Mapy, technológie a kolonializmus v Palestíne

Zena Agha9. júna 2020889

Mapovanie je v Palestíne/Izraeli už dlho otázkou moci, imperializmu a vyvlastnenia. Od čias Britského mandátu až dodnes sionistickí (a neskôr izraelskí) kartografi využívali mapy s cieľom zničiť fyzické, geografické a sociálne aspekty väzby Palestínčanov k pôde a spochybniť ich územné vlastníctvo. Nástup technológií Global Positioning System (GPS), softvéru Geographic Information Systems (GIS) a nárast počtu satelitov na diaľkové snímanie umožnili v posledných desaťročiach presné a komplexné mapovanie územia Palestíny. Miesto toho, aby sa tieto možnosti využili, však subjekty zdieľajúce satelitné snímky, vrátane Google, pokračujú vo vymazávaní Palestíny tým, že zdieľajú snímky s nízkym rozlíšením, Palestínčankám a Palestínčanom navrhujú trasy, ktoré nemôžu použiť, označujú miesta nepresnými či hebraizovanými názvami, alebo jednoducho zobrazujú územia obývané Palestínčanmi ako prázdne – pixelizovanú terra nullius. Nesprávne mapovanie ovplyvňuje spôsob, akým Palestínčania chápu priestor, a odcudzuje ich vlasti.

Aj keď moderné mapy ašpirujú na matematicky presný realizmus, v skutočnosti nikdy neboli iba odrazom reality, ale vytvárali a podsúvali určitý spôsob vnímania Zeme, na ktorej žijeme. Čiary nakreslené na mape oddeľujú krajiny od oceánov a krajiny navzájom. Územia medzi čiarami predstavujú národné štáty: socio-politické entity vypĺňajúce suverénny priestor. Napriek tomu, ako štáty vznikali v Palestíne, Sudáne či Tibete, a napriek tomu, s akými procesmi dezintegrácie bol ich vznik spojený, sú štáty v medzinárodnom rámci prijímané ako stále entity. Na súčasných mapách, v ktorých je trojrozmerný povrch Zeme projektovaný na dvojrozmernú rovinu, sú štáty zobrazované ako konečné, objektívne a zjavné znakové vyjadrenia politickej reality.

V priebehu posledných desaťročí boli tieto projekcie, najmä všadeprítomná valcová Mercatorova projekcia, kritizované ako eurocentrické. Na štandardnej mape sveta je severná pologuľa umiestnená navrchu a Európa je presne v strede. Mercatorova projekcia osobitne skresľuje relatívne veľkosti kontinentov: zásadne zmenšuje Afriku a Južnú Ameriku, kvôli čomu sa Európa, Severná Amerika, Austrália a najmä Grónsko javia ako oveľa väčšie než v skutočnosti sú.

Súčasné mapy sveta sú inherentne koloniálnymi a nacionalistickými výtvormi odrážajúcimi v prvom rade západné teritoriálne výboje a ovládnutie nadobudnutého územia. Mapy, ktoré boli pôvodne vyvinuté najmä ako navigačné pomôcky, sa rýchlo stali nástrojmi, pomocou ktorých bola Zem (a jej bohatstvo) umelo rozdelená medzi koloniálne mocnosti. Len uväznenie rôznorodosti v jednotných, homogénnych a ohraničených územiach umožnilo ustanoviť nadvládu koloniálnych mocností a následne ju konsolidovať a udržiavať. Paul Carter tvrdí, že mapy boli „hieroglyfom imperiálnej snahy rozdeliť a klasifikovať zemský povrch s cieľom okupovať jeho časti a ovládať jej zdroje“.

Tento prístup sa prejavil aj v moderných mapách nakreslených na Blízkom východe počas a bezprostredne po prvej svetovej vojne britskými a francúzskymi imperiálnymi mocnosťami. Stelesnený bol v Sykes-Picotovej dohode z roku 1917 a na konferencii v San Reme v roku 1920. Nové mapy vytvorené Európanmi premenili región, ktorý pôvodne pozostával z teritoriálne súvislých administratívnych jednotiek Osmanskej ríše, na nesúvislý súbor území vyznačených dlhými, priamočiarymi úsečkami, z ktorých vyvstali nové protektoráty – Irak, Transjordánsko, Palestína, Libanon a Sýria. Tieto krajiny dostali do vienka novopečených imperiálnych monarchov a paternalistické systémy vládnutia.

Britské koloniálne mapy počas Palestínskeho mandátu

Edward Said v knihe Culture and Imperialism vysvetľuje „boj o geografiu“ ako boj, ktorý „nie je iba o vojakoch a delách, ale tiež o ideách, formách, obrazoch a predstavách“. V tomto smere môžeme v druhej polovici devätnásteho storočia sledovať záplavu orientalistických prieskumov Palestíny uskutočnených Európanmi, ktorí tu realizovali historické, lingvistické, geografické a archeologické výskumy a štúdie, najmä v oblastiach s biblickým a náboženským významom. Na rozdiel od stredovekých a raných moderných máp, ktoré bežne zobrazovali mýtické stvorenia a biblické označenia miest, moderní európski objavitelia-kartografi sa hlásili k realizmu a presnosť svojich máp odvodzovali z „vedeckých“ metód svojej práce.

Britský mandát v Palestíne vstúpil plne do platnosti až v roku 1922, no britská vláda sa začala pripravovať na vládu nad Palestínou už desaťročia predtým. V rokoch 1871 – 1877 Britský fond na prieskum Palestíny realizoval rozsiahly výskum v západnej Palestíne. Expedícia bola vedená akademikmi a náboženskými predstaviteľmi, no zároveň bola do nej priamo zapojená aj britská vláda, ktorá využila túto príležitosť ako zámienku na zber informácií o regióne. Výsledná štúdia bola v danej dobe najpresnejšia a technologicky najprepracovanejšia, a bola použitá aj na účely vojenského plánovania počas britskej invázie do Palestíny v prvej svetovej vojne. Zameriavala sa na územie medzi riekou Jordán a Stredozemným morom, vymedzujúc tak v podstate hranice Britského mandátu v Palestíne, ktorý vznikol o päťdesiat rokov neskôr.

Koloniálne zložky počas Britského mandátu vytvorili celý rad ďalších detailných štúdií na účely vojenského, politického, sociálneho a ekonomického plánovania. Geografické rozmiestnenie pôvodných domácich palestínskych Arabov a ich aktivity boli však len zriedkakedy zanesené na mapy. Počas Veľkého arabského povstania v Palestíne (1936 – 1939) napríklad Peelova komisia – ktorá mala za úlohu nájsť „riešenie“ nepokojov, pričom v roku 1937 predniesla po prvýkrát návrh na rozdelenie Palestíny – použila mapy na to, aby vypracovala viaceré možnosti rozdelenia územia pre Arabov a Židov; no ignorovala pritom demografickú realitu.

Geografický jazyk britských máp zahŕňal takmer výlučne prepisy arabských názvov, najmä na miestach, ktoré boli dôležité z hľadiska kresťanstva. V roku 1940 bola vypracovaná mapa, ktorá sa stala kanonickým zobrazením celej Palestíny ako administratívnej jednotky. Boli v nej použité tisíce arabských geografických názvov. To vyvolalo veľké napätie medzi Britmi a sionistickým vedením, ktoré trvalo na tom, aby v oficiálnych vládnych publikáciách boli používané hebrejské názvy miest (kdekoľvek, kde existovali) popri arabských a/alebo anglických názvoch. Odstraňovanie arabských názvov a ich nahradenie hebrejskými sa stalo po vzniku štátu Izrael v roku 1948 základom sionistickej územnej politiky a táto prax pokračuje dodnes.

Vytváranie hebrejskej mapy

Nový izraelský štát začal v rámci sionistického budovania národa bezprostredne po nakbe v roku 1948 („nakba“ označuje stratu vlasti a vyhnanie 750-tisíc Palestínčanov zo svojich domovov) meniť národné mapy z arabských na hebrejské. V snahe spojiť židovské biblické dejiny s územnou kontrolou boli hebrejské pomenovania priradené ku všetkým geografickým prvkom. Konečným cieľom bolo dosiahnuť, aby jediným jazykom, v ktorom je možné krajine porozumieť, bola hebrejčina – tým sa zároveň vymazávala skúsenosť pôvodného obyvateľstva a jeho dejín.

Prvý izraelský premiér, David Ben-Gurion, chápal, že názvy mien nie sú len otázkou lingvistiky, ale že vyjadrujú aj mocenské vzťahy. V júli 1949 zostavil komisiu s úlohou „priradiť hebrejské mená všetkým miestam, pohoriam, údoliam, prameňom, cestám a podobne, v oblasti Negevu“. Počas ôsmich mesiacov bol juh regiónu Beer Ševa transformovaný na „Negev“, pričom tento proces vyvrcholil v auguste 1950 vydaním hebrejskej mapy územia. Sionisti zozbierali názvy miest z britských koloniálnych máp, preložili existujúce arabské názvy a zasadili ich do biblického/náboženského a dejinného kontextu, aby vyvolávali dojem autenticity.

Hebraizácia regiónu Beer Ševa bola vnímaná ako kľúčový prípad, na ktorom sa mala otestovať izraelská schopnosť upevniť svoju suverenitu na práve dobytom území. Ben-Gurion chválil komisiu: „Vyhnali ste hanbu cudzoty; vyhnali ste cudzí jazyk z polovice izraelského územia, a dokončili ste tak to, čo izraelská armáda začala: oslobodili ste Negev od cudzej nadvlády. Dúfam, že budete pokračovať vo svojej práci, a vyslobodíte celé územie Zeme izraelskej spod nadvlády cudzieho jazyka.“

Hebraizácia názvov miest sa následne stala štátom sponzorovaným, celonárodným projektom. V marci 1951 bola ustanovená Vládna komisia pre názvy, ktorej cieľom bolo priradiť „hebrejské názvy všetkým miestam s arabskými názvami“, ako aj pomenovať novovzniknuté miesta. Desať rokov po vzniku Izraela už mali zhruba tri tisíce miest priradené nové názvy, zatiaľ čo názvy palestínskych dedín boli paralelne odstraňované z oficiálnych izraelských zoznamov.

Ben-Gurion a komisia medzitým vštepovali hebrejské názvy oficiálnym aj neoficiálnym inštitúciám, agentúram a organizáciám. Izraelská armáda mala prikázané používať a šíriť nové názvy a ministerstvo školstva dostalo inštrukcie vyučovať v školách hebrejské názvy a zbavovať sa arabských. Hebrejské názvy boli rozširované a propagované tiež rôznymi vládnymi agentúrami (napr. Oddelením verejných prác), ako aj médiami.

Avšak hebraizácia máp ukazuje aj paradoxný vzťah k arabčine. Táto je na jednej strane odsudzovaná ako cudzorodá, no na druhej strane sa považuje za nesporný znak autentickosti a pôvodnosti. Palestínčania mali intímny vzťah ku krajine a ich poznanie bolo nezastupiteľné vzhľadom na ich kontinuálnu prítomnosť na tomto území počas stáročí. Predpokladalo sa teda, že súčasné arabské názvy zachovali staroveké názvy a tradície biblickej doby. Pre komisiu sa stali kľúčom k minulosti a ovplyvňovali spôsob, akým sa vyberali hebrejské názvy. Komisia buď preložila význam arabských mien, alebo si ich – pokiaľ už zneli viac-menej hebrejsky – priamo privlastnila po aplikovaní pravidiel hebrejského tvaroslovia.

Mapy Západného brehu dnes zobrazujú mätúcu zlátaninu politických a vojenských označení na územiach A, B a C definovaných dohodami z Osla. Tieto sú navyše často prekryté ilegálnymi izraelskými osadami a zastavanými palestínskymi územiami, checkpointmi a cestnými zátarasami. Mapy vytvorené pozorovateľskými organizáciami, akými je napr. Úrad OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí, sú mnohovrstevné, spletité a často nečitateľné pre laikov. A najmä: akákoľvek mapa Palestínskych okupovaných území sa stáva neaktuálnou v podstate hneď, ako je publikovaná, nakoľko izraelské židovské osady expandujú, ukrajujú z palestínskeho územia, bariéry sa rozširujú, premiestňujú, alebo sú zbúrané. Zatiaľ čo mapy územia v rámci zelenej línie zobrazujú Izrael ako stálu, homogénnu geografickú entitu, mimo nej mapy zobrazujú nestálu, nedokončenú geografickú realitu, v ktorej Izrael pokračuje v manipulácii, kontrole a anektovaní územia.

Hebrejská mapa tak bola – a stále je – súčasťou formovania štátu; je živým dôkazom sionistickej kolonizácie, a sionistická ideológia je v nej vložená priamo do územnej, priestorovej praxe Izraelského štátu. Toto má na mysli palestínsky kartograf Salman Abu Sitta, keď vraví, že Palestínčania boli „vymazaní z mapy“.

Technológie a nevyužitá príležitosť

Technologický pokrok počas uplynulých dvoch desaťročí radikálne zmenil spôsob, akým ľudia interagujú s územím a priestorom. Od vypustenia satelitu IKONOS v roku 1999 má verejnosť prístup k detailným zobrazeniam Zeme, pričom predtým bol prístup k takýmto snímkam výlučným privilégiom vlád. Rapídna demokratizácia a rozšírenie satelitných snímok – a to tak voľne dostupných, ako aj komerčných, zahŕňajúc Google Earth, WorldView od DigitalGlobe, či Planet – započali novú éru.

Geopriestorové dáta vo vysokom rozlíšení sú využívané na aktivistické ciele, analýzy či vyvodzovanie zodpovednosti v nespočetných, rôznorodých prípadoch: od sledovania klimatickej krízy, cez monitorovanie globálnej chudoby a vojnových konfliktov, až po uľahčovanie humanitárnej práce po prírodných katastrofách a ochranu kultúrneho dedičstva. Organizácie ako Amnesty International a Human Rights Watch, a takisto aj médiá, využívajú geopriestorové dáta na dokumentovanie a vyhodnocovanie porušovania ľudských práv vo svete.

Satelitné zobrazovanie je často označované ako objektívne, presné a spoľahlivé; ako také je vo všeobecnosti vnímané ako apolitické a málokedy je spochybňované. No rovnako ako v prípade tlačených máp, aj satelitné zobrazovanie (a používanie satelitných snímok) podlieha sociálnym a politickým predsudkom kartografov, ktoré následne brzdia jeho možné progresívne dopady. Zjavné je to najmä v prípade spoločnosti Google a jej veľmi problematického vzťahu k Palestíne.

Arabské centrum pre rozvoj sociálnych médií 7amleh v správe z roku 2018 tvrdí, že služba Google Maps v podstate sleduje záujmy izraelskej vlády, pričom jej umožňuje, aby sa ľahšie zbavila povinností voči okupovanému obyvateľstvu, ktoré pre ňu vyplývajú z medzinárodného ľudskoprávneho rámca. Správa poukazuje na to, že algoritmy Google Maps plánujú trasy „len pre Izraelčanov – z Izraela a nelegálnych izraelských osád –, pričom pre Palestínčanov môžu byť [tieto cesty] nebezpečné“. Softvér pri hľadaní trasy automaticky predpokladá, že používateľ má izraelský pas, ktorý držiteľa oprávňuje využívať cesty určené výlučne pre Izraelčanov; odhliadajúc pritom od stoviek checkpointov, cestných zátarás a bariér, ktoré obmedzujú slobodu pohybu Palestínčanov.

Označovanie a pomenúvanie miest je takisto sporné. Aj keď Izrael svoje presné hranice nikdy nevytýčil, Google vyznačuje hranice Izraela tak, ako by šlo o nesporné územie, pričom Jeruzalem označuje ako jeho hlavné mesto, čím ignoruje jeho skutočný, medzinárodne uznaný status. Mnohé palestínske lokality sú naopak marginalizované alebo dokonca úplne vymazané, vrátane beduínskych dedín, ktoré Izrael neuznáva, ako aj palestínskych dedín v rámci územia C na Západnom brehu, ktoré je úplne pod kontrolou Izraela. Navyše, Gaza a Západný breh sa – s výnimkou ilegálnych izraelských osád – na mapách Google Maps nejavia ako súčasť nejakého štátu, nakoľko Palestína nie je vôbec označená. V roku 2016 sa Google stal terčom ostrej kritiky, keď v dôsledku chyby boli názvy „Západný breh“ a „Gaza“ úplne odstránené z mapy; petíciu za navrátenie týchto názvov – „Google: Put Palestine On Your Maps!“ – podpísalo viac ako 615-tisíc ľudí.

Uprednostňovanie izraelských lokalít – pričom je jedno, či sú legálne alebo nelegálne – sa týka aj funkcie Google Street View, ktorá pokrýva väčšinu Izraela, ilegálne osady a Izraelom okupované Staré mesto v Jeruzaleme. Zobrazenie väčšiny Palestíny však ostáva nedostupné, okrem Jericha, Betlehema, Ramalláhu a zopár lokalít v Pásme Gazy.

V dôsledku americkej vládnej politiky je služba Google Earth navyše zo zákona povinná obmedziť prístup k snímkam Palestíny/Izraela. Cielené rozostrovanie satelitných snímok Palestíny/Izraela prekáža pri práci archeológom, environmentalistom, geografom a humanitárnym pracovníkom. Nízke rozlíšenie snímok výrazne sťažuje dokumentovanie porušení ľudských práv, akými sú izraelské zaberanie pôdy, búranie domov či osadnícke aktivity; a tým podkopáva palestínske územné nároky. Komplikuje sa tým tiež odhadovanie škôd v dôsledku konfliktov v husto obývaných, ťažko dostupných oblastiach, ako je Pásmo Gazy; relatívne nedávnym príkladom sú protesty s názvom Veľký pochod návratu, ktoré sa začali v marci 2018.

Palestínčania tejto cenzúre vzdorujú tým, že si podomácky vyrobenými zariadeniami zhotovujú vlastné letecké snímky vo vyššom rozlíšení než sú tie, ktoré ponúka Google. Pomocou digitálnych kamier pripevnených na šarkany alebo balóny nasnímali napríklad výstavbu šesťprúdovej diaľnice priamo skrz palestínsku štvrť Bejt Safafa v Jeruzaleme, a zdokumentovali jej dopad na miestnu populáciu.

Uvedená škodlivá legislatíva, ako aj spoluzodpovednosť technologických spoločností pri presadzovaní izraelskej územnej a priestorovej kontroly nad Palestínčanmi, predstavujú premárnenú príležitosť použiť technologický pokrok na účely demokratizácie mapovania. Miesto toho sa aj z týchto technológií stal všadeprítomný mechanizmus cenzúry.

Väčšina palestínskych utečencov nemá možnosť ani navštíviť krajinu, z ktorej boli ich predkovia vyhnaní, nieto sa do nej ešte vrátiť. Vo vzťahu k nim táto cenzúra konzervuje ich odlúčenie od vlasti, ktorá tak pre nich zostáva dostupná len vo virtuálnej sfére. Vo vzťahu k Palestínčanom žijúcim pod vládou vojnového práva na okupovaných územiach Západného brehu či pod blokádou v Pásme Gazy zas mainstreamové mapové aplikácie neberú do úvahy ich praktickú situáciu – segregáciu a dôsledky tvrdých obmedzení pohybu prostredníctvom izraelských múrov, plotov, zátarás a vojenských stanovíšť.

Dekolonizácia a „kontra-mapovanie“

Aj keď sú mapy inherentne spojené s britským a izraelským kolonializmom, a konzistentne boli využívané ako prostriedky vymazávania kolonizovaných subjektov, môžu byť zároveň obrátené proti kolonializmu ako výrazy geografickej imaginácie a nástroje odporu. Dekolonizácia máp je proces, ktorý na jednej strane zaznamenáva skúsenosti podrobeného kolonizovaného obyvateľstva (Palestínčanov) a na druhej strane dokumentuje a demaskuje koloniálny systém a jeho štruktúry (sionistickú rozpínavú politiku).

Odkaz na plnú verziu tohto článku v angličtine nájde čitateľ/ka nižšie. V druhej, tu nepublikovanej časti článku, sú opísané a prelinkované rôzne príklady konkrétnych projektov, v ktorých Palestínčania a ich spojenci rozvracajú koloniálnu kartografiu a bojujú proti nej prostredníctvom „kontra-máp“.

Autorka pôsobila v rokoch 2017 až 2019 v palestínskej ľudskoprávnej organizácii Al-Shabaka ako odborníčka na americkú zahraničnú politiku. V rámci svojej expertízy sa venuje izraelskej výstavbe osád na okupovaných palestínskych územiach, špecializuje sa najmä na Jeruzalem, moderné dejiny Blízkeho východu a súvisiacu územnú prax. Pracovala pre The Economist, iracké veľvyslanectvo v Paríži a palestínsku delegáciu pri UNESCO. Publikovala komentáre v The Independent a The Nation, spolupracovala s BBC World Service, BBC Arabic a El País. Píše aj básne. Narodila sa v Londýne, v súčasnosti žije v New Yorku.

Text vyšiel v januári 2020 pod názvom Maps, Technology, and Decolonial Spatial Practices in Palestine na webe organizácie Al-Shabaka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: