Ako EÚ exportuje ekosociálnu krízu do Čile
Energetická tranzícia Európskej únie je neodmysliteľne spätá s využívaním surovín, pôdy a energie krajín globálneho Juhu. Zatiaľ čo sa EÚ snaží oslobodiť od závislosti na ruskom plyne, prehlbuje staronové koloniálne väzby a tvorí nové nerovnosti. Túto dynamiku možno pozorovať cez aktuálne dianie v Čile. Keď v roku 2019 masové protesty usvedčili neudržateľnosť neoliberálneho modelu krajiny, alternatívy hovorili o dôstojnosti, sebaurčení a rovnosti. Dnes je však Čilský národný štát v pozícii aktívneho sprostredkovateľa globalizovaného kapitalizmu, čo obyvateľstvo pociťuje pri strate území, environmentálnej degradácii, energetickej chudobe či nedostupnosti základných verejných infraštruktúr.
V čase, keď píšem tento text, je v rôznych častiach Čile viac ako stotisíc ľudí už týždeň bez elektriny. Po silných búrkach umocnených zmenou klímy došlo k masívnemu poškodeniu infraštruktúry talianskej spoločnosti ENEL, ktorá je hlavným dodávateľom elektrickej energie v krajine. Mnohé čilské domácnosti sú odkázané na elektrické čerpadlá vody a, v pretrvávajúcej zime, na malé elektrické ohrievače, ktoré však teraz tiež zoskratovali. Zákaznícke linky ENEL-u sú zahltené a spoločnosť nemá dostatočné technologické vybavenie, aby presne lokalizovala výpadky. V poblaciones (nízkopríjmové mestské štvrte) sa namiesto žiaroviek rozsvietili protestné barikády a namiesto rádií je počuť cazerolazos (protestné búchanie na hrnce a panvice) a heslá ako „Chceme svetlo!“.
Napriek tomu, že časť týchto mobilizácií vyvrcholila konfrontáciou s políciou, štát reaguje na situáciu skôr vlažne. Možnosti intervencie sú totiž obmedzené. Sankcie, ktoré boli ENEL-u v minulosti uložené, znamenali najmä zvýšenie faktúr pre užívateľov*ky, a teda prehĺbenie už tak alarmujúcej energetickej chudoby. Pobladorxs (obyvatelia*ky poblaciones) pobúrene prízvukujú, že platiť sankcie štátu, je pre energetickú spoločnosť lacnejšie ako investovať do lepšej a kvalitnejšej infraštruktúry.
Prezident Gabriel Borić, ktorý sa do tohto postu dostal po sérii spomínaných masových protestov (Estallido Social), ktoré v roku 2019 ochromili Čile, oslovil verejnosť chytľavým mottom: „Ak bolo Čile kolískou neoliberalizmu, moja vláda bude jeho hrobkou.“ Protest, ktorý bol presiaknutý volaním po opustení tieňov pinochetovského režimu, je dnes pokladaný za jednu z latinskoamerických „frustrovaných revolúcií“. Jej sprievodným javom je vlna populizmu, nesplnených sľubov, kriminalizácia vzdoru a umožňovanieuje vzostupu autoritárskych tendencií.
Ústava, ktorá mala (minimálne symbolicky) prelomiť dedičstvo neoliberálnej diktatúry, ostáva po dvoch referendách platná, školstvo a zdravotníctvo stále nie sú verejné, stále existujú súkromné a nevýhodné penzijné fondy (AFP), voda a základná verejná infraštruktúra ostávajú komoditou v rukách nadnárodných spoločností a súkromníkov.
Dnes sa prísľub premeny systému, v ktorom vládnu súkromné spoločnosti nad kľúčovými sektormi, zúžil na nasledujúcu scénu: prezident Čile telefonuje prezidentke Talianska, aby posúrila taliansku súkromnú firmu, nech opraví infraštruktúru čilským domácnostiam.
Udalosti z roku 2019 však v spoločnosti pretrvávajú v posilnených sietiach solidarity a v komunitných či teritoriálnych formách odporu medzi Mapučmi, pobladorxs, ľavicovými kolektívmi, študentstvom a feministickou vetvou.
Dohoda o voľnom obchode medzi Európskou úniou a Čile
V období Estallida social dnes už zosnulý prezident Sebastián Piñera do ulíc poslal vojakov a militarizovanú políciu, čo si vyžiadalo 34 mŕtvych, tisícky hospitalizovaných, stovky sexuálne zneužitých osôb policajnými jednotkami a zanechalo viac ako 460 ľudí s očnou traumou. Kvôli týmto udalostiam bol Piñera spoločnosťou a medzinárodnými ľudskoprávnymi organizáciami označený za porušovateľa ľudských práv.
Napriek vyššie uvedeným dôsledkom Piñerovej vlády, predstavitelia EÚ neprerušili rokovania o nových dodatkoch Dohody o voľnom obchode medzi Európskou úniou a Čile. Tá bola pôvodne uzatvorená v roku 2003, po sérii rokovaní formálne rozšírená v roku 2023 a schválená Európskym parlamentom vo februári 2024. Toto rozšírenie umožňuje EÚ, mať „lepší prístup k surovinám, ako je lítium, a čistým palivám ako je zelený vodík“. A teda, zabezpečiť si strategickú pozíciu v boji o suroviny a v procese energetickej tranzície, ktorá začala byť pálčivejšia od začiatku ruskej agresie na Ukrajine. Pre Čile by mala táto dohoda podľa vlády znamenať napríklad lepší prístup na trh EÚ alebo zabezpečiť „rovnosť pohlaví v energetickom priemysle“.
Čilská verejnosť sa o pozadí dohody dozvedela až po vydaní knihy hnutím Chile Mejor sin TLC, ktorá analyzuje netransparentné aspekty dohody o voľnom obchode medzi Čile a EÚ. Poskytnutím dostatočných informácií chcú mobilizovať politickú aj občiansku obec, aby bol tento dokument zamietnutý v nadchádzajúcom parlamentom zhromaždení. Píšu: „Zmluva medzi Čile a Európskou úniou zavádza energetický kolonializmus. Modernizácia tzv. dohody s EÚ mení našu krajinu na kolóniu, ktorá na diaľku bude zásobovať EÚ palivom (zeleným vodíkom) a lítiom, potrebnými pre pohon a batérie elektrických áut vyrábaných ich automobilovým priemyslom. Európania tak nebudú musieť vystúpiť z áut a budú sa môcť chváliť splnením svojich cieľov dekarbonizácie a energetickej tranzície.“ Dohoda bola schválená prvou komorou čilského parlamentu 2. septembra 2024.
O tejto téme som hovorila so sociologičkou, antropologičkou a výskumníčkou environmentálnej nadácie Tantí Gabrielou Cabañou, ktorá momentálne skúma vplyv infraštruktúr a produkcie zeleného vodíka na región Atacama: „(Borićova) pozícia obsahuje všetko, čo v Čile už poznáme: že úloha štátu je zaisťovať chod obchodu, zahraničné investície alebo lákať spoločnosti z celého sveta. Nové je to, že teraz tieto úlohy prijal niekto, kto sa v určitom momente javil, že sa zachová inak.“ Podľa Cabañe je odpoveď vlády stále rovnaká, a síce, že je nevyhnutné podstúpiť isté procesy, ktoré budú mať negatívne environmentálne dopady. To však nemôže brániť záväzku Čile voči veľkým agendám energetickej transformácie, ktoré sú riadené potrebou Európy dekarbonizovať. „Ale kde je to win-win, ak každý Európan bude mať elektrické auto na zelený vodík a bude pokračovať v napĺňaní svojich často absurdných potrieb, zatiaľ čo ľudia a územia Čile, ktoré už teraz trpia obrovskou environmentálnou záťažou budú trpieť ešte viac, aby umožnili výrobu a vývoz „zelenej“ energie?“ pýta sa.
Zelený vodík: Nová zlatá horúčka?
Vodík je považovaný za „najzelenšiu“ alternatívu fosílnych palív. Je výsledkom elektrolýzy – teda rozdelením vody (H₂O) na vodík (H₂) a kyslík (O₂) pomocou elektrického prúdu. Aby to celé bolo skutočne „zelené“, je potrebné získať túto energiu z obnoviteľných zdrojov, napríklad zo slnka alebo vetra. Práve kvôli ľahkej dostupnosti týchto zdrojov je Čile strategickou krajinou na výrobu vodíka – morské pobrežie s dĺžkou takmer šesť a pol tisíc kilometrov, púšť Atacama s najvyššou slnečnou radiáciou na planéte a neutíchajúci Patagónsky vietor na juhu krajiny. Súbor týchto environmentálnych výhod bol pretlmočený do projektu Národnej stratégie zeleného vodíka. V tej si Čile kladie za cieľ, stať sa kľúčovou krajinou v globálnej energetickej tranzícii a najlacnejším producentom zeleného vodíka na planéte. Podľa odhadov stratégie by Čile mohlo produkovať až 13 percent svetového „zeleného“ vodíka len z veternej energie z regiónu Magallanes a čilskej časti Antarktídy.
Socioekologické dopady infraštruktúry a produkcie vodíka sú stále predmetmi výskumu a najmä ich nezvratnosť nie je dostatočne zakotvená v medzinárodných dohodách a obchodných stratégiách. Zatiaľ čo v Patagónii sa poukazuje na to, že turbíny veterných elektrární majú byť inštalované v migračných trasách až šesťdesiatich druhov vtákov a transporty energie by mali krížiť trasy delfínov a veľrýb, v Atacame budú slnečné panely ohrozovať krehké ekosystémy púšte a výroba vodíka bude prehlbovať dnes už alarmujúcu krízu vody.
Pri hodnotení „zelenosti“ vodíka je potrebné nielen zohľadniť dopady na územie počas jeho inštalácie a výroby, ale aj posúdiť jeho vplyv z hľadiska následného využívania. Okrem toho, že podiely v biznise zeleného vodíka vlastnia európske spoločnosti známe kauzami porušovania environmentálnych a iných práv (Enel, Engie, Air Liquide), riaditeľ Observatória latinskoamerických environmentálnych konfliktov (OLCA) Lucio Cuenca Berger upozorňuje, že výroba zeleného vodíka je prepojená s víziou zefektívnenia „zelenej ťažby“ medi a lítia.
Zóny zelenej obety
„Naša prehra bola vždy vpísaná vo víťazstve druhých: naše bohatstvo vždy produkovalo našu chudobu tým, že živilo prosperitu iných. Koloniálna a neokoloniálna alchýmia mení zlato na odpad a jedlo mení na jed: bohaté krajiny získavajú konzumáciou surovín viac, než Latinská Amerika zarába ich výrobou,“ píše Eduardo Galeano v úvodných stránkach Otvorených žíl Latinskej Ameriky, kanonického textu latinskoamerickej ľavice. Od čias honu na magické mesto nevyčerpateľného zlata (El Dorado) po Galeanovu súčasnosť – do samoty exilu počas Uruguajskej vojenskej diktatúry popisuje rast a vývoj „západu“ ako neodmysliteľný protipól latinskoamerickej chudoby. Isté precizovanie či korekciu tejto klasickej ľavicovej analýzy ponúka v knihe Planetárna baňa čilský sociológ Martín Arboleda. Optikou „planetárnej bane“ už extraktivizmus nie je možné analyzovať cez tradičné delenie na centrá a periférie založené na nerovnakej výmene a závislosti. Namiesto toho sa v tejto dynamike národné štáty stávajú sprostredkovateľmi globálneho kapitalizmu, z ktorého tieto dynamiky vznikajú.
Zachytávanie týchto dynamík v spoločenských vedách, má rôzne podoby: sledovanie mocenských bojov, investičných prúdov, vojnových konfliktov, tvorby medzinárodných dohôd či embárg. Nech sú tieto dynamiky popisované akokoľvek, ich výsledky sú pociťované lokálnym obyvateľstvom ako „život v obetných zónach“, pri vysídľovaní, nedostatku vody a narušenia či vyhubenia istých foriem života. Gabriela Cabaña komentuje tieto aspekty nasledovne: „V Čile je koncept zón obety (zonas de sacrificio) veľmi prítomný, počuješ to všade a jeho význam netreba nikomu vysvetľovať. V skutočnosti je to termín, ktorým ľudia začali opisovať oblasti ťažko znečistené fosílnym priemyslom.“ Pre kontext energetickej tranzície sa zaužíval koncept zóny zelenej obete, pretože „každý aspekt vytvárania obnoviteľných štruktúr má svoje dopady. Od projektu a procesu výroby, cez zdroje, až po použitie pôdy, kde je potrebné inštalovať napríklad turbínu alebo solárny panel. Ak sa inštaluje veterná turbína v mokradiach, ovplyvňuje to celý ekosystém okolo veže. Tieto dopady sú nezvratné – nie je to ako keď vyrúbeš strom a zasadíš dvadsať nových. Tento model nie je možné kompenzovať. To je realita, ktorú je potrebné uznať a limit, ktorý sa nezohľadňuje,“ dodáva Cabaña.
Obeta ako klasická antropologická téma je analyzovaná ako súčasť rituálov, ktoré mali zabezpečiť kozmický poriadok, zaručiť úrodnosť alebo mali zmieriť ľudstvo s bohom. Altruistický spôsob života je vo väčšine náboženstiev stratégiou dosiahnutia žiadaného stavu. Je však obeta území v prospech cudzích potrieb obetou v tomto význame? Napriek tomu, že koncept zóny obety vychádza zo skúsenosti obyvateľstva, táto obeta pevne rezonuje s „klasickým“ modelom vykorisťovania spôsobom primitívnej akumulácie, ktorá novou technológiou napĺňa večné ciele logiky kapitálu.
Primitívna akumulácia „zeleného“ trhu
„Čile má teraz okolo 20 – 30 gigawattov inštalovanej obnoviteľnej energie a aby sme splnili požiadavky internacionálneho trhu, potrebujeme produkciu zvýšiť viac ako desaťnásobne. Je potrebné si uvedomiť, že panely a turbíny sa neinštalujú na strechách domov, ale potrebujú veľké územia,“ osvetľuje Cabaña.
Čilská progresívna vláda, okrem schválenia Národného plánu zeleného vodíka a dohôd o voľnom trhu, prijala 55 „bezpečnostných“ zákonov, čo je najviac spomedzi všetkých bývalých ľavicových aj pravicových vlád od konca diktatúry.
Najdôležitejším je pre prezentovaný kontext „Protiuzurpačný zákon“ v populárnych sektoroch známy ako „zákon proti chudobným“ (Ley Antipobre). Okupácia fabrík, škôl, pôdy či prázdnych budov, ktorá je v Latinskej Amerike historickým prostriedkom rezistencie, je týmto zákonom kriminalizovaná.
Urbánne okupácie, ktoré začali v 30. rokoch 20. storočia ako reakcia na krízu bývania, viedli k vzniku komunít založených na vzájomnej pomoci a politickej emancipácii. Tento model sa prepísal do národnej politiky počas demokratickej socialistickej éry a je súčasťou kolektívnej revolučnej pamäti. Napriek štátnemu terorizmu počas diktatúry a nedostatočným sociálnym politikám nasledujúcich vlád, v Čile stále žije viac ako 81-tisíc rodín na okupovanej pôde v tzv. tomas alebo campamentos. Od konca roka 2023 začali hromadné vysťahovania a napriek prísľubu vlády o poskytnutí náhrady, uprostred zimy ostávajú stovky ľudí a ich zvieracích spoločníkov na ulici.
Protiuzurpačný zákon spolu s ďalšími zákonmi kriminalizujúcimi nesúhlas s vládnou politikou predstavuje stratégiu štátu na rozšírenie území pre investičné záujmy. Nehovoríme tu len o materiálnej strate územia, ale o ohrození celých ekológií spoločenského života.
Môže byť táto stratégia štátu súčasťou širšieho boja o územie v mene globálnej energetickej tranzície ?
„Myslím si, že tieto zákony fungujú, ako politika strachu. Popieranie teritoriálnej autonómie a znemožnenie odporu, je historicky známou odpoveďou štátu. Napríklad v procese konsolidácie, veľkej poľnohospodárskej revolúcii alebo pri masovej výstavbe papierní boli odňaté obrovské územia vo Wallmapu bez akejkoľvek kompenzácie. Proces vnútorného vyvlastňovania bol vždy odôvodňovaný tým, že prinesie rozvoj a pokrok. A zaujímavé je, že to vždy súvisí s príchodom ľudí zvonku, ktorí prinesú svoje schopnosti a peniaze,“ vysvetľuje Cabaña.
Svet bez fosílnych palív so skamenelinami kolonializmu?
EÚ je na najlepšej ceste znížiť svoje emisie o stanovených 55% do roku 2030. Len do roku 2020 ich znížila o 34 percent, čím prekonáva dekarbonizačné tempo iných krajín. To by však nebolo možné bez emisného outsourcingu – teda presunu priemyslu do krajín globálneho Juhu. Podobný model sa reflektuje v stratégii energickej tranzície, ktorá je nemysliteľná bez surovín, pôdy a energie produkovanej historicky exploatovanými územiami. Ambícia EÚ dekarbonizovať, tak vytvára tlak na rozhodovanie národných politík, ktorých dôsledky by mali byť taktiež súčasťou hodnotenia „udržateľnosti“ dekarbonizačného procesu.
Geopolitka energetickej tranzície vytvára nové miesta obety, tvorí medzi-uzly vykorisťovania a lacnej pracovnej sily (napr. Slovensko a nové gigafabriky lítiových batérií pre nemecké automobilky), zatiaľ čo udržiava štruktúru privilegovanej spotreby.
Dnes však už nestačí meniť len spôsob výroby energie. Nahradenie áut so spaľovacími motormi elektrickými autami je iba jeden dielik skladačky v zložitom procese transformácie. Pretože bez ohľadu na to, ako udržateľná výroba bude, ak centrom diskusie o energetickej tranzícii nebude spochybnenie paradigmy neustáleho rastu, o žiaden prechod nepôjde.
Svet po fosíliách je symbolickým koncom jednej éry. V zemi ponecháme zvyšky surovín, ktoré udržiavali kapitalistický systém produkcie, prekračujúci planetárne limity, zatiaľ čo na jej povrchu tvoril múry medzi víťazmi a porazenými. Fosílie koloniálnej logiky, ktorá tieto múry presúva, zvyšuje alebo tmelí ich diery, musia taktiež ostať v zemi.
Ak je ruská invázia na Ukrajinu dôvodom, prečo sa EÚ snaží urýchliť energetický prechod, mala by dodržiavať zásadu odmietania obchodu s tými, ktorí sú podozriví z porušovania ľudských práv, rešpektovať územnú autonómiu a miestny život. Dohoda o voľnom obchode medzi Čile a EÚ nehovorí o nerovnostiach v prístupe k energetickým zdrojom, nezaručuje energetickú demokraciu a trhom riadené riešenia neumožňujú miestnu energetickú nezávislosť. Táto dohoda vedie k nasledujúcemu výsledku: hoci je Čile jedným z najväčších producentov energie, zostáva závislé od zahraničných energetických spoločností.
Autorka študuje sociokultúrnu antropológiu a viedla etnografický výskum v Santiagu de Chile
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.