„Já vám řeknu, co se mi líbilo nejvíc,“ odvážne vyhlásil český divadelný kritik Karel Král počas finálnej diskusie divadelného festivalu Dotyky a spojenia. Bolo to prekvapujúce a osviežujúce, lebo kritici a kritičky sa tak explicitnému hodnoteniu zväčša vyhýbajú. Uprednostňujú skôr opisy, cez ktoré má čitateľ viac či menej intuitívne uhádnuť, čo si o diele myslia. Ktoré inscenácie Král vymenoval? Rozuzlenie, ako v správnej divadelnej dráme, si nechám na koniec.
Úvod – expozícia
Hlavný program martinského festivalu sa skladá z desiatich inscenácií, ktorých výber má na starosti dramaturgická rada. Tento rok bola zostavená z divadelných kritičiek Barbory Forkovičovej a Zuzany Timčíkovej a z dramaturgov Róberta Mankoveckého a Moniky Michnovej. Je výsledná desiatka ukážkou toho najlepšieho, čo na slovenskej zriaďovanej i nezriaďovanej divadelnej scéne v priebehu roka vzniklo? Organizátori festivalu sú si vedomí toho, že ide vždy o subjektívne preferencie členiek a členov rady. Namiesto „najlepšie“ preto uprednostňujú označenie „to najinšpiratívnejšie“ zo slovenského divadla. Zámerom je vyskladať zostavu, ktorá bude provokovať k premýšľaniu o inscenovaných témach, prekvapovať formálnymi postupmi, možno ohurovať hereckým prejavom a ambíciou by mohlo byť pokojne aj vyvolanie diváckych nesúhlasov. Nič predsa nie je horšie ako ľahostajnosť. V neposlednom rade je festival vždy aj správou o smerovaní a trendoch v danej oblasti.
Inscenácie spracúvali rôzne námety a príbehy, avšak napokon sa dotýkali veľmi podobných tém. Či už vychádzali z textov a životov klasikov ako Ján Palárik (Palárik [a to jeho teátro]) a Ján Chalupka (Kocúrkovo) alebo siahli po súčasnom texte dramatika Falka Richtera (Nikdy navždy), prípadne si pre dramatizáciu zvolili dokumentárne materiály (Sme krajina: Príbeh ľudí, priehrady a času; Terra Apathy), literárnu predlohu (Čajka), referovali k antike (Iocasté) či k filmu (Idioti), reagovali najmä na spoločenské krízy, prítomné v posledných rokoch (nielen) v našej krajine. V inscenáciách sa zrkadlilo vzájomné neporozumenie, hľadanie si svojho miesta, pocity osamelosti a neistoty, strach či frustrácia z nestability, chaosu a polarizácie spoločnosti. Nájsť však bolo možné aj referencie na vojnu (Woyzeck) a vraždu na Zámockej ulici (Nikdy navždy). V záverečnej diskusii česká dramaturgička Marta Ljubková pomenovala ešte jednu výraznú tému, a tou je identita. Identita v zmysle kladenia si otázok „kto sme?“ a „kam ideme?“, na ktoré sa Slovensko snaží zodpovedať už tridsať rokov. Inscenácie minimálne pomenovali niektoré naše charakterové vlastnosti a diagnózy. A hoci mnohé tvorkyne a tvorcovia využívali humor, satiru, iróniu, pod povrchom smiechu bolo ľahké odčítať nelichotivú realitu.
Zápletka – kolízia
Festival okrem hlavného programu ponúka aj program pre mladé publikum (v dramaturgii divadelnej teoretičky a kritičky Lenky Dzadíkovej) či sekciu Junior, v rámci ktorej sú uvádzané inscenácie poslucháčov vysokých, prípadne dokonca stredných umeleckých škôl. Na námestí pred divadlom sa vždy večer koná program pre širokú verejnosť (tanečné divadlo, balet, koncerty), ktorý má najmä popularizačný charakter. Dopoludnia patria trojdňovej tematickej diskusii – Platforme, tento rok mala podtitul Herectvo: krízy a výzvy. Diskusie sa konajú aj po predstaveniach hlavného programu a sekcie Junior. Návštevníčka festivalu je tak zakaždým postavená pred dilemu, čo stihnúť a čo obetovať. Diskusie sú našťastie streamované a je možné si ich pozrieť aj zo záznamu.
Pri pohľade na tohtoročný program jedna moja známa poznamenala, že nerozumie, prečo divadlo stále inscenuje toľko klasiky. Vraj ju to dokonca odradilo od kúpy lístka. Narážala na inscenácie Palárik (a to jeho teátro) v réžii Jakuba Nvotu (Divadlo Jána Palárika v Trnave) a Kocúrkovo v réžii Rastislava Balleka (Slovenské národné divadlo). Obe diela pracovali s hrami velikánov 19. storočia, hoci ani jedno nebolo adaptáciou jedného konkrétneho textu. Nvota aj Ballek zvolili metódu kolízie fikcie a reality a takisto klasiky a súčasnosti, čo sa prejavilo či už v dramatickom texte, alebo režijnom spracovaní. Palárik spája citácie z Palárikových veselohier s faktami z jeho života a do deja vstupujú nie len dobové postavy, ale aj fiktívne charaktery z jeho divadelnej tvorby. V Kocúrkove zas Ballek v spolupráci s dramaturgom Petrom Pavlacom vyskladali text z dvanástich dramatických, prozaických textov a zapojili aj osobnú korešpondenciu. Súčasnosť do inscenácií vstupovala jednak cez obsahové previazanie s problémami, ktoré definujú aj našu súčasnosť (boje elít a podriadených, skepsa slovenského intelektuála, neschopnosť dorozumieť sa, neduhy slovenského národa a pod.) a jednak cez zvolenú formu či estetiku (jedno dejstvo Kocúrkova nás prenesie do atmosféry hudobných estrád 70. rokov, v Palárikovi stojí za pozornosť metaforická scénografia Diany Strauszovej, ktorej dominujú sklenené poháre na pivo).
Do minulosti, dokonca až k antike, siaha autorský text Lukáša Brutovského v inscenácii Iocasté (Slovenské komorné divadlo a Městská divadla pražská), ktorá tematizuje toxickú maskulinitu. Autor nachádza priesečníky medzi gréckymi mýtmi a súčasnými prehovormi, vďaka čomu sa v jednej vete dokážu stretnúť napríklad Donald Trump a Oidipus, ale na základe zvukovej podobnosti aj mýtus a hnutie Me Too. Brutovský to robí vtipne a nie prvoplánovo, čomu zásadne svojím výkonom napomáha herecké duo – Jana Oľhová a Petr Konáš.
Vyvrcholenie – kríza
V stredu večer sa v Martine najskôr zdvihol silný vietor, porúcal niekoľko stoličiek na terasách reštaurácií, aby sa následne na niekoľko minút ponorilo celé námestie do tmy. Väčšina návštevníkov festivalu tento magický prírodný úkaz nezažila, nakoľko sa práve viezla autobusom zo Zvolena. Inscenácia Sme krajina: Príbeh ľudí, priehrady a času bola totiž uvedená na doskách svojho domovského divadla Jozefa Gregora Tajovského. Výlety sú však neraz vrcholmi festivalových dní a inak to nebolo ani v tomto prípade – zvolenskú inscenáciu mnohí označili za to najlepšie, čo na Dotykoch a spojeniach videli. Hosťujúca režisérka Petra Tejnorová s dramaturgičkou Ljubkovou sa rozhodli divadelným jazykom spracovať roky trvajúcu kauzu o boji proti výstavbe vodného diela v povodí rieky Slatina. Pri inscenovaní zápasu človeka proti štátu vychádzali z dobových materiálov a vo výslednom tvare sa stretáva činohra s filmovým dokumentom, prednáška vedca, aj vtáčí spev.
Svedkami vysokého diváckeho ohodnotenia vo forme niekoľko minút trvajúceho standing ovation sme sa stali už aj po skončení prvej inscenácie hlavného programu Nikdy navždy režiséra Mariána Amslera (Divadlo Petra Mankoveckého). O presvedčivosť performatívno-činoherného kusu o existenciálnych krízach (a so živou hudbou) sa postaral najmä herecký kolektív, ktorý pôsobil vierohodne zrejme aj preto, že herci hovorili o problémoch, ktoré riešia aj po tom, čo opustia masky svojich postáv.
Dejový obrat – peripetia
Nevedelo sa, či ich odídu desiatky, ako sa to stalo v Bratislave, ale neodišiel nik! Mám na mysli Kocúrkovo, ktoré divákov rozdeľuje od svojej premiéry – buď si ho zamilujete, alebo odmietnete. Tá druhá skupina sa vyhovára najmä na neporozumenie. Áno, v inscenácii sa prelína niekoľko jazykov a nie je jednoduchá na sledovanie. Ale môžete sa zamerať na niektorú z iných jej vrstiev (výtvarnú, pohybovú, hudobnú) a užiť si ju rovnako dobre.
Zastavme sa však na chvíľu pri martinskom obecenstve, ktoré je tradične mimoriadne prajné. Niekedy sa zdá, že až príliš. Na druhej strane treba poznamenať, že Martin je skutočne divadelným mestom. Slovenské komorné divadlo si za roky existencie vychovalo oddaných a poučených návštevníkov, ktorí sa mu odmeňujú vypredanými sálami. Dotyky a spojenia v ich vzdelávaní pokračujú – v priebehu festivalu vychádza každý deň žurnál, ktorý reflektuje dianie predchádzajúceho dňa a na každú inscenáciu hlavného programu sa píše festivalová recenzia. To je v kontexte iných festivalov ojedinelé a pritom mimoriadne prínosné pre dejiny divadla, nakoľko festivalové uvedenia majú často osobitý charakter.
Naopak kritickejšie prehodnotenie by si možno zaslúžili diskusie nasledujúce po predstaveniach. Prinášajú síce pohľad do zákulisia vzniku diela, odkrývajú uvažovanie tvorivého tímu, avšak neraz sú zbytočne dlhé, nie vždy majú vyváženú dramaturgiu a občas skĺznu do žánru bulváru. Nie je to len problém Dotykov, rozpravy o tom, ako dobre a súčasne príťažlivo diskutovať s verejnosťou o divadle sú prítomné aj v kolektívoch iných festivalov.
Rozuzlenie – katastrofa
Stano a zlá noha (Divadlo Ludus), Sme krajina, Iocasté, Terra Apathy a Tí druhí (Offline). To sú inscenácie, ktoré vo svojom hodnotení vyzdvihol Karel Král. Mňa tradične potešili tie pre mladé publikum, ktoré sú veľakrát nápaditejšie než tie pre dospelých (A ako Antarktída), pričom ani vtipom, a miestami až politickou satirou, v ničom nezaostávajú (Zapísaný spolok slovenských a českých bábkarov uvádza: Zbojník a Gašparko). Nevyužitou šancou ostala inscenácia Idioti režiséra Jána Luterána, ktorá princípy manifestu Dogma 95, podľa ktorých Lars von Trier v roku 1998 nakrútil svoj film, aplikovala iba v úvode a následne bola už len klasickou činohrou. Viac som čakala od textu Tí druhí, ktorého autorkou je Michaela Zakuťanská a naopak už druhýkrát som si vyslovene užila text Brutovského v Iocasté. Prekvapilo ma, nakoľko performatívnym sa stáva slovenské herectvo (alebo sa to v Martine skrátka takto náhodne podarilo), hneď v troch inscenáciách figurovala ako pohybová spolupráca Stanislava Vlčeková (Kocúrkovo, Tí druhí, Nikdy navždy).
Festival Dotyky a spojenia je v prvom rade divadelnou prehliadkou. V rámci svojej koncepcie sa nepúšťa do veľkých dramaturgických či konceptuálnych experimentov, svojou formou je v princípe konzervatívnym typom festivalu. Pre niekoho možno nuda, ale pre divadelnú komunitu najmä príležitosť byť spolu niekoľko dní na jednom mieste, rozprávať sa o stave slovenského divadla a neformálne sa socializovať, sťažovať sa, aj plánovať. Na festivaloch v hlavnom meste sa ľudia po predstaveniach často rozpŕchnu mnohými smermi, v Martine sa na sklonku dňa všetci zídu v divadelnej kaviarni. Dotýkať sa a spájať by malo byť zmyslom každého festivalu. Nielen toho martinského.
Autorka bola účastníčkou záverečnej diskusie festivalu
