Žena za socializmu: Perspektívy pre súčasnosť

Alena Wagnerová vydala knihu Žena za socialismu ešte v roku 1974 v Nemecku. Po takmer päťdesiatich rokoch vyšla reedícia v češtine. Prečo sa ju oplatí prečítať?

Keď sa hovorí o emancipácii žien, azda väčšina z nás si predstaví radikálne západné feministky na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Pri pohľade na emancipáciu slovenských a českých žien sa dáva väčší dôraz na začiatky emancipačného hnutia a literatúra často končí druhou svetovou vojnou. Antikomunizmus, ktorý sa prejavuje v spoločnosti po roku 1989, nám čiastočne zastrel pohľad na vývoj ženského hnutia po komunistickom prevrate v roku 1948.

Česká publicistka Alena Wagnerová v roku 1969 emigrovala do západného Nemecka, kde si všimla, že emancipácia žien v Československu je výrazne pokročilejšia než na Západe. V roku 1974 vydala knihu Žena za socialismu, v ktorej analyzovala postavenie žien v socialistickom Československu a porovnávala ho so západným Nemeckom. Kniha vyšla pôvodne v nemčine a bola určená nemeckým čitateľom a čitateľkám. Preklad spojený s aktualizáciou vyšiel až v roku 2017 pod názvom Žena za socialismu. Československo 1945–1974 a reflexe vývoje před rokom 1989 a po něm vo vydavateľstve SLON a v roku 2021 vo vydavateľstve Karolinum v edícii Gender sondy.

Wagnerová v knihe podrobne skúma postavenie žien v socialistickej spoločnosti. Zaoberá sa históriou emancipácie, otázkami zamestnanosti, dvojitej záťaže, legálnych interrupcií, ale aj postojov k manželstvu, rozvodom a sexualite. Autorka spracovala demografické, štatistické, ale aj psychologické a sociologické štúdie. Porovnávaním so situáciou v západnom Nemecku prináša tiež málo známy pohľad na odlišné chápanie rovnosti. Nové vydanie obsahuje aj reflexie postavenia žien do roku 1989 a je obohatené o text českej sociologičky Jiřiny Šiklovej, disidentky a signatárky Charty 77, o spoločenskom postoji k emancipácii žien po revolúcii.

Oslobodenie ženy alebo oslobodenie ženskej pracovnej sily?

Wagnerová začína knihu vysvetlením vývoja emancipácie v Česku a na Slovensku, respektíve v Československu, pričom jej históriu opisuje z pohľadu marxistickej filozofie. Najdôležitejší prvok hodnotenia emancipácie alebo oslobodenia ženy videla Wagnerová v ekonomickej nezávislosti ženy. Toto môže slúžiť ako kľúčový bod diskusie o tom, ako ekonomické faktory ovplyvňujú rovnosť pohlaví a ako sa tieto faktory líšili medzi socialistickými krajinami a Západom. Hlavným meradlom pri hodnotení emancipácie jej bolo postavenie muža – išlo o to, dosiahnuť ani nie tak rovnosť, ako skôr rovnakosť, teda stupeň emancipácie posudzovala podľa miery priblíženia postavenia ženy postaveniu muža. Wagnerová zdieľala názor Karla Marxa, že rozdiely medzi pohlaviami sú sociálnym, nie biologickým javom.

Politika päťdesiatych rokov sa usilovala o „rovnosť medzi pohlaviami“, s cieľom dosiahnuť paritné zastúpenie žien vo všetkých oblastiach. Marxistická filozofia vidí materstvo ako spoločenskú funkciu ženy, starostlivosť o domácnosť a deti mala preto prejsť do rúk štátu. Avšak štát nestíhal budovať jasle a materské školy a postupne sa zistilo, že je ekonomicky jednoduchšie previesť tieto potreby do neplatenej práce, ktorú väčšinovo vykonávali ženy. Wagnerová mapuje zmenu v šesťdesiatych rokoch, keď sa viac začínalo hovoriť o „esencii“ muža a ženy a znovu sa kládol dôraz na úlohu matky v rodine a domácnosti.

Hoci Wagnerová pozitívne hodnotila dosiahnutú emancipáciu, ani ona sa nevyhla kritike dvojitej záťaže žien. Predkladá veľa štatistických údajov, ktoré dokazujú nepomer vo vykonávaní platenej a neplatenej práce žien a mužov. Môžeme sa pýtať, či chcel nový politický systém oslobodiť ženy, alebo len ženskú pracovnú silu, ktorá pomohla napredovať industriálnej spoločnosti, hoci aj za cenu dvojitej záťaže žien.

Muži lekármi, ženy zdravotnými sestrami

Hoci sa socialistická spoločnosť mohla snažiť o rovnosť medzi pohlaviami, jej patriarchálny ráz stále videl muža ako živiteľa rodiny a ženu ako osobu zodpovednú za chod domácnosti a výchovu detí. V šesťdesiatych rokoch nastala feminizácia práce a vysokého školstva, manuálna práca bola lepšie platená a ženy práve pre dvojitú záťaž preferovali práce, ktoré boli rutinné a nevyžadovali si pravidelné rekvalifikácie, čo vyústilo aj do platovej nerovnosti. Inými slovami, ženy boli skôr zdravotnými sestrami a muži lekármi.

Ženy museli hľadať pracovné odvetvia a pozície, ktoré im umožňovali zosúladiť prácu so starostlivosťou o domácnosť. Toto rozdelenie zároveň utvrdzovalo spoločenskú mienku o rozdielnostiach medzi pohlaviami. Táto debata je v spoločnosti prítomná dodnes. Okrem ojedinelých fyziologických odlišností, ktoré (ne)umožňujú vykonávať mužom alebo ženám konkrétnu prácu, nemožno nájsť kritériá, ktorými by sme mohli určiť (ne)vhodnosť muža alebo ženy na pracovnú pozíciu, iba ak to je spoločensky, historicky, ideologicky alebo nábožensky dané. Wagnerovej kniha vyšla ešte v sedemdesiatych rokoch, no vzhľadom na skutočnosť, že tieto otázky zaznievajú aj v súčasnom verejnom diskurze, je do veľkej miery stále aktuálna.

Kam sme sa posunuli?

Pri neskoršej reflexii Wagnerová zhodnotila, že po zmenách, ktoré nastali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, prestala spoločnosť aktívne riešiť otázky emancipácie žien a mnohé z nich zostali nevyriešené dodnes. Ženy v Česku a na Slovensku stále nemajú rovné platové podmienky, hoci rozdiel sa zmenšil. Skĺbiť materstvo so zamestnaním je naďalej pre mnohé ženy komplikované. Wagnerová videla výhodu socializmu v tom, že spoločnosť nebola natoľko orientovaná na výkon a vzťahy na pracoviskách boli voľnejšie.

Na druhej strane, socialistické ženy boli častokrát hrdé na to, do akej miery zvládali dvojitú záťaž. Nepíše o tom len Wagnerová, ale dokazuje to aj výskum Pamäť žien, pri ktorom výskumný tím pod vedením Zuzany Kiczkovej zaznamenal ústne výpovede pamätníčok. Opýtané ženy hovorili o svojej skúsenosti za socializmu s hrdosťou. To môže byť jeden z dôvodov, prečo sa ďalej problémy dvojitej záťaže neriešili a západný feminizmus ako ideologický koncept socialistické ženy neoslovil.

A čo dnes?

V texte doplnenom k najnovšiemu vydaniu knihy sociologička Jiřina Šiklová reflektuje pokračujúce deväťdesiate roky ako dobu antikomunizmu, keď sa spoločnosť snažila odmietnuť všetko, čo sa spájalo s predchádzajúcim režimom. Historický výskum našej socialistickej minulosti sa od deväťdesiatych rokov orientuje skôr na témy potláčania ľudských práv, a hoci minulému režimu nemožno odoprieť jeho totalitný charakter, československá spoločnosť posunula emancipáciu žien oveľa ďalej ako napríklad Nemecká spolková republika.

Šiklová vyjadruje sklamanie z toho, že sa v deväťdesiatych rokoch neotvoril dialóg o skúsenostiach žien zo socialistických a západných krajín, čo by umožnilo nový feministický pohľad na problematiku nerovnosti žien a mužov vo svete. Odôvodňuje to tým, že ženy z postsocialistických krajín „nabehli na vlnu Západu“ a neuvedomovali si svoju cennú skúsenosť. Feministické teórie Západu sa nedali aplikovať na socialistický model, a preto sa nedal adekvátne zhodnotiť. Šiklovej text otvára otázky týkajúce sa toho, čo sme si zo socialistickej minulosti mohli zobrať a čo môžeme použiť pri súčasných diskusiách o emancipácii žien.

Napriek zmenám, ktoré priniesla Nežná revolúcia, v oblasti emancipácie žien sa situácia od socialistického režimu príliš nezmenila. Táto publikácia môže podnietiť viaceré aspekty diskusie o emancipácii žien a feminizme, a to najmä v kontexte rozdielov medzi socialistickými krajinami a Západom. Tým môže poskytnúť nové pohľady na to, ako rôzne politické a spoločenské systémy ovplyvnili postavenie žien a ich úlohu vo verejnom aj súkromnom živote.

Alena Wagnerová: Žena za socialismu. Československo 1945–1974 a reflexe vývoje před rokem 1989 a po něm. Nakladatelství Karolinum, 2021.

Autorka je historička, doktorandka na Katedre všeobecných dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, zaoberá sa dejinami feministického myslenia v strednej Európe