Gestus je pojem, ktorý Bertold Brecht používa na definíciu koncepcie scudzujúceho herectva a epického divadla. Pomáha mu vysvetliť, že medzi hercom*ečkou a postavou musí byť priestor odstupu, vďaka ktorému môže obecenstvo následne zaujať kritický postoj voči zobrazovanému deju. Ako sa dá táto divadelná metóda aplikovať na širšie spoločenské procesy, kultúrnu identifikáciu či performativitu? A v čom môže byť relevantná pre queer teóriu, feminizmus či kritické štúdie zdravotného znevýhodnenia?
Rôzne estetické uvažovania sa vždy nachádzajú v rámci širších ideologických a politických procesov. Z nich vychádzajú a k nim sa aj vracajú. Niekedy uvedomelo, inokedy angažovane, raz bez schopnosti ovplyvniť svet mimo diela, a občas s energiou vytvoriť dielo zo sveta, v ktorom vznikajú. Dielo nie ako zrkadlo, ale ako kladivo, ktorým sa postupne a premyslene, úder za úderom, tvaruje svet vôkol neho. Tak si Brecht predstavoval priesečník estetiky a politiky, svoje epické divadlo. Divadlo, ktoré nie je mimetické, ale naopak, gestické, ako o ňom píše Walter Benjamin v eseji Čo je epické divadlo. Divadlo, ktoré nenapodobňuje realitu, ale divadlo, ktoré voči nej nadobúda kritický postoj a vplýva na ňu.
Podstatným pre pochopenie epického divadla je Verfremdungseffekt – odcudzovací efekt, s ktorým sa čitateľstvo mohlo stretnúť aj v neskorších kultúrnych kritikách, [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
