Zdá sa, že po zdokumentovanej policajnej vražde Afroameričana Georgea Floyda v Minnesote celosvetovo vzrástlo povedomie o tom, že rasizmus nie je antisystémový defekt nevzdelaných prívržencov krajnej pravice, ale pretrvávajúca črta imperializmu, ukotvená v kapitalistickom systéme a udržiavaná ľahostajnosťou privilegovanej väčšiny. Na protesty v Spojených štátoch sa upriamili oči celého sveta, obdobné problémy v iných krajinách však zostávajú v úzadí. Aj preto sme sa rozhodli venovať toto číslo Kapitálu krajine, kde sa štrukturálny útlak prejavuje dlhodobo a nemá adekvátne pokrytie v svetových médiách – Palestíne.
Táto krajina pozostáva z oddelených územných celkov Západného brehu Jordánu, východného Jeruzalema a pásma Gazy, pričom ako celok nesie aj oficiálny názov Palestínske okupované územia. Okupujúcou mocnosťou je štát Izrael. Na svete sú rôzne represívne režimy, ale žiaden iný Európa za hrubé porušovanie medzinárodného práva neodmeňuje nadštandardnými vzťahmi a žiaden iný nesprevádza povesť demokracie európskeho typu (na poľutovanie osadenej do geografického priestoru „divokého Blízkeho východu“). V najbližších dňoch sa izraelská vláda chystá de iure dovŕšiť anexiu ilegálnych židovských osád, ktoré sú de facto anektované od roku 1967. Vhľad do právnej situácie Izraela prináša esej Michala Liptáka Storočie predstieraných mierových rozhovorov, ktorá upozorňuje aj na znepokojivú skutočnosť, že Izrael slúži ako právne laboratórium.
Pri súčasných amerických protestoch sa zdvihla vlna solidarity, a zároveň s ňou vlna pobúrenia ľudí, ktorí v záujme vlastnej bezpečnosti nechcú žiadne nepokoje. Pomáhajú tým štátnej moci viniť obete za ich vlastný útlak, majetkové a zdravotné ujmy i stratu holého života. Afroameričania a Afroameričanky si podľa nich represiu voči sebe samým vynútili – buď osobne, alebo môžu za ňu „poďakovať“ kolektívu svojich „súkmeňovcov“. O podobnom fenoméne slepej škvrny privilegovaných hovorí esej Pauly Ďurinovej Vidieť a dívať sa na okupáciu Palestíny.
Mimosúdne popravy civilistov či cielené hromadné mrzačenie pokojných protestujúcich v pásme Gazy kvôli repetitívnosti už nespôsobujú mediálny rozruch a svetové ľudskoprávne organizácie nemajú kapacitu pokrývať jednotlivé prípady, preto vydávajú o porušovaní ľudských práv Palestínčaniek a Palestínčanov Izraelom najmä súhrnné správy, v ktorých sú obete zosobnené viaccifernými číslami. Menej známa je diskriminácia prostredníctvom izraelskej legislatívy, ktorá dusí domorodé obyvateľstvo Palestíny v stále tesnejších getách a vytláča ich z okupovaných lokalít a miest ako napríklad Hebron a východný Jeruzalem. O tom, ako Palestínčanky a Palestínčania z Jeruzalema bojujú o právo na svoje mesto, píše vo svojom článku aktivistka Fayrouz Sharqawi.
Palestínske združenie na podporu väzňov a ľudských práv Addameer uvádza, že v máji bolo v izraelských väzniciach 4600 palestínskych politických väzňov a väzenkýň, z toho 170 detí a viac ako 370 ľudí zadržiavaných bez vzneseného obvinenia, bez súdu a bez istoty, kedy sa budú môcť vrátiť k svojim rodinám. Napríklad dcéra palestínskej političky, feministky Khalidy Jarrar si v detstve myslela, že všetci Palestínčania musia ísť do väzenia (jej mama je opäť bez obvinenia vo väzení aj počas aktuálnej pandémie COVID-19 a rodina s ňou nemá žiadne spojenie). Aké formatívne je vyrastať v extrémnej palestínskej realite, nám približuje rozhovor s Isshaqom al-Barbarym Tábor je jediný domov, ktorý poznám.
Vlastných privilégií sa nezbavíme, ide teda o to, ako ich využiť. Rad bielych demonštrantiek ako štít pred brutalitou polície, medzinárodní aktivisti prítomní pri zbere olív. Facka privilegovanej Izraelčanky Yifat vrchnému vojenskému prokurátorovi po facke palestínskeho dievčaťa Ahed okupačnému vojakovi. Represívne režimy sa nikdy nevzdávajú dobrovoľne, pripomína nám v rozhovore Omar Barghouti.
Mier v Palestíne/Izraeli nenastane, pokiaľ sa bude popierať existencia Palestínčanov a ich minulosti; závisí teda od redefinovania židovskej prítomnosti na Blízkom východe na základe uznania práv Palestínčanov. Pri formovaní budúcnosti je pochopiteľne nevyhnutná aktívna participácia Palestínčaniek a Palestínčanov, ktorí nebudú len pasívne interpretovaní ako objekty disciplinácie alebo charity. Preto sme v tomto čísle dali slovo aj piatim palestínskym autorom a autorkám a šiestim súčasným palestínskym poetkám.
Mená palestínskych autoriek a autorov uvádzame v tvare, pod akým verejne pôsobia mimo arabojazyčného prostredia.
