2020 06 PalestínaTematický KapitálTábor je jediný domov, ktorý poznám

Kristína Országhová9. júna 2020614

Rozhovor s Isshaqom al-Barbarym o utečeneckom tábore ako mieste radikálnej politickej
imaginácie

Niekedy v živote stretneme ľudí, ktorí svojím samotným spôsobom bytia vyrušia našu sociálnu predstavivosť. Tieto stretnutia majú moc preniesť nás za hranice našich dôverne známych svetov, v ktorých tak pohodlne prebývame. Učia nás, že vo všetkom poznanom je prvok, ktorý poznať nemožno. Dostanú sa nám pod kožu. Nie je to len myšlienkami, o ktoré sa podelíme. Vzájomná vzdialenosť môže dať vzniknúť zvláštnej blízkosti. Pocit, že toho druhého nemôžeme spoznať, spochybní našu autonómiu. S Isshaqom al-Barbarym sme sa prvýkrát stretli pred štyrmi rokmi v Utrechte. Odvtedy sme viedli množstvo rozhovorov. Malú časť z nich si môžete prečítať v podobe nasledujúcich útržkov.

Kristína: Mala by som sa ťa spýtať, odkiaľ pochádzaš. Pri tejto otázke si vždy spomeniem na nášho spoločného priateľa Hašima – rybára a utečenca z Južného Sudánu, ktorý sa v lete roku 2016 utopil v jednom z amsterdamských kanálov – zvykol hovoriť, že by bol radšej, keby sa ho ľudia pýtali, kam smeruje.

Isshaq: Odkiaľ pochádzam? To je ťažká otázka. Ak sa bavíme o meste, narodil som sa v Betleheme, na Západnom brehu Jordánu, aj som tam vyrastal. V Betleheme sú tri utečenecké tábory. Ten najmenší sa volá Bejt Džibrín alebo al-Azza. Tam som sa narodil. Vychovali ma rodičia, ktorí sa tiež obaja narodili v utečeneckom tábore. Otec v tom, odkiaľ pochádzam. Mama v inom.

Tábor

K: Tábor sa zvyčajne chápe ako miesto dočasnosti. Miesto bez histórie. Čo ale znamená pre utečencov a utečenky, pre teba, pre umelcov a umelkyne, aktivistov a aktivistky, intelektuálov a intelektuálky? Ako môžeme utečenecký tábor otvoriť pre uznanie jeho histórie vyhnanstva a vysťahovalectva? Ako získať späť jeho priestorové, politické, sociálne a kultúrne modality?

I: O tom, čo je utečenecký tábor, rozmýšľam už od detstva. A s touto otázkou prichádza mnoho ďalších. Budem hovoriť konkrétne o tom, čo je palestínsky utečenecký tábor. Čo je tábor ako politické miesto? Čo je tábor ako sociálne miesto? Čo je tábor ako emocionálne miesto? Na to, aby sme mohli porozumieť týmto otázkam, musíme porozumieť histórii vzniku týchto miest.

Utečenecké tábory boli vytvorené ako odpoveď na stav núdze. Ich zrod prebiehal pod humanitárnou asistenciou Červeného kríža a UNRWA – ako dôsledok zločinu, ktorý spáchali židovské milície. Nebudem hovoriť o nejakej konkrétnej udalosti. Dialo sa to v priebehu času, za podpory britského mandátu. Povedzme ale, že prvé utečenecké tábory sa objavili po roku 1948. Ľudia boli násilne vytlačení zo svojich domovov alebo utiekli zo svojich dedín a miest, aby sa násiliu vyhli. Odišli buď do susedných krajín, alebo do iných miest. To je aj prípad mojej rodiny. Žiadni z nich však neodišli s úmyslom vytvoriť utečenecké tábory. Museli sa vysťahovať a zrazu sa ocitli v iných mestách a dedinách. Humanitárne organizácie založili utečenecké tábory a požiadali týchto ľudí, aby do nich prišli. Ale prečo ich vôbec založili?

Azda prvá odpoveď, ktorá sa ponúka, znie: ich cieľom bolo poskytnúť ľuďom na úteku pomoc, jedlo a lieky. Držať však všetkých na jednom mieste, rátať ich, kŕmiť a riadiť, znamená mať ich zároveň pod kontrolou. O oboch týchto argumentoch treba rozmýšľať vo vzájomnom vzťahu. Najdôležitejšie ale je, že ani jedna z týchto humanitárnych inštitúcií nerozmýšľala o utečeneckých táboroch ako o politických miestach. Mali byť čisto humanitárnou základňou. Ľudia do týchto táborov prišli s vierou, že ide o dočasný stav. Verili, že je to len záležitosť týždňov, ak nie dní, kým sa vrátia naspäť do svojich domovov. Dnes majú utečenecké tábory v Palestíne sedemdesiatdva rokov.

Na otázku, čo je utečenecký tábor, preto neexistuje jednoduchá odpoveď. Ľudia v palestínskych táboroch chápu tieto miesta na základe svojej vlastnej definície boja proti osadníckemu kolonializmu a útlaku. Patrím k tretej generácii utečencov. Narodil som sa rodičom, ktorí sa narodili v utečeneckom tábore rodičom, ktorí sa ako prví prisťahovali do utečeneckých táborov. Moje intelektuálne formovanie prebiehalo v utečeneckom tábore. Všetka moja motivácia pochádza z toho miesta. Som, kto som, práve kvôli utečeneckému táboru. Úprimne, sám sa v poslednom čase vraciam k otázke, ako zostať tým človekom z utečeneckého tábora. To je pre mňa veľmi dôležité. Je to pre mňa zásadné.

Komunita

K: V Holandsku žiješ takmer tri roky. Ako dokážeš zostať tým človekom z utečeneckého tábora? Keď si sa rozhodoval, či ísť do Európy, ktorá je v predstavách mnohých rajom, stál si zároveň pred voľbou odísť z prostredia veľmi silnej komunity do veľmi individualistickej spoločnosti. Takou holandská nepochybne je. (A v zásade by sme to mohli povedať, napriek regionálnym odlišnostiam, aj o európskych, zvlášť západoeurópskych, spoločnostiach vo všeobecnosti.)

I: Utečenecké tábory sú boj. Je to môj boj. Toho boja sa nemôžem vzdať. Pohyb je právo. Keď sa hýbeš, sociálne faktory sa hýbu s tebou. Self sa hýbe s tebou a self je súbor vzťahov. Nejde o jednotlivca, ktorý teraz nie je v tábore. Ide o self, ktoré je v odlišnej geografii emocionálne spojené, vždy bolo a ďalej bude spojené s táborom. Nie je to jednostranná emócia. Emocionálne to znamená byť prepletený so všetkými členmi a členkami komunity, s rodinou, priateľmi. Základom tejto komunity je smútok a bolesť. Netvrdím, že bolesť a smútok sú krásne veci, a ani nehovorím, že sú zlé. Naša skúsenosť s týmito emóciami je však jedinečná. Pre mnohých tu (na Západe) je to ťažké pochopiť. Rozumiem tomu. Nie je to ich skúsenosť. Nie je to ich realita. Mnohí z nich túto bolesť a smútok svojím konaním zapríčiňujú. To je ich skúsenosť s týmito emóciami, ale celkom iná.

Domov

I: Narodil som sa v utečeneckom tábore. To je jediný domov, ktorý poznám. Domov, ktorý je vnímaný a chápaný ako dočasné miesto zmrazené v čase, kam budúcnosť stále nie a nie prísť. Keď hovorím o domove, myslím ním niečo za hranicou fyzického. Pod utečeneckým táborom ako domovom mám na mysli tie konkrétne sociálne a politické vzťahy, ktoré existujú v tábore, kde nachádzam svoj domov. Tú kolektivitu. Nemám v najmenšom úmysle vykresliť tábory ako čisté a nesporné priestory. Sú to veľmi sporné miesta, ktoré by vlastne vôbec nemali existovať. Keď hovoríš o domove tu, ľudia väčšinou rozprávajú o komforte a bezpečí, to je ale pre mňa bullshit, asi práve preto, že som to nikdy nezažil. V momente, ako sa cítim komfortne, mám pocit, že niečo je zle.

(smiech na oboch stranách)

Po nakbe (katastrofe) v 1948 sa vyše 750 000 Palestínčanov a Palestínčaniek ocitlo bez domova. Vzali im celé ich životy. Ocitli sa v úplne novej situácii, keď nemali vôbec nič. Stratili dôstojnosť, no najhoršie z toho všetkého je, že ich opustil svet. Vezmi si moje právne postavenie v Holandsku. Som zahraničný študent, ale moja štátna príslušnosť je neznáma. Prečo? Pretože nepochádzam z národného štátu. Ľudia prislúchajú k národným štátom, ak ale oficiálne nemáš štátne občianstvo, ako ja, si pre zvyšok sveta unknown. Palestínsky ľud si veľmi rýchlo uvedomil, že musí vytvoriť pojem „my“. Ako? Ľudia sa začali organizovať. Tak vzniklo v Palestíne v šesťdesiatych rokoch politické hnutie. Vtedy sme začali odporovať osadníckemu kolonializmu a hovoriť: My sme tu! Existujeme a budeme sa brániť! Vezmeme si späť našu zem a našu dôstojnosť! Ako to ale spravíš? Stratíš to najhodnotnejšie – svoje telo, svoj život. Vieš si predstaviť, ako sa niekto doslova vzdá svojho života, obetuje svoje telo, aby mohol vytvoriť „my“? Čo je ušľachtilejšie?

Násilie

I: Rozmýšľam nad tým, ako by niekto reagoval na koncept sebaoslobodenia: Liberate yourself by yourself. Kde by si v tom celom umiestnila násilie? Ako, do riti, sa máš sama oslobodiť spod útlaku? Rozprávaním to nebude.

K: Môžeme sa ale rozprávať o rôznych konceptoch násilia – o koloniálnom násilí, emancipačnom násilí alebo násilí v medzinárodných vzťahoch. Môžeme sa pokúsiť odkryť, rozbaliť tento pojem v jeho zložitosti. Môžeme tak odsúdiť niektoré jeho dimenzie, ale nie všetky. Pre mňa je násilný odpor kolonizovaných národov radikálnym odmietnutím násilia, ktoré na nich je či bolo páchané. Je to nástroj transformácie symbolov. Prostredníctvom neho sa z ľudí, z ktorých sa stali objekty, môžu opäť stať ľudské bytosti. Avšak uznávam, že vo chvíli, keď je niečo verejne označené za násilie, stáva sa veľmi ťažké pokúsiť sa ho obhajovať. Raz tak pomenované, stáva sa pre spoločnosť neprijateľné a akúkoľvek diskusiu o ňom je veľmi ľahké zapudiť a zamietnuť. A to dokonca aj tými, na ktorých je toto násilie páchané. Možno na to, aby sme sa o násilí mohli rozprávať v celej jeho zložitosti, potrebujeme iné slová, iné označenie, ak vôbec nejaké. Aj keď musím priznať, že sa mi o ten pojem chce bojovať. Chýba ti násilie?

I: Ak by som povedal, že mi chýba, znamenalo by to, že už ho nezažívam alebo už v ňom nie som. Tento systém ti dáva facky, ale nechce, aby si odporoval. Ak to urobíš, označia ťa za násilného. V utečeneckom tábore v Palestíne to znamená, že ťa zabijú. A najhoršie na tom podľa mňa je, že ťa dostanú do pozície, keď nie si schopný ani sám sebe vysvetliť svoju vlastnú prehru, svoju vlastnú slabosť.

Zamyslime sa nad väzením. Nad palestínskymi politickými väzňami a väzenkyňami alebo väzňami a väzenkyňami v Spojených štátoch amerických. Vieme kto a prečo ide do väzenia. Často sú to ľudia, ktorí sú zámerne a systematicky ponechaní na ulici, práve preto, aby išli do väzenia a stali sa lacnou pracovnou silou. V prípade palestínskych politických väzňov a väzenkýň môžeme povedať, že žijú v experimentálnych laboratóriách. Doslova.

Väzenia majú rôzne podoby. Vezmi si okupované mestá ako Gaza. To je laboratórium moderných štátov ako Izrael či európske štáty. Ich vlády robia na týchto ľuďoch rôzne experimenty – technologické, biologické a iné. Čo ti umožní na nich experimentovať? Ako to legitimizuješ? Nazveš ich napríklad teroristami. To je to pravé násilie. To skutočné. Násilie plodí násilie. Aká hlúposť. Moderné štáty plodia násilie. Humanitárna pomoc je tiež súčasťou tohto násilia, pretože je súčasťou toho istého systému. A tie isté štáty, ktoré toto násilie zapríčiňujú, zároveň poskytujú humanitárnu pomoc. Je to ako biznis. Vytvoria celý balíček.

K: Vytvoria celú infraštruktúru, ktorá udržiava pri živote systém násilia aj jeho obete a žijú z neho.

I: Verím v pomoc. Moje chápanie pomoci však je, že pomoc, ktorú poskytuješ druhým, je oveľa viac pomocou pre teba samu. Pomáhať pre mňa znamená pomoc dostávať. Ak o tom budeme rozmýšľať vo vzťahu k učeniu sa, tak sa učíš omnoho viac, ako učíš. Nehovorím o humanitárnej pomoci. Tá má ďaleko od toho, čo mám na mysli. Hovorím o pomoci vo forme solidarity. Hovorím o nás, ktorí a ktoré sme pripravení a pripravené vzdať sa časti svojich privilégií, aby sme hľadali spravodlivosť. Čo je ale skutočne toxické násilie, keď už sa bavíme o násilí, je, keď tvoj nepriateľ drží v rukách všetky vzdelávacie nástroje a inštitúcie. To je skutočne hrozná forma násilia.

Telo

K: Vráťme sa k pojmu tela, ktoré si spomínal v súvislosti so sebaobetovaním.

I: Myslím si, že odpor, mučeníctvo, smrť, zatknutia, toto všetko sú v prípade palestínskeho boja nástroje, ktoré nám pomáhajú vytvárať zmysel, politický zmysel. Umožňujú nám vytvárať kolektívnu pamäť a to, čo nazývame „my“. Ľudia, ktorí odporujú alebo odporovali osadníckemu kolonializmu strácajú alebo stratili svoje telo. Ich rodiny stratili telo.

K: Čo je teda telo pre teba?

I: Nesnažím sa ho definovať. Snažím sa mu porozumieť. Pred dvomi mesiacmi som prestal fajčiť. Nejem polotovary. Nejem mäso. To všetko aj preto, že sa snažím premyslieť svoj vzťah ku kapitalistickému konzumu. To sú totiž veci, ktoré ovplyvňujú moje telo aj moju myseľ, ak by som to pre zjednodušenie mal rozdeliť.

K: Rozprávame sa počas ramadánu a ty prvýkrát v živote držíš pôst. Aké to je?

I: Veľa o tom rozmýšľam. Poviem ti, ako to prakticky prebieha. Prestanem sa postiť niekedy okolo štvrť na desať či pol desiatej večer a znovu sa začnem postiť okolo tretej ráno. Spať však chodím okolo polnoci. Takže sa zobudím o pol tretej, dám si niečo ľahké a ďalej spím alebo sa snažím znova zaspať. Popravde si nie som úplne istý, prečo to vlastne robím. Zaujímavé však je, že predtým som rozmýšľal o pôste tak, že nič nejem a nepijem. Nikdy som nerozmýšľal o akomsi mentálnom pôste. Ako tvoje telo bez jedla prechádza rôznymi štádiami, rovnako tvoja myseľ prechádza akousi detoxikáciou. Mňa to približuje ľuďom v bojoch. Odporúčam ti to.

K: Mala by som to skúsiť. V tvojom prípade je to ale ako osobný, tak kolektívny zážitok, pretože spolu s tebou sa postia milióny ľudí po svete. Aj tvoja rodina v Palestíne sa teraz postí. Takže to pre Teba môže byť spôsob, ako sa s nimi spájať naprieč rôznymi geografiami skrz skúsenosť, ktorú zdieľate počas rovnakého obdobia. Možno ste sa rozhodli postiť z odlišných dôvodov a možno majú odlišné postoje, ale máte niečo spoločné. A tak prostredníctvom pôstu môžeš premýšľať nielen o svojom individuálnom tele, ale aj o spoločnom tele tvojej rodiny. Neviem, či o tom tak uvažuješ. Teraz, keď si s rodinou voláte, všetci viete, že vaše telá prechádzajú pôstom a v tých malých bežných konverzáciách o tom, ako sa cítite vo svojich telách, o tom, čo budete jesť, je celý vesmír iných vecí, ktoré na symbolickej úrovni reprezentujú tak mnoho.

I: Čo je ale rovnako dôležité ako postenie samotné, je, ako ten pôst prelomíme. Čo začneme jesť potom. Čo si pustíme do tela. Na čo budeme míňať peniaze? Ako budeme prispievať do spoločnosti, v ktorej žijeme? Nerád by som hovoril z pozície náboženstva, ale jednou z povinností počas ramadánu je dobročinnosť voči ľuďom, ktorí hladujú, a aspoň na chvíľu sa vžiť do ich situácie. Takže dávanie je takisto pôstny akt. Počas pôstu by si nemala nikomu ubližovať. To je ďalšia forma pôstnej zdržanlivosti.

Smrť

I: Bol som pomenovaný po martýrovi – po mojom strýkovi, bratovi mojej mamy. Izraelskí vojaci ho strelili do hlavy počas štúdia. Zastrelili ho v univerzitnom kampuse v Betleheme rok predtým, ako som sa narodil. Jeho meno bolo Isshaq.

K: Meno, ktoré neviem vysloviť.

I: A nikdy sa ho nenaučíš vysloviť. (smiech na oboch stranách)

Moje meno, to, čo so sebou nesiem od začiatku, jeho účelom je pripomínať si smrť človeka, ktorého som nikdy nevidel. Často o tom rozmýšľam. O tom, čo so sebou nesie. Moja mama ho videla zomrieť. Pýtaš sa ma, ako chápeme smrť, ako ja chápem smrť. Nehovorím, že čo zažívame v tábore, je normálne. Nie je to normálne. Nemalo by to byť normálne. Je to zločin. Stále prebiehajúci zločin. Fakt, že sa neustále opakuje, sa stane súčasťou tvojej reality. Stane sa tiež súčasťou ich reality (izraelskej polície, armády a vlády). Rozdiel je v tom, že oni vedia ako zabiť. My vieme ako umrieť.

K: Prepáč (tečú mi slzy).

I: Každý z nás je pripravený. Ja som vždy bol pripravený. Smrť je všade. Tu, v európskych mestách, je to však pomalá smrť.

K: Naozaj si myslíš, že si bol pripravený na smrť? Odmalička?

I: Odmalička. Samozrejme. Keď je všetko okolo teba uspôsobené na to, aby ťa zabilo. Hovorím o tankoch, zbraniach, vojakoch, ktorí sú tam stále prítomní, rovnako ako checkpointy, zatýkanie, nočné prepady, ponižovanie, provokovanie, pľutie do tvojej tváre. To všetko, odkedy sa narodíš. Od chvíle, keď otvoríš oči, sa nachádzaš v utečeneckom tábore obohnanom plotmi a múrmi s jediným vstupom, pri ktorom rozhodujú o tom, kto vojde dnu a kto vyjde von, na takom malom priestore (0,02 km2) – Kristína, to je taký malý priestor. Odvtedy sú tam, aby ťa ponížili, vyprovokovali a zabili. Nečítaš si o smrti v knihách. Nie je to o tom, ako ľudia v tábore rozmýšľajú o smrti. Nešpekulujú o tom. Smrť je tam. Hmotná a zhmotnená. Naokolo sú zbrane.

Dôstojnosť

K: Všade okolo je trauma. Trauma taká veľká, že nutne hľadá svoju cestu von z tela, pretože to ju nedokáže pojať. Ako ju dostávate von?

I: Pochopením síl, ktoré tú traumu vytvorili. Je ohromne dôležité pochopiť, prečo si traumatizovaná. Vieš, koľkokrát sa medzi sebou smejeme nad tým, čo nám traumu spôsobilo aj nad našimi traumami samotnými? Žartujeme o násilí. Humor. To je tiež náš spôsob odporu. Máme spoločné pochopenie smútku, bolesti a traumy. Takéto spoločné pochopenie sa však vzťahuje aj na lásku, radosť a šťastie – a to, ako sa v určitých špecifických podmienkach bytia stretávajú. Verím, že spolu spadajú pod pojem dôstojnosť. A to sa týka aj tela.

O tretej ráno nás v aute aj s kamarátmi zastavili izraelskí vojaci a skoro nás postrieľali. Jeden z vojakov udrel môjho kamaráta. Pobili sme sa. Bolo ich veľa a hrozne nás zmlátili. V aute s nami bol aj náš kamarát z Británie. Biely. Snažili sme sa mu neskôr vysvetliť, že všetko má svoj limit. Tolerujeme veľa vecí, ale keď príde na útoky na dôstojnosť, ako keď teba alebo niektorého z tvojich kamarátov udrie izraelský vojak, nedôverujeme svojim reakciám. Keď nás udrú či opľujú, je veľmi pravdepodobné, že udrieme naspäť, a je veľmi pravdepodobné, že nás zastrelia. Nerozmýšľame vtedy o smrti. Moje chápanie prítomnosti je v momentoch. Je to len moment. Reakcia.

K: Ak by si mal deti, chcel by si, aby vyrastali v tábore, kde si sa narodil?

I: To by som najskôr musel prebrať s ich mamou, ale myslím, že by sme sa zhodli. Áno. Neviem si predstaviť lepšie miesto, ako je tábor, kde sa môžu naučiť o láske a o sebe. O tom, ako milovať a byť milovaný. A myslím tým doslova ulice tábora.

K: Aj keby to boli dievčatá?

I: Áno.

Isshaq Al-Barbary sa venuje umeleckému výskumu, priestorovým intervenciám a kolektívnemu vzdelávaniu. Bol jedným z účastníkov štipendijného programu BAK 2017/2018 umeleckej inštitúcie bak (basis voor aktuele kunst) so sídlom v holandskom Utrechte. Od roku 2012 koordinoval vzdelávací program Campus in Camps, aktívny v štyroch utečeneckých táboroch na Západnom brehu Jordánu. Al-Barbary je tiež zakladajúcim členom komunálneho vzdelávacieho prostredia Al-Maeishah, ktoré chápe susedstvo a pohostinnosť ako radikálne politické činy. V súčasnosti študuje v magisterskom programe na HKU – Hogeschool voor de Kunsten Utrecht.

Rozhovor viedla Kristína Országhová

Autorka je umelkyňa

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia