V dvadsiatych rokoch minulého storočia bol Booth Tarkington považovaný za najvýznamnejšieho amerického spisovateľa. Jeho knihy boli bestsellermi, točili sa podľa nich filmy a rozhlasové hry, vyhral množstvo cien vrátane dvoch Pulitzerov. Tarkington bol hlasom Ameriky. Že ste o ňom nikdy nepočuli? Ani ja som ho donedávna nepoznal, a pritom som americkú literatúru študoval a prekladám z nej. Dnes ho totiž už takmer nikto nevydáva, nečíta, neučí sa o ňom na školách. Stal sa typickým príkladom autora, ktorý je počas života nesmierne úspešný, ale čoskoro po smrti upadne do úplného zabudnutia. Ako je to možné? Podľa literárnych kritikov za to môže Tarkingtonovo idylické vykresľovanie Ameriky: vyzdvihuje jej úspechy a nevšíma si jej nedostatky. Nie je k nej kritický. Jeho súčasníkom to, samozrejme, imponovalo a lichotilo, dnešnému čitateľovi však už nemá čo zaujímavé povedať. Nám však už pri príprave čísla Kapitálu o vzdelávaní bolo jasné, že určite nebude tarkingtonovské, nekritické. Práve naopak.
Keď sa v médiách hovorí o rezortoch v zlom stave, väčšinou ide o zdravotníctvo a školstvo. A nielen v médiách. Stretol som sa prednedávnom po pätnástich rokoch so spolužiakom zo strednej školy. Dnes je učiteľom, a tak sme sa väčšinu času rozprávali o stave slovenského školstva. Bol to dosť bezútešný rozhovor. Málo kvalifikovaných učiteľov, neadekvátne finančné ohodnotenie, zastarané učebné postupy i školské priestory. A samozrejme to, čomu sa dnes hovorí „odliv mladých mozgov“. Ako hovorí dokumentarista Vít Janeček v rozhovore na str. x, „každý rok prúdi zo Slovenska do Česka asi osemtisíc študentov a je dokázané, že títo patria k najtalentovanejším zo svojho populačného ročníka. Pričom len niekoľko stoviek Čechov ide študovať na Slovensko. Z Česka sa domov vráti len približne 20 % Slovákov. To je pre Slovensko strašná rana, pre Česko záchrana“. Sú to skutočne alarmujúce čísla. A tí, čo zostanú – študenti i učitelia –, musia byť odhodlaní čeliť rôznym výzvam a neoliberálnym nástrahám. Smutné je, že odhodlanie sa časom neraz premení na rezignáciu a podvolenie sa systému. A tak rok za rokom pedagógovia vypĺňajú nezmyselné tabuľky, napĺňajú kvóty publikačnej činnosti, vypisujú kvantá grantov a pripravujú podklady pre verejné obstarávanie interaktívnych tabúľ. Mnohé naše školy sú tak navonok modernými inštitúciami, avšak so skostnateným obsahom. Ako píše vo svojom texte Marek Urban, tradičné školstvo u nás pripomína väzenie založené na autorite a vynucovaní si poslušnosti. Na príklade dvoch chýrnych tzv. slobodných škôl (jednej v Anglicku, druhej v USA) ukazuje, čo znamená byť demokratickou inštitúciou, podporujúcou kreativitu a samostatné myslenie. Aj Katarína Teplanová upozorňuje, že náš systém poznávania je stále veľmi vzdialený modernej pedagogike. Ťažko medzi seba púšťa aj neformálne či experimentálne prístupy. Michal Puchovský sa provokatívne pýta, či pre slovenské školstvo, ktoré z istých dôvodov zahŕňa aj vyučovanie náboženstva, existujú ideologické alternatívy kresťanstva: „Prečo si slovenské deti na školách nemôžu osvojiť základy budhizmu, sibírskeho šamanizmu alebo slovenského moderného pohanstva?“. Nielenže nie sme pripravení na takéto otázky – my ešte stále zlyhávame aj v oveľa základnejších úlohách. Veronika Valkovičová nás nenecháva na pochybách, že jednou z nich je určite sebavedomá výučba sexuálnej výchovy. Text Zuzany Révészovej o neúspechu inklúzie rómskych detí do nášho vzdelávacieho systému môžeme čítať aj ako prípadovú štúdiu všeobecnejšieho problému vzdelávania žiakov a žiačok z odlišného kultúrneho prostredia.
Martin Makara nachádza dôvody neustáleho zlyhávania nášho školstva v pravicovo-liberálnych intervenciách do vzdelávania, ktoré sa prejavujú napríklad v zakladaní súkromných líderských akadémií. Michal Rehúš v eseji Vzdelávacia politika vs. ľud vidí ich dôsledky v absurdnom systéme boja učiteľov o kreditové príplatky, ktorý premenil pôvodný zámer podporovať ďalšie vzdelávanie učiteliek a učiteľov na „honbu za kreditmi“. Michaela Pašteková zas z pozície vysokoškolskej pedagogičky už vyše trinásť rokov sleduje, ako sa školy premieňajú na podniky, v ktorých sú študenti konzumentmi služieb a pedagógovia zakladajú citačné kartely. Ako píše vo svojom článku, diskusie o učebných osnovách sa pritom pomaličky odsúvajú na vedľajšiu koľaj.
Viktor Križo v článku Angažované školstvo popisuje, že najbližšie k tomu, ako by sa dnes malo učiť, sme boli počas učiteľských štrajkov v roku 2016. „Bola to občianska výchova live a v priamom prenose.“ Aj na našej škole sme sa namiesto klasickej výučby rozprávali so študentmi o povahe angažovanosti, mediálnej manipulácii či spôsoboch revolty voči systému. Kolektívnu kritickú diskusiu však treba udržiavať a živiť aj po tom, čo transparenty zapadnú prachom. Nemôžeme sa tváriť, že žijeme v tarkingtonovskom svete, ale ak budeme túto kritickú diskusiu opakovane otvárať, možno bude ten svet aspoň o niečo menej kafkovský.