Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Čilská identita v zrkadle dejín

Počet zhliadnutí:

Čile je v porovnaní so susednými krajinami pomerne úspešné, avšak zároveň je súčasťou regiónu, ktorý sme zvykli nazývať tretí svet. Dlho balansovalo na hranici medzi elitnou skupinou bohatých národov a politicky nestabilných chudobných krajín. Počas histórie si čilská spoločnosť zažila turbulentné zmeny, strmý civilizačný vzostup i strmý pád. 

Čilská spoločnosť je formovaná mnohými faktormi. Napríklad geografiou. Už z prvého pohľadu na mapu je zjavná izolácia Čile od zvyšku Južnej Ameriky. Čilská identita sa začína vytvárať ešte v koloniálnom období. Počas troch storočí španielskej nadvlády bolo Čile v rámci impéria perifériou, bez drahých kovov, bez veľkého počtu pôvodných obyvateľov, ktorí by mohli byť prinútení pracovať (na rozdiel od Peru či Mexika). Čile vtedy spadalo pod Peru a slúžilo ako podporná základňa.

Periféria

Hranice krajiny sa začali tvoriť v tesnej blízkosti vojenskej línie na juhu, ktorá spočiatku ležala na rieke Biobío. Čile v tej dobe nazývali aj hrob Španielov a bolo vystavené pravidelným nájazdom pôvodných obyvateľov čilského územia, Araukáncov, na novozaložené španielske osady. To brzdilo conquistu nových území a frustrovalo koloniálne úrady, ktoré si Araukániu nikdy nedokázali podrobiť. Podarilo sa to až po tristoštyridsiatich rokoch nezávislému štátu Čile. Pre Španielov však bolo životne dôležité udržať a stabilizovať hranicu, ktorá tvorila prirodzenú hradbu chrániacu Peru. Dlhotrvajúca Araukánska vojna, a z nej prameniaca nestabilita, bola jedným z kľúčových formatívnych prvkov súčasnej čilskej identity. Čilská spoločnosť vstupovala do obdobia nezávislosti výrazne militantnejšia, disciplinovanejšia a zomknutejšia ako ostatné latinskoamerické regióny. Bola však zároveň ekonomicky a vzdelanostne jedna z najzaostalejších. Ekonomika v sedemnástom storočí stála najmä na exporte hovädzej kože a loja, neskôr obilia. Musela byť dotovaná subvenciami z Peru, kvôli vysokým nákladom na araukánsku vojnu. Prvá univerzita v Čile začala fungovať až v r. 1757, dovtedy záujemcom o vzdelanie nezostávalo nič iné, iba sa na štúdiá presťahovať do peruánskej Limy.

Začiatky republiky a pacifická identita nového štátu

Po získaní nezávislosti v roku 1818 bolo Čile rozlohou iba zlomkom dnešného územia s nejasnými hranicami s Bolíviou, Argentínou a nepriateľskými Araukáncami na juhu. Čilskej politickej elite sa po počiatočných problémoch podarilo vytvoriť relatívne stabilný systém ústavnej vlády, ktorý tvoril svetlú výnimku na juhoamerickom kontinente. Čile si začalo zvykať na úlohu premianta, vzbudzovalo obdiv, ale aj závisť ostatných latinskoamerických republík, trpiacich častými konfliktmi a feudálnymi maniermi miestnych vládcov. Základ politickej stability položil v tridsiatych rokoch Diego Portales, významný štátnik, ktorý dokázal vytvoriť nadstranícky, hoci autoritatívny vládny kabinet a zaslúžil sa o vznik početnej vrstvy profesionálnych a vzdelaných štátnych úradníkov a na latinskoamerické pomery výnimočne efektívnej štátnej správy. Portales mal šťastnú ruku aj pri výbere ministra financií, Manuela Rengifa. Pod jeho vedením sa začali dôsledne vyberať dane a strážiť zbytočné výdaje, čo položilo základ budúcej hospodárskej prosperity.

Prezieravé bolo aj výrazné rozšírenie bezcolnej zóny v meste Valparaíso, ktoré sa stalo najvýznamnejším prístavom východného Pacifiku. Tichooceánsky rozmer čilskej ekonomiky nabral na dôležitosti hlavne po tom, ako sa otvorili dva nové solventné trhy v Kalifornii a Austrálii. V snahe stať sa „Anglickom Pacifiku“, námornou a obchodnou mocnosťou pacifického pobrežia, došlo k nevyhnutnému stretu s peruánsko-bolívijskou konfederáciou. Valparaíso malo priameho konkurenta v peruánskom Callao, vyostril sa aj colný konflikt a v roku 1836 vypukla vojna, ktorú vyhralo Čile a Konfederácia Peru a Bolívie sa rozpadla. Medzitým pokračoval prieskum čilského územia a postupnými objavmi sa zistilo, že najmä sever krajiny je mimoriadne bohatý na nerastné suroviny. Už v 30-tych rokoch došlo k objaveniu ložísk striebra pri meste Copiapó a neskôr i medi, čo spôsobilo postupné presúvanie ťažiska čilskej ekonomiky na banícky sever. Noví nerastní „baróni“ boli našťastie opatrní a neutrácali novonadobudnuté bohatstvo nezmyselne. Investovali ho do stavby zavlažovacích kanálov či železníc a prispeli veľkou mierou k tomu, že Čile malo dostatok kapitálu, aby udržalo krok s vyspelými krajinami v základnej modernizácii krajiny a technologizácii poľnohospodárstva.

Pacifická vojna a zmeny hraníc

Definitívny prerod zo zaostalej oblasti na regionálneho hegemóna a jeden z najbohatších a najstabilnejších štátov Južnej Ameriky sa udial po Pacifickej vojne (1879-1884). Spúšťačom konfliktu bolo, že sa Bolívia rozhodla zdaniť čilských ťažiarov na svojom území v rozpore s predchádzajúcou dohodou. Peru prišlo na pomoc Bolívii, ale prehrali a Čile sa rozhodlo ich lukratívne provincie zabrať. Rozšírilo si územie o tretinu a dostalo pod kontrolu najväčšie svetové náleziská liadku, čo výrazne vylepšilo príjmy z exportu. Potrebný investičný kapitál obstarali Briti, Nemci a Američania. Čile si však pokazilo vzťahy so susedmi. Najmä s Bolíviou, ktorá prišla o svoj jediný prístup k moru. A hoci nakoniec Čile vyplatilo odškodné, vybudovalo železnicu od pobrežia po mesto La Paz a sprístupnilo prístavy pre bolívijských colníkov, pocit krivdy ostal. Bolívia si na územie doteraz uplatňuje nárok a explicitne ho označuje ako bolívijské aj v ústave z roku 2009. Podpora jednej zo strán sporu doteraz rozdeľuje verejnosť v celej Latinskej Amerike.

V roku 1881 došlo k úprave hraníc aj na juhu. Čile ukončilo vyše tristoročnú vojnu a definitívne si podrobilo Araukániu. Pacifikácia regiónu znamenala státisíce nových hektárov lesov a poľnohospodárskej pôdy. Po vybudovaní železnice a spojení s metropolou sa Araukánia stala významným obilninárskym a drevárskym regiónom a ideálne doplnila suchý a púštny, ale bohatý sever, ktorý sa stal odbytiskom južnej produkcie.

Parlamentná diktatúra a hospodárska kríza

V politike stále pretrvával problém s nedostatočnou demokratizáciou, voľby sa  rok čo rok manipulovali, politici kupovali hlasy. Až prezident Alessandri (1920-1925)  prvýkrát skutočne preniesol politiku do ulíc, začal sa opierať o strednú vrstvu a proletariát. Vyvolal tým zdesenú reakciu konzervatívnych kruhov. Na rozdiel od iných latinskoamerických republík, v Čile armáda do domácej politiky aktívne nezasahovala. Prvýkrát sa to stalo v roku 1924, keď sa zúfalá konzervatívna oligarchia obrátila s prosbou o pomoc na armádnych dôstojníkov. Práve vtedy sa vytvoril precedens, ktorý si čilská spoločnosť zopakuje o polstoročie neskôr s omnoho krvavejšími následkami. Vojakom sa novozískaná politická moc zapáčila. Alessandri síce po krátkom pobyte v exile svoj mandát dokončil, bolo to však osemročné chaotické obdobie s významným vplyvom armády.

Nerastné bohatstvo vytváralo pre ekonomiku pohodlnú rezervu. To viedlo k rozšírenej predstave o nevyčerpateľnosti zdrojov. V rokoch 1880-1920 tvorili totiž príjmy z exportu liadku často viac ako polovicu rozpočtu krajiny. S objavením syntetickej výroby nitrátových hnojív, ktoré nahradili liadok a s hospodárskou krízou v roku 1929 došlo k nečakanému precitnutiu. Čilský export sa prepadol o osemdesiat percent. Kríza výrazne zmenila pohľad na budúce základy prosperity. Okrem ťažobného priemyslu (liadok vystriedala meď, ktorá je až dodnes základným vývozným artiklom) boli na tom ostatné priemyselné sektory veľmi biedne. Prioritou sa odrazu stala industrializácia, ochrana vnútorného trhu a zavádzanie colnej ochrany pred zahraničnými výrobkami.

Snaha o sociálne reformy

Čilská spoločnosť sa pomaly menila. Ľudia sa sťahovali z vidieka do miest a organizovali sa do odborov a organizácií. Po kríze sa ekonomika zotavovala pomaly, nezamestnanosť bola vysoká, čo vytváralo tlak na lepšiu distribúciu príjmov, zvyšovanie platov a ďalšie typicky ľavicové reformy. Tomu sa tradičná oligarchia bránila, čo viedlo k radikalizácii chudobných vrstiev. Podpora komunistickej strany rástla. Po druhej svetovej vojne začali byť ľavicové prejavy citlivo vnímané kvôli geopolitike. Komunisti boli postavení mimo zákona (hoci iba na pár rokov), viacerí radikálne ľavicoví voliči boli vyškrtnutí z voličských zoznamov alebo skončili v internačných táboroch (tábor v prístave Pisagua vtedy viedol neskorší diktátor Pinochet). V päťdesiatych rokoch začala byť problémom vysoká inflácia (zhruba päťdesiat percent ročne). Protesty nespokojných pracujúcich nezriedka vyústili do krvavých zrážok s políciou. Spoločnosť chcela zmenu. O tej hovoril aj Eduardo Frei, keď s heslom Všetko musí byť inak vyhral v roku 1964 voľby a prišiel s konceptom tretej kresťansko-demokratickej cesty. Bolo tesne po kubánskej revolúcii a Washington bedlivo sledoval akékoľvek zmeny v regióne, ktoré by veštili podobný obrat aj v iných krajinách. Frei však nič podobné neplánoval. Vytýčil si cieľ: bojovať s chudobou. Popri probléme chudobných novoprišelcov na perifériách veľkých miest si Čile ešte z koloniálnych čias nieslo problém extrémnej nerovnosti vlastníctva pôdy. Poľnohospodári boli vystavení napospas veľkostatkárskej elite (až tri štvrtiny vidieckeho obyvateľstva záviselo od veľkostatkárov vlastniacich osemdesiat percent pôdy). Na vyriešenie tohto problému Frei potreboval presadiť pozemkovú reformu a na podporu ďalších sociálnych programov znárodniť ťažbu medi. Väčšina ťažobných podnikov bola z USA, takže musel postupovať veľmi opatrne, ale predsa sa mu podarilo zvýšiť príjmy z ťažby pre štát.

Pri pozemkovej reforme však narazil na zúrivý odpor. Frei chcel, aby pôdu do  vlastníctva získal človek, ktorý ju fyzicky obrábal. Tým chcel podporiť vznik prosperujúcej vidieckej strednej vrstvy. Veľkostatkári nechávali ležať často veľké plochy zeme bez využitia, čo spôsobovalo deficit produkcie a nutnosť importu poľnohospodárskych produktov. Frei s reformou neuspel, nastal však posun v združovaní vidiečanov do odborov, čo im výrazne pomohlo pri vyjednávaniach s vlastníkmi pôdy. Freiove reformné pokusy začali polarizovať spoločnosť. Revolučne naladenej časti sa zdali príliš pomalé, tradičná elita zase bola rezolútne proti nim. V očakávaní pozemkovej reformy mnohí nezákonne zabrali pôdu. Nakoniec sa rozštiepila aj Freiova Kresťansko-demokratická strana. Reformátori prešli k ľavici a začali požadovať revolučné zmeny v socialistickom duchu.

Allendeho experiment

V nezvyčajne emotívnej atmosfére sa odohrali v roku 1970 prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil Salvador Allende, prvý marxistický prezident odsúhlasený ústavne zvoleným parlamentom.

Allende sa vehementne pustil do presadzovania svojho programu a mnohí ho nasledovali: znárodnili sa medené doly, schválila sa pozemková reforma a v nadšenom zaberaní pôdy sa išlo často nad rámec zákona. V ekonomike Allende prikročil k prerozdeleniu príjmov pomocou vyššieho zdanenia bohatých a zvýšenia mzdy v štátnom sektore. Zaviedol aj fixné ceny na základné potraviny. Inflácia sa však v roku 1972 vymkla kontrole, preto začalo viaznuť zásobovanie základným tovarom. Toto všetko sa dialo vo vypätej atmosfére, v ktorej sa oba tábory vzájomne obviňovali z plánovania násilného nastolenia diktatúry. V neistote ďalšieho znárodňovania došlo k masívnemu odlivu kapitálu a prepadu priemyslu. Radikáli začali otvorene volať po socialistickej revolúcii, začalo narastať politicky motivované násilie, ktoré čilská spoločnosť naposledy zažila v devätnástom storočí. Ekonomika kolabovala, k čomu prispeli aj USA blokovaním zahraničných úverov pre Čile. Nakoniec sa do situácie vložila armáda a 11. septembra 1973 uskutočnila prevrat.

Allende si vzal život pri obrane prezidentského paláca.

Pinochetov režim

Opozícia očakávala, že čoskoro budú vypísané nové voľby, ale generál Augusto Pinochet to videl inak. V čele vojenskej vlády sa rozhodol dôsledne odstrániť „revolúciu“ pomocou zatýkania, mučenia a vraždenia. Odďaľoval zrušenie výnimočného stavu (trval do roku 1984) a tým aj znovunastolenie civilnej vlády. V kontexte studenej vojny bol Pinochetov režim zárukou antikomunistického Čile, vďaka čomu mal diktátor podporu USA. Pinochet zrušil ústavu, rozpustil parlament a paralyzoval politický život v krajine. Zaviedol cenzúru, ako aj povinnosť udávať protirežimové aktivity. Štrajkovať bolo zakázané. V snahe eliminovať akýkoľvek odpor nechával vraždiť aj tých, čo utiekli do zahraničia. Pri tomto prenasledovaní často spolupracoval s ostatnými juhoamerickými vojenskými juntami v rámci tzv. Operácie Kondor. V ekonomike uplatnili ultraliberálne doktríny chicagskej školy. Za cenu schudobnenia veľkej masy obyvateľstva a vytvorenia priepastných sociálnych rozdielov sa Pinochetovi podarilo stabilizovať ekonomiku a naštartovať poľnohospodársku produkciu. Časom nastalo isté uvoľnenie a čiastočné zrušenie cenzúry a podobne ako v roku 1980, aj v roku 1988 dal režim vypísať referendum, aby si nechal v zdaní demokratickej legitimity odsúhlasiť ďalšie pokračovanie vojenskej vlády. Tu sa však prerátal. Voliči a voličky mu povedali „nie“. Americká vláda mu poslala vážne varovanie, aby sa nepokúšal o manipuláciu výsledkov. Koniec studenej vojny bol neodvratný a s ňou zmizla aj  potreba naďalej podporovať sprofanovaný diktátorský režim.

Demokratizácia

V deväťdesiatych rokoch sa Čile muselo vyrovnať s dedičstvom diktatúry aj s pretrvávajúcim vplyvom armády. Až po roku 2000 pripravila vláda systém odškodnenia obetí režimu. Armáda priznala porušovanie ľudských práv, exdiktátora predvolali pred súd a v roku 2005 sa definitívne podarilo odstrániť posledné zvyšky armádnych privilégií. Pinochet však zomrel predtým, než mohol byť právoplatne odsúdený. Dodnes hodnotenie jeho diktatúry rozdeľuje spoločnosť (mnohí uznávajú isté štrukturálne úspechy v redukcii štátneho aparátu či v ekonomických reformách). Čilská spoločnosť sa však od čias ultrakonzervatívneho režimu výrazne posunula, čo sa ukázalo v roku 2004, keď sa prelomovo uzákonila možnosť rozvodu. Vo voľbách v roku 2006 zvíťazila Michelle Bachelet, rozvedená matka troch detí s dvomi bývalými partnermi. V roku 2015 Čile legalizovalo partnerstvá rovnakého pohlavia a v roku 2017 zrušili úplný zákaz interrupcií.

Aktuálne stojí Čile pred dvoma hlavnými výzvami: nájsť všeobecne akceptovateľnú definíciu sociálne spravodlivej spoločnosti, vrátane podpory pre marginalizované regióny (napr. na araukánskom juhu) a zabezpečiť potrebnú mieru ochrany životného prostredia a smerovanie k ekologicky udržateľnej spoločnosti.

Začali sme aj skončíme prírodnými podmienkami. Jednou z konštánt čilskej reality je výrazná geologická nestabilita. Ničivé zemetrasenia sú tu častejšie ako kdekoľvek inde. Ako príklad spomeňme to z roku 1939, ktoré malo tridsaťtisíc obetí a z mapy vymazalo celé mestá, a to z roku 2010, ktoré zanechalo obrovské materiálne škody. Rýchla a účinná reakcia vlády a nezištná pomoc mnohých jednotlivcov viedli k silnému pocitu solidarity a hrdosti. A symbolicky v tom istom roku Čile vstúpilo do OECD, medzi ekonomicky najvyspelejšie štáty sveta ako vôbec prvý juhoamerický štát.

V tomto exkluzívnom klube je však krajinou s najväčšou mierou sociálnej nerovnosti.

Autor je vedúci sekcie hispanistiky na katedre romanistiky Univerzity Komenského