Príďte kvôli umeniu, zostaňte kvôli geopolitickému kolapsu

Instagramový profil Artnotnet zverejnil trefné zhrnutie atmosféry 61. ročníka medzinárodnej prehliadky súčasného umenia v Benátkach: „Príďte kvôli umeniu, zostaňte kvôli geopolitickému kolapsu. Rezignácie, zrušené ceny, ozbrojená polícia, kurátorské drámy, zverimex, diskurz, Björk.” Estetika tohto subverzívneho meme účtu odkazuje na podobné platformy – napríklad Style Not Com gruzínskeho dizajnéra Beku Gvishianiho –, ktoré prinášajú rýchle a štylizované správy o súčasnom dianí v umeleckom svete. Akoby v rýchlom tempe mediálneho spektáklu na komplexnejší komentár neostával priestor.

Na preopeningu Benátskeho bienále, kam je vstup možný len na pozvánky primárne určené pre globálnu umeleckú elitu, som sa zúčastnila prvýkrát. Od kamarátky som pred odchodom zisťovala, či to stojí za to. „Je to vernisáž. Rovnaká ako v Prahe, akurát v Benátkach,“ konštatovala nie príliš nadšene. Moje očakávania sa však po príchode zmenili. Aktuálny ročník má totiž v kontexte prebiehajúceho geopolitického chaosu úplne iný rozmer.

Pod nablýskanou fasádou prominentného podujatia vnímam potrebu hovoriť o ranách, ktoré sú na pozadí svetových konfliktov, politického kolapsu a rozkladu dôvery v inštitúcie neprehliadnuteľné. Bienále totiž nikdy nebolo neutrálnou pôdou. Národné pavilóny neprezentujú „len“ umenie, ale odzrkadľujú predovšetkým postoje a nálady v domovských krajinách. Atmosféra naliehavosti, ktorá sprevádzala tohtoročné bienále a dominovala instagramovým storíčkam, tak vypovedá niečo podstatné o svete, kde je umelecká prevádzka neoddeliteľnou súčasťou politickej reality.

Bienále miluje násilie

Mnoho umelcov a umelkýň sa na tohtoročnom bienále vyjadrilo formou protestných gest. Kritička Kate Brown to v podcaste Commotion zdôvodnila nasledovne: „Kultúrne pracovníctvo využíva príležitosť, keď sa do Benátok zbehnú všetci vplyvní ľudia, aby si zobralo megafón a vyjadrilo svoj názor, keďže svet aspoň na chvíľu skutočne dáva pozor.“

Hneď pri vstupe do areálu Giardini, v nevyužívanej pokladni od Carla Scarpu, inštaloval kolektív fierce pussy dielo s názvom we are here. Ide o dekonštruovanú palestínsku vlajku – kusy červenej, čiernej, zelenej a bielej látky, ktoré návštevníctvu pripomínajú, že hoci Palestínu uznáva 157 krajín OSN, na bienále stále nemá oficiálny pavilón. Palestínsku vlajku nájdeme aj v Arsenale, hlavnej budove prehliadky, kde ju do svojej inštalácie zakomponovala napríklad umelkyňa Tabit Rezaire.

Gruzínsky umelec Shalva Nikvashvili vo svojej tvorbe často pracuje s maskou a explicitnými objektmi, čím tematizuje represiu tela a politické násilie. Do Benátok prišiel protestovať proti znovuotvoreniu ruského pavilónu. Odmietol oficiálnu akreditáciu a celú akciu financoval prostredníctvom darov od komunity na Instagrame. S transparentom „Benátky milujú násilie“ (Venice loves Violence) mlčky sedel na provokatívnom kovovom objekte s motívom kosáka a kladiva. Chcel tým poukázať na ‘zneužitie’ inštitúcie, ktorá štátu obvinenému z vojnových zločinov umožnila artwashing a legitimizáciu násilia.

Na ruskú agresiu reaguje tiež projekt Echoes ukrajinskej umelkyne Daryi Koltsovej, ktorá na bielizňové šnúry natiahnuté medzi domami v benátskych uličkách rozvešala autentické uniformy vojakov a vojačiek slúžiacich na fronte. Patria ľuďom z kultúrneho sektora, ktorí boli pred vojnou súčasťou umeleckej scény, no dnes pôsobia v aktívnej službe, a preto sa na bienále nemôžu zúčastniť osobne. Tieto kusy oblečenia, ktoré prešli stovkami deokupovaných území, vnášajú do mesta hmatateľný dotyk prebiehajúcej vojny. Sú medzi nimi aj uniformy bojovníkov z pluku Azov, ktoré do projektu darovala fotografka a dobrovoľníčka Tata Kepler.

Do série aktov odporu možno zaradiť nálepky Death in Venice (Smrť v Benátkach), rozosiate po celom areáli Giardini. Za touto iniciatívou stojí lotyšská reprezentácia, ktorá patrí medzi najhlasnejších kritikov vedenia bienále. Heslo odkazujúce na rovnomennú novelu Thomasa Manna poukazuje na morálny úpadok inštitúcie, ktorá umožňuje účasť štátom páchajúcim vojnové zločiny a genocídu.

Protestné divadlo krásy

Hoci sú protestné akcie súčasťou bienále už od roku 1968, mnohí kritici a kritičky sa zhodujú, že tento ročník je v niečom iný. Naznačuje to napríklad hromadné odstúpenie medzinárodnej poroty pre spory o politickú neutralitu, policajné hliadky pred dočasne otvoreným ruským pavilónom či historicky najväčší 24-hodinový štrajk na podporu Artist Not Genocide Alliance (ANGA), počas ktorého čiastočne alebo úplne zatvorilo svoje brány až 27 národných pavilónov. Inštitucionálna stabilita benátskej prehliadky súčasného umenia sa rozpadá v priamom prenose.

Najvýraznejšou kontroverziou je odstúpenie poroty zloženej z uznávaných kurátoriek, ako sú Solange Oliveira Farkas, Zoe Butt, Elvira Dyangani Ose, Marta Kuzma a Giovanna Zapperi. Stalo sa tak len deväť dní pred otvorením prehliadky. Nešlo pritom o náhle rozhodnutie. Porotkyne sa rozhodli rezignovať v nadväznosti na vyhlásenie z 23. apríla 2026, v ktorom oznámili, že odmietajú udeľovať ceny umelectvu krajín, ktorých lídri čelia obvineniam Medzinárodného trestného súdu (ICC). Hoci v stanovisku neuviedli krajiny menovite, je zrejmé, že ide o Rusko a Izrael. Práve na ich predstaviteľov je v súvislosti s prebiehajúcimi vojnami vydaný medzinárodný zatykač. Bienále tak pod intenzitou politického tlaku nedokázalo udržať ani vlastný systém ocenení a o udelení prestížnej ceny Zlatý lev bude tento rok namiesto odbornej komisie rozhodovať laická verejnosť. Túto situáciu vrátane okolností odstúpenia poroty a následných reakcií inštitúcie podrobnejšie rozoberá Anežka Bartlová v nedávnom článku pre Artalk.

Ak by sme sa pýtali, ktorý z pavilónov si tento rok získal najviac pozornosti, asi by nebolo prehnané povedať, že to bol ten ruský. Okolie historickej vily architekta Alexeja Ščuseva v areáli Giardini strážili zástupy talianskych policajtov a ťažkoodencov. Pavilón sa po štvorročnej pauze otvoril len na tri dni. Prístupný bol výhradne počas preopeningu pre akreditované novinárstvo, politikov i političky a ďalších vybraných aktérov umeleckého sveta. V súčasnosti zostáva pre verejnosť zatvorený.

Práve tu sa odohralo niekoľko zásadných protestných akcií, ktoré tvoria mediálny obraz tohtoročného bienále. Najvýraznejšou z nich bol masívny protest skupín Pussy Riot a FEMEN, ktoré budovu pavilónu obsadili a donútili tak dočasne zatvoriť jeho brány. Ich protest ďalej pokračoval mimo areálu Giardini v uliciach Benátok, kde sa k nim pridala vyše stovka návštevníkov a návštevníčok prehliadky. Spoločne sa presunuli k hlavnému sídlu kancelárie prezidenta bienále, ktoré sa nachádza v jednom z palácov na nábreží.

Súčasný prezident inštitúcie Pietrangelo Buttafuoco, vymenovaný pred dvoma rokmi talianskou pravicovou vládou, presadzuje depolitizáciu podujatia a snahu o akúsi neutralitu. V kontexte aktuálnej situácie vyhlásil, že bienále nemá mandát na vylúčenie štátov, pretože toto rozhodnutie prináleží výhradne samotným krajinám. Kým gesto umelkyne Ruth Patir z roku 2024, ktorá sa rozhodla izraelský pavilón dobrovoľne uzavrieť, pokiaľ nenastane prímerie, považuje za legitímne, vonkajší nátlak kampane ANGA žiadajúcej plošný bojkot Izraela označuje za neprípustný. A hoci izraelský pavilón v Giardini zostal tento rok uzavretý pod zámienkou „rekonštrukcie“, vedenie pridelilo izraelskému umelcovi Belu-Simionovi Fainaruovi náhradné priestory v Arsenale, čím len potvrdilo vlastné pokrytectvo.

Navyše, Buttafuoco čelí ďalším kontroverzným obvineniam. Podľa uniknutej e-mailovej komunikácie, ktorú zverejnili talianske portály Open a La Repubblica, mal návrat ruskej reprezentácie tajne koordinovať už od minulého leta. V komunikácii s komisárkou ruského pavilónu Anastasiou Karneevevou riešil vybavovanie víz pre kurátorský tím a stratégie, ako sa vyhnúť strate dvojmiliónového grantu od Európskej komisie, ktorá zakazuje európskym inštitúciám spolupracovať so subjektmi financovanými alebo kontrolovanými Ruskom. Práve formát trojdňového preview mal pomôcť tieto pravidlá obísť a strate financií zabrániť. Bienále o grant napokon aj tak prišlo. Otvorenie ruského pavilónu tak poslúžilo výhradne politickým záujmom. Počas akcie údajne vzniklo množstvo vizuálneho materiálu, ktorý môžu Rusi použiť na propagandistické účely s tvrdením, že úspešne vzdorujú pokusom o medzinárodnú izoláciu.

Posledným výrazným momentom preopeningových dní bol koordinovaný 24-hodinový štrajk, ktorý sa uskutočnil 8. mája pod hlavičkou aliancie ANGA a talianskych odborových zväzov ADL Cobas, USB a CUB. Do akcie sa zapojilo 27 z celkového počtu 99 národných pavilónov, ktoré svoje expozície v Giardini a Arsenale v tento deň úplne alebo čiastočne zatvorili. K štrajku sa pridala aj česko-slovenská prezentácia zastúpená Jakubom Jansom, autorskou dvojicou Alex Selmeci a Tomáš Kocka Jusko a kurátorom Petrom Sitom. Protest sa viditeľne prelial aj do hlavnej expozície In Minor Keys – mnohí umelci a umelkyne na znak odporu zahalili svoje diela alebo do nich zakomponovali palestínske symboly. Týmto radikálnym gestom umelecká obec jasne odmietla normalizáciu genocídy a spoluvinu inštitúcie s vojnovou agresiou. Nepochybne ide o najväčšiu koordinovanú protestnú akciu svojho druhu od roku 1968.

Vyčerpaný krtko a ukričané feministky

Politický náboj bienále sa naplno prelieva aj do vnútra národných pavilónov. Feministickú rovinu prezentuje Florentina Holzinger (Rakúsko) v projekte Seaworld Venice, ktorým reaguje na environmentálny kolaps a civilizačné vyčerpanie. Maja Malou Lyse (Dánsko) v projekte Things to Come skúma manosféru, klesajúci počet spermií a komodifikáciu ľudskej reprodukcie v prospech kapitalizmu. V projekte Ruin premieňa nemecká umelkyňa s vietnamskými koreňmi Sung Tieu fašistickú fasádu nemeckého pavilónu prostredníctvom mozaiky okien východoberlínskeho paneláka určeného na demoláciu. Interiér zas patrí nedávno zosnulej umelkyni Henrike Naumann, ktorá vo svojej tvorbe dekonštruovala estetiku nacistickej architektúry cez predmety každodennej potreby. Aline Bouvy (Luxembursko) skúma v projekte La Merde politiku vyčerpania a telesných noriem.

V česko-slovenskom pavilóne, ktorý si tento rok pripomína 100. výročie svojho vzniku, predstavili Jakub Jansa, duo Selmeci Kocka Jusko a kurátor Peter Sit spoločný projekt The Silence of the Mole. Hlavným hrdinom príbehu je pán M. – kedysi symbol detskej nevinnosti, dnes vyprázdnená postava kultúrnej produkcie a unavený herec, ktorý uviazol v role rozprávkového Krtečka. Do Giardini ho vyslali ako diplomaticky prijateľnú a politicky neškodnú figúrku, ktorá v skutočnosti zosobňuje mlčanie, neistotu a napätie spojené s narastajúcim nacionalizmom a politizáciou domáceho kultúrneho prostredia. Projekt otvára dôležitú otázku: Môže sa naša imaginácia premeniť na poslušnú masku v službách štátu? Autorský tím tento postoj zdôraznil aj v prejave počas vernisáže. Kultúrne inštitúcie by podľa nich nemali fungovať len ako vitríny národného úspechu, ale ako priestory chrániacie slobodné myslenie, aby sa umenie nepremenilo na neškodnú dekoráciu. Inštitucionálnu krízu v oboch krajinách napokon podčiarkuje aj fakt, že na oficiálnom otvorení československého pavilónu 7. mája chýbal český minister kultúry Oto Klempíř, ktorý účasť odmietol, a prítomná nebola ani slovenská ministerka kultúry Martina Šimkovičová.

Bienále chudobných

Odvrátenou stranou exkluzivity a prominentnosti tohtoročnej prehliadky je realita, ktorú poľský kurátor Jacek Sosnowski nazýva Bienále chudobných. Za nablýskaným povrchom sa skrýva inštitúcia v stave finančnej krízy: európske zdroje sa z roka na rok stenšujú, z prehliadky sa postupne vytrácajú silní americkí finanční aktéri a mnohé národné pavilóny zápasia s chronickým podfinancovaním. Sosnowski upozorňuje, že mnoho umelcov a umelkýň národných pavilónov pre rozpočtové problémy odchádza z Benátok hneď po otvorení. Jednoducho si nemôžu dovoliť v predraženom meste zostať. Okrem toho sú za svoje úsilie a viac ako ročnú prácu často platení „drobnými“. 

Model národných pavilónov sa tak ocitá v kríze a finančnú medzeru začína vypĺňať súkromný kapitál. Na scénu vstúpil napríklad luxusný módny dom Bvlgari, ktorý je exkluzívnym partnerom bienále až do roku 2030 a tento rok si v Giardini otvoril vlastný korporátny pavilón. Vďaka neobmedzeným zdrojom financií dokáže fungovať voľnejšie a bez byrokratických obmedzení. Naznačuje tento trend postupný ústup národných štátov v prospech korporátnej sféry?

O benátskom bienále sa často hovorí ako o olympiáde umenia. Avšak Jacek Sosnowski ho ironicky nazýva skôr OSN umenia, ktoré je navyše vo veľmi zlom stave. Geopolitická roztrieštenosť, prechod na ľudové hlasovanie o Zlatého leva, strata odbornosti a politickej váhy… Benátky sa tento rok stali verným zrkadlom globálneho chaosu. „Umenie musí prestať riešiť to, ako vyzerá navonok, a musí prevziať kontrolu nad ekonomikou emócií. To my sme totiž tí, ktorí hýbu srdciami,“ píše Sosnowski.

Autorka je umelkyňa a spisovateľka

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.