe nasledujúcimi tvrdeniami alebo spôsobmi správania, ale z gesta samotného.”
Gestus v praxi
Meg Mumford sa podujala analyzovať Gestus nie len ako teoretický pojem, ale aj ako režijno-hereckú metódu. Vo svojej už vyššie spomínanej dizertačnej práci analyzuje nahrávky Brechtových skúšobných procesov z 50. rokov so zreteľom na aplikovanie pojmu Gestus, ktoré podľa nej Brecht občasne zamieňa ešte s iným nemeckým slovom, a to s Haltung – postoj.
Napríklad na skúšobnom procese inscenácie Život Galileiho (1955-6), konkrétne na scéne skupinového spevu, ktorý imituje kresťanské chorály a rekapituluje cirkevné videnie usporiadania vesmíru, analyzuje, ako Brecht režíroval komparz spevákov*čok a zdôrazňoval Gestus konkrétneho verša skladby. „Preberie pozornosť na seba, a hovorí, áno, naplno hovorí, a hlavne, veľmi mysteriózne: ,Okolo pápeža obiehajú…ʻ Tak, presne. Gestus je tu totálny, pozrite, veď vy práve odhaľujete tie najtajnejšie tajomstvá kapitalistov.“ Toto Brechtovo videnie premietnuté do komunikácie s hereckým súborom následne analyzuje, ako „prerušenie ženského baladického spevu vstupom mužského hlasu, a zmenou spevu na tajomné šepkanie, umožnilo prechod na konšpiračno-objavný Gestus… jednou z jeho funkcií by mohlo byť práve odhalenie mechaník vládnucich tried, konkrétne to, ako udržiavajú v chode procesy utajovania informácií v prospech hierarchického a vykorisťujúceho status quo”.
Gestus teda už v tvorivom, skúšobnom procese javiskového diela môže byť nástrojom na sformulovanie kritického postoja voči historickému deju alebo nástrojom historizácie prítomnosti, v ktorej dielo vzniká. Momentom zastavenia, v ktorom sa otvára priestor pre autentický postoj voči prebiehajúcemu deju. Okrem toho však môže byť aj konceptuálnym nástrojom, ktorý pomáha k formulovaniu kultúrnej kritiky na tému queer, feminizmu či zdravotného znevýhodnenia. V nich Gestus inšpiratívnym spôsobom figuruje a motivuje emancipačné hnutie, ktoré tieto akademické disciplíny opisujú.
Výskum podkladov a tvorba textu boli podporené formou štipendia z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia
Tento článok je prvý z trojčlánkovej série Gestus
Autorka je spoločensky angažovaná umelkyňa