Planéta ako gigantická baňa

Marián Potočár9. apríla 2021232

V ostatných desaťročiach vo svete silnie hon na nerasty so strategickým hospodárskym významom, preto sa v Južnej Amerike stali bežnými ťažiarske megaprojekty s negatívnym vplyvom na životné prostredie a miestne komunity. Kniha s názvom V planetárnej bani čilského akademika Martína Arboledu sa zameriava na konkrétne miesta ťažby v Čile, ktoré sa vypracovalo na významnú exportnú krajinu medi, zlata či lítia. 

Korene tohto „úspechu“ siahajú do éry privatizácií a reforiem, ktoré prišli po pravicovom puči a nastolení Pinochetovej diktatúry pod taktovkou neoliberálnych ekonómov prezývaných „Chicago boys“.

V Planetárnej bani Arboleda tvrdí, že nová „geografia extrakcie“ je výsledkom dvoch významných momentov. Tým prvým je pokrok v oblasti robotizácie a digitalizácie, ktorý vplýva na organizáciu a manažovanie pracovnej sily v ťažiarstve a prepája ho s financializáciou. Tieto technologické prielomy Arboleda rámcuje ako „štvrtú dobu strojovú“, v nadväznosti na tri predošlé vlny premien strojovej výroby, o ktorých hovorí Ernest Mandel vo svojej knihe Neskorý kapitalizmus. Zatiaľ čo „technologický giganti“ v médiách prominentne ohlasujú experimentálne modely autonómnych automobilov a nové digitálne technológie, plne automatizované nákladné vozidlá a stroje už dávno patria k bežnej prevádzke ťažiarstva. Kombinácie technológií GIS, umelej inteligencie a trojdimenzionálnych reprezentácií podzemných vrstiev urýchľujú geologické prieskumy a robia výnosnými aj ťažby v oblastiach s menej výdatnými rudami. S rastúcou produktivitou stúpa aj spotreba prírodných zdrojov a ich dopad na, podľa niektorých zdrojov až tisícnásobnú, degradáciu ekosystémov. Rozsiahle investície do nových technológií a infraštruktúry spravili štáty Latinskej Ameriky a ťažiarske firmy závislé na prístupe k čerstvým financiám, pričom ich dlhy, predovšetkým voči ázijským bankám, neustále narastajú. Arboleda tento vývoj presvedčivo ilustruje (niekedy až vyčerpávajúcim) množstvom detailných informácií a empirických údajov.

Globalizovaný systém

Druhým momentom zrodu planetárnej bane je koniec roly Západu ako jasného centra kapitalistickej ekonomiky. V dvadsiatom prvom storočí sa východná Ázia stala hlavným motorom priemyselnej výroby, Južná Amerika zas významným zdrojom strategických surovín a ťažisko globálneho kapitalizmu sa presunulo zo severného Atlantiku do Tichého oceánu. Novou veľmocou na vzostupe je Čína, podľa Arboledu však nekopíruje model klasického impéria, ktoré svoju moc rozširuje pomocou teritoriálnych dŕžav a závislých území. Namiesto toho je formou rastúceho čínskeho vplyvu kontrola nad hybridnou sieťou strategických infraštruktúr a nadnárodných reťazcov extrakcie, logistiky, výroby a obchodu. O tom, do akej miery je táto verzia kapitalistického vzostupu a imperializmu výnimočná a radikálne odlišná od jej historických predchodcov, by sa azda mohli viesť polemiky. Pre Arboledu je však zásadné, že ťažiarsky priemysel vníma ako súčasť moderného systému produkcie, ktorého mierku po prvýkrát v histórii najlepšie vyjadruje prívlastok „planetárny“.

Súčasťou tejto funkčne integrovanej siete je však aj etnická a socio-geografická fragmentácia. Hoci bol globálny kapitalizmus vo svojich začiatkoch často spájaný s „tekutou modernitou“, voľnými tokmi a miznutím hraníc, tu sa ponúka opačný obraz „zvrásneného terénu, kde ploty, múry a militarizované hranice koexistujú popri rozrastajúcich sa dodávateľských reťazcoch komplexných prepojených infraštruktúr.“ Kombinácia odbúravania a stavania bariér nie je paradoxom, ale komplementárnym prepojením. Vo svete voľného trhu naďalej výraznú úlohu hrajú štáty, ktoré manažujú príslušný rozvoj, politiky a urbanizáciu, ako aj ich sprievodné javy – vyvlastňovanie, násilie a ekologickú deštrukciu.

Geografia vykorisťovania

Arboleda prehlbuje analýzu ťažiarskeho priemyslu o ďalšiu teoretickú úroveň, pričom čerpá z viacerých zdrojov marxistickej tradície. Extrakciu surovín v Južnej Amerike chápe ako súčasť celosvetových tokov produkcie a akumulácie hodnoty prostredníctvom svetového trhu. Vznik takéhoto systému predvídal už Karl Marx, ktorý to považoval za pokračovanie vnútornej logiky neustáleho rastu kapitálu. Kapitál je pohybom hodnoty, ktorá mení svoju formu z peňazí na tovary (pracovnú silu a výrobné prostriedky) a potom späť na peniaze (so ziskom). Hodnota v tomto pohybe nezaniká, ale sa mení na automatický subjekt tohto procesu neustálej zmeny a pritom sama mení svoju veľkosť, zhodnocuje sa. V neskorom dvadsiatom storočí túto myšlienku ďalej rozvíjal Moishe Postone, na ktorého Arboleda odkazuje. Postone kapitál považuje za odcudzený subjekt, ktorý koná na planetárnej úrovni a vykazuje niektoré vlastnosti podobné vedomej bytosti, predovšetkým aktívnu snahu zhodnocovať sa a rásť. Stelesňuje sa tak vo fyzických objektoch, ako aj v jednotlivých aktéroch a inštitúciách. Národné štáty považoval za formu, prostredníctvom ktorej je organizovaný svetový trh ako sociálny a materiálny systém, ktorý je dnes už realitou.

Tento prístup je zároveň istou kritikou tradičných ľavicových škôl ako antiimperializmus či teórie závislosti, ktoré vychádzajú primárne z perspektívy národných štátov a ich vzájomných bojov o dominanciu a podriadenie. Systém medzinárodnej deľby práce doteraz ľavicové teórie delili na „impériá“ a „kolónie“, prípadne „centrá“, „semiperiférie“ a „periférie“. Kapitalistický rozvoj je z tohto pohľadu výsledkom buď interných, alebo externých faktorov, tieto sú však v princípe oddelené, pričom dôraz sa kladie na tie interné a pozornosť sa venuje hlavne západným štátom „centra“. Z pohľadu Planetárnej bane však moderné štáty sú nielen suverénnymi aktérmi, ale aj mediátormi globálneho kapitalizmu. Korene antagonizmov teda nemožno hľadať v geografických deleniach na sever-juh, či východ-západ, ale v priestore kapitalistickej výroby.

Tento priestor je produkovaný v kontexte kapitalistického systému ako totality. Tu sa Arboleda opiera o myšlienky francúzskeho filozofa Henriho Lefebvra. „Totalita“ je súbor dialekticky prepojených sociálnych praktík na rôznych úrovniach – globálnej, mestskej aj lokálnej. „Geografia extrakcie“ postupne v Južnej Amerike vytvára vlastnú sídelnú štruktúru, ktorá je paralelou prebiehajúcich procesov urbanizácie a proletarizácie vidieckeho obyvateľstva vo východnej Ázii. Tieto podmienky produkujú novú triedu pracujúcich, ktorá je v súčasnosti atomizovanou masou konkrétnych jednotlivcov: migrantiek, študentov, robotníčok, pôvodných obyvateľov, nájomníčok. Rast produktivity a postup automatizácie stále väčšiu časť z nich vytláča do prekérnych zamestnaní v neproduktívnych odvetviach a službách. Prekonanie tých fragmentácií bude kľúčové pre vybudovanie hnutia schopného bojovať za spoločné záujmy. Existujú hnutia, ktoré sa o to snažia: napríklad proti rozsiahlym ťažiarskym zámerom kanadskej firmy Barrick Gold v Pascua Lama v údolí Huesco, ktoré by malo ďalekosiahle dôsledky na miestne obyvateľstvo a ekosystém. Receptom na úspešné legálne zablokovanie plánovanej niekoľkomiliardovej investície bolo prepojenie miestnych komunít s vedomosťami a technológiami dostupnými vysoko kvalifikovanej časti triedy pracujúcich.

Stratégie proti bani

Keď vláda Margaret Thatcherovej v Británii porazila uhoľných baníkov, robotníkov „starého“ fosílneho ťažiarstva, bol to jeden z najvýznamnejších symbolov konca povojnového hospodárskeho cyklu a začiatok plošného útoku na životnú úroveň triedy pracujúcich. Dnes je fosílny kapitál vo verejnom diskurze identifikovaný ako problém a príčina hroziacej planetárnej klimatickej katastrofy. Na druhej strane sa ťažba nerastov, ako kobalt, lítium, meď či zlato, stala nielen nepostrádateľnou pre priemysel a moderné technológie, ale ide dokonca o zdanlivo nenahraditeľnú súčasť prakticky všetkých scenárov postfosílnej tranzície, pre ktoré „niet alternatívy“. So vznikom reťazcov výroby a spotreby, ktoré sa tiahnu naprieč kontinentmi, sa však zrodila aj materiálna komunita, ktorej súčasťou je globálna trieda pracujúcich, ktorá môže načrtnúť aj iný scenár. Jej odpor a kolektívne boje proti mašinérii ekologickej a sociálnej deštrukcie majú potenciál premeniť planetárny rozmer bane na subverzívny faktor, prebudiť planetárnu spoločnosť  z hororov dneška a začať súčasné technologické prostriedky vedome používať v záujme všetkých.

Autor pracuje ako architekt a mestský sprievodca

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *