Máme za sebou riadny kus cesty, pred nami je ešte dlhší

Lukasz Grzesiczak9. októbra 2018796

Stredná Európa sa z územia, na ktorom bola maximálna rozmanitosť sústredená na minimálnom priestore, stala miestom, kde môžeš bez varovania dostať po hube, keď hovoríš nahlas cudzím jazykom.

Už sme si toho v roku 2018 vytrpeli dosť, ale to najťažšie nás zrejme ešte len čaká. Míľovými krokmi sa blíži storočnica založenia Československa a opätovného získania nezávislosti Poľska. Poľská, česká a slovenská vláda naplánovali početné akcie vo veľkom štýle, niektoré dokonca spoločne. Je trochu zvláštne pozorovať, ako sa tu a tam miestni poľskí patrioti hmýria ako v mravenisku, aby svoje mestá a mestečká pripravili na oslavy storočnice Poľska, hoci sa práve tieto mestá a mestečká ocitli v Poľsku až po roku 1945. S obdivom sledujem aj plánované oslavy narodenín Československa – štátu, ktorý už neexistuje. Veru, smutný je život štamgastov, ktorí sa najlepšie bavia, keď každoročne oslavujú narodeniny dávno zosnulej tety. My Poliaci, Česi a Slováci sa chystáme na oslavu, kde nám nikto nepripomenie, že sme už dva roky po získaní nezávislosti bojovali o poľsko-československú hranicu a že poľskou vládou nenávidené Československo bolo nanajvýš útočiskom poľských politikov pred väzením, do ktorého ich chcela strčiť autoritatívna vláda.

Žijem v Poľsku už dosť dlho na to, aby som vedel, že čím častejšie naše vlády deklarujú svoje lipnutie na nejakých hodnotách, tým viac im treba pozerať na prsty. Už mesiace počúvam v poľských provládnych médiách, že spolupráca v rámci Vyšehradskej skupiny nebola nikdy lepšia, ako je teraz. To však zjavne neprekážalo poľskému Sejmu, ktorý v júli tohto roka jednomyseľne prijal prazvláštnu rezolúciu o invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. „Sejm Poľskej republiky vzdáva hold všetkým jej obetiam, ako aj tým, ktorí boli prenasledovaní, vyhadzovaní zo zamestnaní a nútení emigrovať za to, že kládli odpor komunistickej totalite.“ Poľskí poslanci pripomínajú, že „v noci z 20. na 21. augusta 1968 vojská Sovietskeho zväzu, Bulharska, Nemeckej demokratickej republiky, Poľska a Maďarska vstúpili na územie Československa. Bola to ozbrojená intervencia Varšavského paktu, ktorá bola odpoveďou Kremľa na ekonomické a sociálne reformy iniciované Alexandrom Dubčekom“. Ďalej sa hovorí o zabitých (vyše stovky) a zranených (vyše osemsto) a represiách, ktorým museli čeliť ľudia angažovaní do Pražskej jari.

O poľskej účasti na invázii píšu poslanci pozoruhodne málo. Pripomínajú však smrť Ryszarda Siwieca, účtovníka a bývalého vojaka Krajinskej armády, ktorý sa na protest proti účasti ľudového Poľska na invázii v septembri 1968 upálil počas dožinkových slávností na Štadióne desaťročia vo Varšave. Predtým rozvinul bielo-červenú vlajku s nápisom: „Za našu a vašu slobodu.“ V rezolúcii slovo „ospravedlňujeme sa“ nenájdete. Poľskí diplomati mi vysvetľujú, že protokol zakazuje ospravedlňovať sa druhý raz, poľský parlament tak totiž učinil hneď po transformácii. Ak tomu dobre rozumiem, protokol nezakazuje skrývať svoju vinu za spravodlivým Ryszardom Siwiecom.

Až päťdesiat rokov po invázii poľská vláda vzdala v Jičíne hold rodinám Čechov, ktorých zavraždil opitý poľský vojak. Stefan Dorna strieľal z pušky do áut a bezbranných ľudí. Zabil dvadsaťštyriročného Jaroslava Veselého a päťdesiatšesťročnú Zdenku Klimešovú, niekoľko osôb zranil. Dostal sa do väzenia v Kłodzku. Československá strana sa obrátila na Varšavu so žiadosťou o jeho vydanie, avšak žiadosť bola zamietnutá. Vojak bol poľským súdom odsúdený na trest smrti, ktorý bol zmiernený na doživotie, ale nakoniec bol už po pätnástich rokoch prepustený na slobodu. Až tridsať rokov trvalo slobodnému Poľsku, kým pred zavraždenými a ich rodinami sklonilo hlavu, hoci tento príbeh pravidelne pripomínali poľské médiá a vznikol o ňom aj dokumentárny film.

Krzysztof Szczerski, jeden z najbližších spolupracovníkov poľského prezidenta Andrzeja Dudu, v septembri na Ekonomickom fóre v Krynici (Poliaci ju radi nazývajú stredoeurópskym Davosom) presviedčal, že spolupráca medzi krajinami Vyšehradskej štvorky je na vynikajúcej úrovni. Szczerski naznačil, že to tak nebolo vždy. Podľa neho totiž predchádzajúce poľské vlády „nechceli spolupracovať s Hitlerovými spojencami“. Nevieme, čo mal presne na mysli tento politik, ale toto kuriózne vyjadrenie vyznieva trochu zvláštne z úst politika blízkeho strane Právo a spravodlivosť, ktorá na každom kroku verejne vyhlasuje, že sa bude od Nemecka domáhať reparácií za vojnové škody. Predpokladám, že hneď po Nemcoch bude vláda Práva a spravodlivosti pýtať odškodnenie aj od Slovákov, čo nepochybne ešte silnejšie upevní naše bilaterálne vzťahy.

Od slovenských a českých politológov už dávno počúvam starý vtip o tom, že poľské angažovanie sa vo Vyšehradskej skupine je nepriamo úmerné poľskému postaveniu v rámci Weimarského trojuholníka. Je pravda, že Poľsko, Česko, Slovensko a Maďarsko nikdy nespolupracovali tak úzko ako dnes. To však iba ukazuje, že spoločná nenávisť voči Angele Merkelovej, Bruselu a Georgeovi Sorosovi dokáže robiť zázraky.

Hanbím sa za to, čo sme porobili s našou strednou Európou. Veď na začiatku Vyšehradskej skupiny bola okrem iného stredoeurópska idea Milana Kunderu o maximálnej rozmanitosti na minimálnom priestore. Čo z nej dnes ostalo? Koncom minulého roka v Prahe chuligáni v električke zaútočili na tridsaťšesťročného muža tmavej pleti, ktorý už desať rokov býva v Čechách, ovláda sedem jazykov a v hlavnom meste si urobil aj doktorát. Útočníci muža zbili a na hlavu mu vytlačili citrón. O mesiac neskôr v centre Ostravy (neďaleko poľskej hranice) istý Čech v električke urážal skupinku študentov z Európskej únie, ktorí sa rozprávali po anglicky. Potom s cudzincami vystúpil a zbil ich. Dôvod? Podľa neho by mali hovoriť po česky, keď už v tých Čechách sú. K smrteľnému útoku s rasistickým motívom došlo v tomto roku aj v centre Bratislavy, obeťou bol mladý Filipínec Henry Acorda. V Poľsku bol medializovaný prípad profesora Jerzyho Kochanowského z Historického ústavu Varšavskej univerzity. Profesora zbili v električke vo Varšave, lebo sa s kolegom z Jenskej univerzity rozprával po nemecky. Vodič nezareagoval.

Poľsko, Československo, všetko najlepšie!

Autor je poľský novinár a šéfredaktor portálu novinka.pl, ktorý sa venuje českej a slovenskej kultúre

Z polštiny preložil Alexander Horák

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: